Bio Raw Vegan Bezlepok Bez laktózy Antioxidant Dia Super

viac informácií

EVOLUCIONALIZMUS

Vážený čitateľ, z dôvodu veľkého rozsahu textu a náročnosti "štúdia", skopírujte si prosím text do svojho počítača, tabletu či čítačky. Dlhodobá prítomnosť na stránke veľkého množstva čitateľov spôsobuje ďalším problémy s načítaním stránky. Za pochopenie ďakujeme, prajeme príjemnú "osvetu".

EVOLUCIONALIZMUS – najvýznamnejšie dietologické, humánno-filozofické, sociálno-ekonomické dielo súčasnosti, ktorého základy sú v profesionálnej dietológii s pomenovaním najväčších nedostatkov v širokom spektre osobných a spoločenských činností – Od unikátneho systému LTBW, let the body work cez šokujúce fakty korupcie, politiku až po analýzu teórií o „nesprávnej stoličke“, politickej a legislatívnej kultúre, nevhodnosti finančnej analýzy a bankových hier v súvislosti so stravou a zdravotným stavom spoločnosti.

 Je veľmi jednoduché uveriť v dezinformáciu – to znamená informáciu, ktorá nemusí byť nutne založená na pravde, vytvorenú za účelom dosiahnutia určitého želaného efektu - cieľa. Tento cieľ sa snaží dosiahnuť tvorca takejto informácie, ktorá môže mať vojenské, ekonomické, mienkotvorné a nakoniec fenomén doby, tzv. kapitálotvorné ciele. Významný rozdiel v chápaní súčasnosti oproti celej histórii ľudstva spočíva v pojme informačná spoločnosť. Dnešný človek nemá dôvod neveriť prichádzajúcim informáciám, práve naopak, má tendencie veriť na základe sofistikovaného podania takmer absolútne, bez pochybností. Informácie prirodzených autorít vo vzdelávacom a sociálnom prostredí, informácie kapitálotvorné, informácie mienkotvorné mediálne, priestor na určitú manipuláciu so skutočnosťou tak vzniká prakticky vo všetkých oblastiach bežného života. Posledné desaťročia definované v našom prostredí tzv. kapitálovo-demokratickou spoločnosťou sme bez toho, aby sme si to uvedomovali pod vplyvom nielen kapitálovo prospešných dezinformácií, ale hlavne informácií mocenských. Dokonalosť dezinformácie môže spôsobiť na úkor želaného subjektívneho uspokojenia(zisku) ďalekosiahle spoločenské následky.

Účelom tejto publikácie je poskytnúť každému človeku možnosť upovedomenia, sebareflexie a tým nadobudnúť viac slobody, zdravia, a jedinečnej hodnoty s veľmi významným dopadom na celú spoločnosť, rodinu, budúcnosť a planétu. Ľahko môžeme konštatovať, že obeťou dezinformácie sa človek stával, stáva a bude stávať. Avšak spomenuté ekonomicko-prospechové dezinformácie zasahujú modernú spoločnosť viac, ako si aj z dôvodu ich ohromného množstva uvedomujeme.

Dnešný spôsob podávania informácií, resp. dezinformácií je prostredníctvom médií a pojmu reklama extrémne rozsiahly s relevantným dopadom takmer na každého človeka. Väčšina takto získaných poznatkov nielen že nie sú relevantné, ale už aj z pohľadu ich pôvodu možno ľahko identifikovať riziko. Zámery informácií tak môžu zmeniť svet ako ho poznáme, skôr ako budeme schopní to postrehnúť. Pokiaľ teda nebudeme viac osobnosti ako „čísla“, a pokiaľ budú najviac mienko a život-tvorné  informácie ako „vedecké“ skutočnosti ovplyvnené výhradne prospechárstvom, reálna hrozba deštrukcie humánnosti je veľmi blízko.

Pri tzv. anti-zameraní tejto publikácie, ktorá vylučuje samotný pojem prospechárstvo priamo z podstaty, sa čitateľ nestretáva s bežným science fiction, alebo konšpiračnou teóriou, ale „spoločensky neprijateľnými“ faktami, ktoré sledujú jeden základný cieľ: ochranu človeka, rodiny, spoločnosti, hodnôt a budúcnosti. Spoločnosť v ktorej je prvýkrát v histórii pojem SPOTREBA pre človeka dôležitejší ako pojem POTREBA, tak spoznáva nové a jedinečné sociálne a hospodárske hodnoty. Tieto zasahujú všetky spoločenské a sociálne sféry, od potravín, cez všetky sektory národného hospodárstva až po rodinu. Na prvý pohľad definíciou spotreby a jej vzťahu ku potrebe v potravinovej sfére, Vám tak nielen nutrične orientovaná publikácia môže určiť nové smerovanie nielen v spotrebe potravín. Vďaka pochopeniu nielen samotného pojmu jedlo a jeho vzťahu ku kapitálu dospejete k veľmi závažným otázkam hospodársko-ekonomických, politických, kultúrnych a morálnych nedostatkov každodennej reality.

Definícia osobnosti človeka je definovaná vrodenými a v priebehu života získanými informáciami, vnemami a skúsenosťami. Takto vznikajú jedinečné osobnosti stávajúce sa prijímateľom informácií, ich šíriteľmi, a morálno-etické hodnoty spoločnosti sú tak formované prostredníctvom práve týchto jednotlivcov. Často je v takomto prípade eliminovaná unikátnosť človeka, ktorý sa stáva šíriteľom informácie podobne ako nástroj na dosiahnutie jej cieľov, skrátka je eliminovaná schopnosť človeka tvoriť, prijatá informácia doslova formuje osobnosť. Ak sú totiž prevažujúce humánne a sociálne vlastnosti človeka vytláčané vplyvom kapitálu a nahrádzané „chtíčom“, ohrozenie prirodzených hodnôt je významné. Dezinformácia, resp. jej množstvo tak priamo zasahuje nielen do „svojich“ cieľov(zisk), ale aj do chodu udalostí, ktoré ako vedľajší efekt nevyskúšaného lieku deformujú celý sociálny systém a s veľkou pravdepodobnosťou predurčujú ľudstvu prostredníctvom straty prirodzenej humánnosti a sociálnosti v rámci budúcich generácii tragický koniec.

V prípade, že danú publikáciu zoberiete ako niečo, čomu venujete potrebný čas na adaptáciu(širokospektrálne zameranie), veríme, že aj Vy sa stanete „nástrojom“ na dosiahnutie nových spoločenských charakteristík.

Spoznaj sa, zober do úvahy širokospektrálne súvislosti svojej spotreby a zmeň komplet svoje fungovanie! Presné pomenovanie evolucionalizmu, resp. evolučného zdravovania v krátkosti. Zmeňte absolútne svoje stravovacie návyky či zdedené, či na základe chuti a reklamy obľúbené. Paradoxne všetky spomenuté aspekty v našich končinách vedú k absolútne nutrične nevyváženej strave a ohromná chorobnosť s ktorou sa denne stretávame(rôzne potravinové neznášanlivosti, rakovina, kandidóza, chrípka, prechladnutie, srdcové choroby, nadváha, psychické problémy) sú toho dôkazom. Treba si uvedomiť, že pojmu strava dnes venujeme veľmi málo času. Je hlad, kúpi sa, zje sa. Pohodlnosť. Na tom je založený aj princíp základného kapitalizmu nielen v spotrebe potravín. Ľudia venujú voľný čas mnohým veciam, športovaniu, nakupovaniu, internetu, televízoru, spoločenskému vyžitiu, umeniu, filozofovaniu. Proste popri práci je využitie voľného času bez vplyvu na stravovanie. V momente jak trošku toho času zoberiete zo spomenutých voľnočasových aktivít a pridelíte ho pojmu stravovanie, vyhrali ste a ste na správnej ceste k dlhému a zdravému životu, pričom môžete priamo a uvážene ovplyvňovať budúcnosť. Cieľom nie je len strava, tá správna totiž priamo ovplyvňuje celý sled udalostí, ktoré je možno nazvať doslova revolučnými. Príprava jedla, výber jedla, skladba nutričného a kalorického príjmu, tomu väčšina z nás venuje veľmi málo času a popritom je to omnoho dôležitejšie z hľadiska kvality života ako internetové hry, kino či nakupovanie. K celkovému pochopeniu daných skutočností nás privedie základ – STRAVA.

STRAVA – z hľadiska možností a funkčnosti je správna forma postavená na štyroch základných pilieroch a veľmi dôležitom pojme syntetické potraviny, ktoré najviac ovplyvňujú súčasné stravovacie návyky/zlozvyky spoločnosti, so zapojením ďalších dôležitých súvislostí, ako rozmáhajúce sa alergie a iné civilizačné ochorenia, ktorých množstvo je alarmujúce. Je samozrejme veľmi zložité absorbovať takéto rozsiahle množstvo tak významných informácií, preto je dobré sa danej téme začať viac venovať a zisťovať si čo možno najviac informácií. Je nutné podotknúť, že pri dnešnej profesionalizácii sveta nie je jednoduché nastaviť stravovací systém na správnu úroveň, do hry vstupuje veľké množstvo informácií z rôznych vedných disciplín, čím sa stáva pojem strava doslova multidisciplinárnou záležitosťou. Preto je veľmi zložité pre bežného človeka pochopiť pojem strava a jej vplyv na organizmus, nakoľko ide o veľmi komplexný problém. Doslova to možno definovať v prirovnaní ku práci jadrového fyzika. Jednoducho neexistuje si prečítať jednu knižku alebo surfovať hodinu po internete a riešiť zložité rovnice sub-atómového sveta. Je nutné sa danej problematike venovať dlhodobo, vytrvalo a treba mať k tomu vzťah. Podobne je to so stravou. Preto je daná problematika podaná čo možno najjednoduchšie, s dôrazom na určenie priorít, a možnosťou identifikácie osobných skutočností.

Spomenuté štyri základné piliere sú:

- ACIDOBÁZICKÁ ROVNOVÁHA: identifikácia tohto pojmu nám pomôže ľahko sa pohybovať v ďalších troch pilieroch, tento fenomén súčasnosti deštruujúci plnohodnotnú funkčnosť životne dôležitých orgánov určuje hlavné nedostatky konvenčnej stravy. Najdôležitejší aspekt z hľadiska chorobnosti a rakoviny! Rakovina a mnohé ďalšie civilizačné ochorenia sú výsledkom zakyslenia organizmu, takéto prostredie je doslova živnou pôdou pre vznik nádorových a ďalších ochorení. V tele alkalickom nemajú spomenuté choroby možnosť vzniku a expanzie. Toto je v skutočnosti najväčšie "tajomstvo" verejného života, keby bol totiž človek racionálny a sociálny, obrovské zmeny v spoločnosti by znamenali významný posun dopredu.

- CUKOR: azda najdôležitejšia časť s najväčším možným negatívnym dopadom na kvalitu života. Pojmy ako diabetes, kardiovaskulárne ochorenia, závislosť, funkcia pečene a mnohé dôležité aspekty života priamo súvisia s dramatickou spotrebou cukru a jeho vplyvu na organizmus.

- GLUTÉN: ináč nazvaný aj lepok, pri ktorom treba brať do úvahy opäť cukor, protilátky, tráviace súvislosti a hlavne kvalitu tráviaceho systému.

- a živočíšne produkty: veľmi diskutovaná téma, pri pochopení pojmu zakyslenie treba brať do úvahy aj etiku, antibiotické a hormonálne súvislosti, ktoré hlavne v prenatálnom období formovania plodu v brušku až po dospievanie majú ohromný vplyv na neskoršiu kvalitu života.

K štyrom základným pilierom prichádza aplikácia ďalších poznatkov z diét a iných oblastí ako mayo, dash, ayurveda, raw, vegan, alergie, histamín, pohyb, dýchanie, hygiena, kalórie, antioxidanty alebo superfoods, detská strava a definície najnevhodnejších produktov.

4 spomenuté piliere tvoriace bežne samostatný základ rôznych diét jednotlivo, bez vzájomnej interakcie, sme spojili v super-komplexný a najexkluzívnejší stravovací systém, ktorý je prospešný, nezaťažuje organizmus, je vyvážený a napomáha správnemu fungovaniu všetkých orgánov – pečeň, mozog, kardiovaskulárny systém, trávenie, obličky, pleť. Veľmi rýchlo pri spoznávaní jednotlivých pilierov pochopíte súvislosti, ktoré tieto zdanlivo nesúvisiace pojmy zdieľajú.

 Tisíce overených diét, následným jo-jo efektom stratená námaha a často ako "bonus" k tomu rozhádzaná imunita. Najlepšie prirovnanie čo sa týka výživových a dietologických poradcov je možno pochopiť na odbornosti osobných fitness trénerov! V zásade ide o to, že z hľadiska efektívnosti samotného prínosu je dôležité aby osobný tréner absolvoval niekoľkoročné zdokonaľovanie sa/štúdium anatómie, tráviacich súvislostí, kardio fungovania, komplexnosť a hlavne variabilitu fungovania týchto veličín z hľadiska individuality každého človeka. 49 z 50 licencovaných osobných trénerov získalo osvedčenie často v priebehu troch mesiacov prostredníctvom legálneho, podľa nás neadekvátneho kurzu, po pravde ešte častejšie za stovku či dve od známeho. Iba jeden zo spomenutých 50-tich trénerov priemerne spĺňa kritériá, ktoré by mali byť legislatívne určené trošku ináč ako sú v súčasnosti – napríklad štúdium na FTVŠ rozšírené o mnohé doplňujúce vzdelania.

Pri dietológoch a výživových poradcoch sú čísla ešte horšie! 1 zo 100 reálne vie čo robí. Každý má to svoje zaručene aplikovateľné na každého, ten preferuje takú diétu, ten takú. Pretože niekto sa dokázal trápiť a nejedol pár mesiacov čím parádne schudol ešte neznamená, že by mal niekomu radiť ako sa stravovať. Ono, je tu veľká pravdepodobnosť, že spomenutý "odborník" si nenávratne zdevastoval svoju imunitu a otvoril tak dvierka ďalším komplikáciám. Tisíce nezmyselných diét ponúka dnešný trh, tisíce ľudí chce pomôcť, poradiť, ale dobré srdce nestačí. Množstvo „odborníkov“ odporúča tzv. SYNTETICKÉ POTRAVINY pri svojich dietologických plánoch, čo je absolútne neetické. Každý kto sa trochu rozumie vplyvu stravy na organizmus pritom vie, že nič horšie ako syntetické potraviny neexistuje. Evolučná strava je postavená na výhradne ekologickej produkcii od A po Z. Syntetické potraviny tvoria 99% ponuky potravín na Slovensku. Pesticídy, herbicídy, insekticídy, umelé hnojivá, anorganické stabilizátory, farbivá, antioxidanty, glutaman a siričitany sú základné determinanty spomenutých syntetických potravín. Zaujímavé je, že iba jedna zložka definujúca syntetické potraviny a to konkrétne GMO naháňa ľuďom strach – a čo ostatné spomenuté determinanty? Pritom nevedomky konzumujete určitú formu GMO denno-denne, nakoľko GMO produkty tvoria základ živočíšnych krmív a neoficiálnu formu GMO, tzv syntetické potraviny sú na dennom poriadku.

SYNTETICKÉ POTRAVINY – pochopenie znamená výhru každého jednotlivca.

 Pred samotnou definíciou štyroch základných pilierov a ďalších súvislostí je aj z hľadiska spomenutej komplexnosti problému a neskoršieho dobrého pochopenia pojmu strava dobré zadefinovať si absolútne najdôležitejšiu zložku EVOLÚCIE ZDRAVOVANIA – SYNTETICKÉ POTRAVINY. Mnoho ďalších veľmi dôležitých informácií a komplexných problémov je priamo súvisiacich s týmto pojmom.

CIGARETY, ALKOHOL, AZBEST a SYNTETICKÉ POTRAVINY – JEDNA SKUPINA? o cigaretách, alkohole a azbeste platí všeobecná mienka o ich „nevhodnosti užívania“. V priebehu času bolo nutné upozorňovať, obmedzovať. Obrázky na cigaretách, obrovské problémy s alkoholizmom vedúce k nemalým psychickým problémom a ťažkému spolunažívaniu. Alkohol je nielen že extrémne škodlivý, ale je to spolu s cukrom aj najsilnejšia droga na planéte – nič Váš tak neomámi ako alkohol (agresivita, demencia, smrť). Pritom alkohol je dostupný nielen v špecializovaných obchodoch, ale aj v potravinách, kaviarňach.. Takže, treba chápať, že svet v ktorom žijeme je z hľadiska legálnosti užívania nevhodných produktov veľmi benevolentný – dôležitá súvislosť s chémiou v potravinách, určitá forma precedensu. Lenže, málokto si uvedomuje, že spomenuté cigarety a alkohol sú z hľadiska nevhodnosti požívania rovnaké ako tzv. syntetické potraviny. Zatiaľ čo tabak a alkohol sú tu už stovky, ak nie tisíce rokov, syntetické potraviny sa objavili na trhu iba pred zhruba 60-timi rokmi a ovládli trh, na slovensku až 99% spotreby! Čo sú syntetické potraviny a aké súvislosti nielen v ľudskom organizme, ale aj globálnom svete spôsobujú?

SYNTETICKÉ POTRAVINY – ekonomické súvislosti(nielen výrobcov, ale aj strojárskeho, chemického či farmaceutického priemyslu), konkrétne maximalizácia zisku vyvoláva u 99% profitového využitia kapitálu dojem, že je to to najdôležitejšie. Postavili vlastné ekonomické záujmy pred etické, spoločenské potreby. Na celkové pochopenie pojmu syntetické potraviny uvedieme jednoduchý príklad ekonomickej „vhodnosti“, ktorá zdanlivo priamo nesúvisí s tráviacimi súvislosťami v organizme, pojem zdanlivo však môže byť v tomto prípade seba výstižný.

Je to jednoduché. Máte hektár pôdy – pri pestovaní klasickom(ako sa to robí tisíce rokov) máte isté hektárové výnosy, určité náklady na pracovnú silu a určitú efektivitu. Pestovatelia, chovatelia a poľnohospodári nikdy nepatrili k „multimiliardárom“, pretože pridaná hodnota nemôže byť obrovská, pri bežnom, pôvodnom pestovaní plodín(bez toxických látok) vznikajú náklady, ktoré jednoducho majú svoje opodstatnenie, plus je tu dôležitý fakt trvanlivosti, kde vyššia cena ako je známe znamená pomalší predaj a riziko straty. Naproti tomu sa prostredníctvom ekonomických princípov dostali do popredia tzv. syntetické potraviny. Základný rozdiel medzi aktuálne prevažujúcim spôsobom pestovania plodín a chovania zvierat(99% produkcie), tzv. moderným korporátnym konvenčným, a pôvodným prístupom, ináč nazývaným aj organický, alebo BIO je vstup iných vedných disciplín do spôsobu pestovania a chovu.

Bio-inžinierstvom upravené osivá, umelé hnojivá, pesticídy, insekticídy, herbicídy, fungicídy, ochranné, prepravné, skladovacie a dozrievacie chémie, antibiotiká, hormóny – to sú základné determinanty syntetických potravín.

Pri tomto syntetickom druhu pestovania sa ohromne zvyšujú hektárové výnosy, znižujú sa náklady a pridaná hodnota je niekoľkokrát vyššia ako samotné náklady – toto je možné pri počítačovom, komunikačnom, alebo terciárnom sektore, kde je vplyv mnohých iných priemyslov menej kontroverzný ako v prípade základnej ľudskej potreby – stravy. Zadefinujeme si jednoduché pojmy, ktoré pomôžu pochopiť samotný problém.

HEKTÁR, ha – plošná mierová jednotka, používaná v poľnohospodárstve, stavebníctve, či určovaní rozlohy štátov. Je to v najjednoduchšom vysvetlení štvorec o veľkosti 100x100 metrov  alebo 1 hektár. Ďalej pojmy, ktoré chápu dnes už žiaci na základnej škole, ako Náklady(N), výnosy(V) a zisk(Z). Nový spôsob hektárových výnosov, dosiahnutý orientáciou na syntetické potraviny, bol možno revolučný(uvedieme si zaujímavé ekonomické faktory dokazujúce ekonomickú revolúciu v pestovaní základných plodín), avšak zadefinoval pravdepodobne novú ekonomickú hrozbu – konzumácia ťažkých kovov, toxických látok, antibiotík a hormónov nielen v mliečnych a mäsových produktoch.

Náklady N - pracovná sila, dodávateľské siete, ochrana pred škodcami(postreky), réžia. Faktor VÝNOS V určuje všetko, NÁKLADY N sú logicky tlačené čo najnižšie.

ORGANICKÉ PESTOVANIE: hektárový výnos – V. Zoberieme za príklad pšenicu. Bez umelých hnojív a upravovania plodiny aby bola rezistentná voči pesticídu dopestujeme napríklad 10 ton na hektári(toto číslo je približné, zámerne uvádzame okrúhle číslo pre lepšie pochopenie). Ochraňovať produkciu(striekať) pred škodcami treba, a tak organický pestovatelia používajú organické látky ako napríklad citrátové éteriky, žihľavové extrakty, či kultúry mušiek na ochranu. Podobne je to aj s hnojením, poznáme klasické organické hnojivá ako odpadové ovocie a zelenina, komposty. S réžiou jednoducho tvoria náklady sumu N.

Rozdiel, zisk(Z), definovaný vzorcom V-N=Z(výnosy mínus náklady sa rovná zisk), je v tomto prípade definovaný hektárovým výnosom, nakoľko náklady sú svojim spôsobom fixné. Takto sa dá dosiahnuť ekonomický profit, ktorý však nebol pre finančné skupiny, korporácie, chemický a strojárenský priemysel v rámci pojmu zhodnotenie kapitálu „zaujímavý“. Tu narážame na klasický problém. Majú platiť v prípade základných ľudských potrieb ako nielen strava, ale aj zdravotníctvo, voda, elektrina a bývanie ekonomické pravidlá maximalizácie zisku a percentuálneho zhodnotenia kapitálu, alebo tieto oblasti majú mať viac zo svojej životno-úrovňovej podstaty solidárny charakter? Tieto spomenuté odvetvia priamo a absolútne ovplyvňujú kvalitu života.

Takýto organický pestovateľ nemôže zvyšovať faktor N(náklady) nákupom drahých kombajnov, traktorov, pesticídov a herbicídov pretože je limitovaný práve hektárovým výnosom a tak nemôže financovať strojárenský a chemický priemysel.

Čo bolo teda kapitálovým poňatím s túžbou maximalizácie zisku a znižovaním nákladov spolu s maximalizáciou hektárových výnosov dosiahnuté? Prostredníctvom umelých hnojív, pesticídov, herbicídov, fungicídov, insekticídov, šľachtením a úpravou pesticídovej rezistentnosti(iný výraz pre GMO, takže kto sa bojí GMO, nech si uvedomí že ide pri pesticídoch o rovnaký problém) bolo dosiahnuté nasledovné. Rovnica ostáva V-N=Z. Akurát sa menia absolútne hodnoty.

V – hektárový výnos sa „vďaka“ šľachteniu, umelému hnojeniu a chemickým pomocníkom nie že zdvojnásobil, ale zdesaťnásobil! To je proste fakt, vďaka spomenutým faktorom dopestujete 10X toľko ako pri pestovaní pôvodnom, čo už je pre finančné skupiny, korporácie, strojárenský a chemický priemysel zaujímavé. Takže máme X*10.

N – náklady. Jednoduché ekonomické ukazovatele a vplyv chémie dávajú tomuto pojmu úplne nový charakter. Je v tomto prípade prakticky vylúčená ľudská práca, ktorú preberajú stroje a zariadenia s možnosťou dlhodobého odpisovania a financovania tak strojárenského priemyslu a bánk. Tieto náklady sa v súvislosti s novou hodnotou hektárového výnosu Vx10 a znížením nákladov na starostlivosť(spomenuté hnojivá a postreky) prakticky dostávajú pod úroveň pôvodného, organického hospodára! Čiže „dokonalá“ ekonomika, náklady minimalizovať, výnosy maximalizovať. Vzniká tak nové znenie rovnice ekonomických súvislostí a to: (V*10)-(N/2)=Z. Ak si teda do rovnice dosadíme konkrétne čísla pre manifestáciu výsledkov, dostaneme už z hľadiska financií zaujímavejšie výsledky.

Pôvodná rovnica V-N=Z. Hektárový výnos V je pri klasickom „tisícročnom“ spôsobe pestovania 10, náklady N vychádzajú 8, výsledok Z tak bude 2(10-8=2). 2 je tak ZISK, ktorý predstavuje 25% zhodnotenie kapitálu.

Toto je pri dnešnom kapitálovom svete „neakceptovateľné“ z dôvodu pojmu zhodnotenie investičného kapitálu, ktorý sa v prípade potravín ako to základnej ľudskej potreby absolútne rozmohol. Tak dáme 8 a získame 2 a pritom ide o riskantnú činnosť. To nie je predsa zhodnotenie kapitálu, povie si moderný kapitalista. Preto tá zmena fungovania poľnohospodárstva, nakoľko je to sektor ekonomiky so záujmami kapitálu bez uvažovania že vlastne ide o základnú ľudskú potrebu. V tomto novom poňatí pestovania tak vznikne nová, upravená rovnica, s prekvapivým, už pre zhodnotenie kapitálu výhodným efektom:

Organické pestovanie: V-N=Z v absolútnej hodnote 10-8=2

Syntetické pestovanie: (Vx10)-(N/2)=Z v absolútnej hodnote 100-4=96

Z=96, šialený fakt 100-4=96. Vďaka pesticídu a umelému hnojivu na strane výnosov, a zrazením nákladov z dôvodu hektárového rozsahu na strane druhej, bola dosiahnutá vskutku zaujímavá efektivita. Takto to proste je aktuálne nastavené, takto fungujú princípy pestovania v poľnohospodárstve. Zhodnotenie kapitálu na hektár je 26-násobné. To je už dobré číslo, ktoré umožnilo supermarketom pracovať s 300% maržami a stále je to lacnejšie ako pravé potraviny – a tak je tu určitá omluva pre syntetické potraviny-samozrejme, ekonomická. Pripomeňme si, že tie isté finančné skupiny a korporácie ktoré ovládajú produkciu, ovládajú aj predaj(všetky supermarkety). Lenže pripomíname otázku, majú byť výrobcovia základných ľudských potrieb a ich predávajúci tak extrémne ziskový na úkor toxicity? Alebo majú potraviny ako základná ľudská potreba generovať také množstvo peňazí na fungovanie supermarketového typu obchodov a tvorbu ohromných ziskov v bankovom sektore, ktoré to celé financujú a sú v totožných rukách? Otázka, ktorá rezonuje v ušiach ekologickej verejnosti je tak v skutočnosti otázkou celospoločenského významu, teória absolútnej miery ziskovosti, ktorú si v rámci evolucionalistickej reformy hospodárskej politiky predstavíme poskytuje možné funkčné riešenia podobných otázok. Tu nájdeme príčiny legalizácie syntetických potravín, financujú korporácie a finančné skupiny nielen prostredníctvom pestovania, ale aj predaja(spomenuté supermarkety) a prakticky financujú strojárenský(traktory, kombajny, prístroje na spracovanie), chemický(„pomocná“ toxická chémia), finančný sektor a v neposlednom rade aj farmaceutický priemysel(je fakt, že syntetické potraviny extrémne zvýšili spotrebu obyvateľstva a pripravili tak svojou toxicitou výbornú kapitálovú pôdu pre zdravotníctvo prostredníctvom neustále sa zhoršujúceho stavu obyvateľstva).

Spomenuté umelé hnojivá, pesticídy, a iné chémie obsahujú ťažké a toxické kovy(arzén, kadmium, ortuť, olovo), ktoré ako vieme organizmus nemôže spracovať a tak vznikajú úplne nové enzymatické súvislosti, čo vedie k nesprávnemu fungovaniu celého organizmu. Upravená legislatíva podľa potrieb výrobcov syntetických potravín pozná pojem rezíduá pesticídov – dovolené, tolerované hranice spomenutých ťažkých kovov. Bola to tzv. loby ekonomických elít, ktoré zároveň ovládali ekonomiku a politiku, čím bez problémov za účelom neetického a ultra nelegálneho zisku aplikovali spomenuté využitie ťažkých kovov, antibiotík a hormónov do legislatívy! Denne tak požíva bežný slovák ohromné množstvo toxických látok, antibiotík a hormónov bez toho aby si to uvedomoval a deptá si tak zdravotný stav. Treba si uvedomiť, že dnes je prioritný biznis kapitalizmu orientovaný na základné ľudské potreby! Bývanie, voda, elektrina a hlavne potraviny! Všetky tieto oblasti ovládajú výhradne finančné skupiny, ktoré by bez využitia toxických látok v prípade potravín nejavili o tento sektor záujem, pretože by nebolo možné pracovať s predimenzovaným pojmom pridaná hodnota. Ako sme spomenuli, cigarety, alkohol, azbest a syntetické potraviny sú prakticky v jednej skupine čo sa týka dopadu na zdravie človeka. Zatiaľ čo pri cigaretách a alkohole funguje určitá osveta(spomenuté obrázky, vekové obmedzenie, verejná mienka a podobne), syntetické potraviny vďaka reklame, návykom sa tvária zdanlivo bezpečne. Takže, čo keby to bolo tak, že to, čo je tu stovky, tisíce rokov by nemuselo byť označované(produkty ekologického hospodárstva – ORGANIC, BIO), ale legislatívu by neovládali finančné skupiny a korporácie cez „svojich“ politikov a bola by aplikovaná úprava, že práve syntetické potraviny musia niesť označenie – obrázky rakovinových nádorov, diabetes, obezita, smrť. Tak by sa zrazu dostali obrázky na všetky produkty, ktoré denne používate bežne ako horalka, kofola, mäsové balenia, chleba, ovocie a zeleninu, čistiace produkty a potom chceme vedieť, či by sa tzv. syntetické potraviny stále predávali a finančné skupiny by sa rýchlo z daných sektorov upratali. Už by to nebolo tak finančne zaujímavé, pretože verejná mienka a tak aj dopyt po daných produktoch by znamenali zmenu absolútnej ziskovosti.

Pekný paradox, ktorý možno použiť ako dokonalú ilustráciu „odvetvovej podobnosti“ možno nájsť na úplne inej stránke potreby/spotreby. Porovnajme vývoj trhov diamantov(prípadne perál) a potravín. Na prvý pohľad nesúvisiace pojmy, poskytnú jednoduchým prirovnaním kapitálovej orientácie dokonalé paralely. Diamanty aj potraviny sú predmetom obchodu už niekoľko storočí, tisícročí. Posledné storočia sa veľa kapitálu investovalo do rozvoju poľnohospodárstva a získavania/ťažby diamantov. Každé z týchto odvetví generovalo určité zisky. Poľnohospodári mali zisky, obchodníci s diamantami mali zisky. V tomto momente ešte nie je podstatná absolútna hranica ziskovosti, aj keď je jasné, že obchodníci s diamantami dosahujú väčšie zisky(ako jednotlivé hospodárske jednotky, celkovo vydané peniaze za stravu sú mnohokrát vyššie). Paradox, ktorým možno ilustrovať je otázkou posledného storočia.

Syntetické potraviny, syntetické diamanty, orientácia kapitálu, trhový podiel, absolútne hranice ziskovosti. 5 pojmov, ktoré zmenili stáročia a tisícročia fungovania obchodu. Celkovo vzato, dnes je 80% svetového kapitálu orientovaného na tvorbu ziskov fungujúceho na základe nových, zaujímavých charakteristík. Najcennejšou vecou z hľadiska ziskovosti sa stávajú veci, ktoré sú kapitálovo najdostupnejšie(tzv. Nová ekonomika) a obchodovanie so super luxusnými vecami ako sú diamanty s vysokou cenou tvoria omnoho menšie zisky ako veci dostupné väčšine, lacné. IT oblasť, telekomunikácie, internet, syntetické potraviny či nápoje. To sú nové oblasti hospodárstva, ekonomiky a kapitálového záujmu, ktoré vďaka svojim tendenciám pridanej hodnoty vytvárajú neočakávané ohromné zisky. Trh diamantov dnes ovládajú tzv. syntetické diamanty. Nejde o pravé diamanty vyťažené, ale o diamanty umelo vytvárané špeciálnymi metódami lisovania uhlíku. Podobne ako pri syntetickom a organickom jablku nevidíte na prvý pohľad rozdiel, tento nepostrehnete voľným okom ani pri pravom, resp. syntetickom diamante. Pravé diamanty tak zdieľajú trh s ich syntetickými alternatívami. Obchodníci s diamantami aj obchodníci so syntetickými diamantami dosahujú určité zisky. Zatiaľ čo zisky obchodníkov s organickými diamantami klesajú, zisky zo syntetickej výroby rastú a začínajú absolútne dominovať v rámci podielu absolútneho zisku. Áno, syntetické diamanty sa stali „zlatou baňou“, výborná cena niekoľko stokrát menšia, takmer dokonalá podobnosť, extrémne ziskové tendencie a obrovská dostupnosť takmer zničili samotný diamantový ťažobný priemysel. Podobne ako BIO-potravinám sa dnes venuje jeden z desiatich poľnohospodárov a chovateľov je to aj s diamantami. Zisky z pojmu syntetické poľnohospodárstvo a chovateľstvo v komparácii s ich pôvodnými metódami sme si zadefinovali - Zatiaľ čo za organickým pestovaním a chovaním je veľa práce, kapitálu, úsilia a minimálnych ziskov, v pojmoch syntetické pestovanie a chovanie je zisk niekoľko desaťnásobný, pri menšej práci, kapitále a úsilí. Syntetické potraviny tak z dôvodu efektívnosti pestovania(v skutočnosti je to maximalizácia zisku) absolútne ovládli trh, ako sme spomenuli 99% slovenskej spotreby tvorí syntetika. A paradox je, že takto isto dopadol aj trh diamantov. Absolútnu väčšinu ziskov z oblasti drahých kameňov ovláda trh so syntetickými diamantami. Ako môže syntetický diamant ublížiť ľudstvu? Nijak, ide o záležitosti dizajnu, krásy a prestíže. Vplyv na život a zdravie je irelevantný, takže v zásade žiadny problém s pojmom syntetické diamanty. Lenže „na oko“ rovnaké musíme troška rozlišovať. Syntetický diamant totiž nemá vplyv na enzymatické súvislosti, látkovú výmenu a celkovo fyzickú stabilitu, syntetické potraviny to je iná záležitosť. Syntetické ovocie a zelenina sú často dokonca ešte „na oko“ krajšie, dlhšie vydržia čerstvé, útechu vo forme endorfínov pri konzumácii taktiež poskytnú, avšak ide podobne ako pri diamantoch a syntetických diamantoch o dve odlišné záležitosti. Obidva tieto vstupy syntetiky do daných oblastí(drahé kovy a potravinárstvo) majú spoločné iba samotnú podstatu obchodovania – zisk. Avšak pokiaľ pri syntetických diamantoch je to otázka dostupnosti, dizajnu a prestíže bez vplyvu na ľudstvo, pri syntetických potravinách sa do organizmu dostávajú látky chemického priemyslu a ťažké kovy, čo je z historického evolučného hľadiska extrémna novinka. A práve modifikácie poľnohospodárskych produktov a živočíšnej výroby tak spôsobujú riziko absolútnej deštrukcie základnej genetickej informácie evolučného vývoja človeka. Treba si uvedomiť, že každé jablko, hruška, brokolica, mrkva, cibuľa či petržlen, skrátka všetko konvenčné produkované prostredníctvom pesticídu je geneticky upravené. Žiadna z organických, pôvodných, raritných plodín by pesticíd neprežila. Bioinžinierstvo mení štruktúru plodiny aby bola rezistentná voči pesticídu. Pesticíd je pritom základnou zložkou syntetických potravín(aj vo forme krmív pre syntetické formy chovov), samotný pojem GMO, ktorého sa každý akože bojí, je pritom iba najtvrdšia a „najprísnejšia“ forma pesticídovania a umelého hnojenia. Takže keď na plodiny vylejeme dva sudy chémie(GMO varianta pestovania), začíname sa toho báť, ale keď iba jeden sud(tej istej), tak je to v poriadku. Toto je šialená logika spotreby potravín dnes. Samozrejme cena(podobne ako pri syntetických diamantoch) a dostupnosť „vďaka“ syntetickej orientácii poľnohospodárstva a chovateľstva majú tendencie podobne ako pri falošných diamantoch ovládnuť trh, a tak sa aj stalo, akurát si treba uvedomiť, že deklarované pravidlo ekonomickej efektívnosti maximalizácie zisku nie je z dôvodu prílišného počtu nezodpovedaných otázok vplyvu syntetiky na organizmus vhodné aplikovať na základnú ľudskú potrebu – potraviny(a mnohé ďalšie oblasti definujúce kvalitu života).

99% - to je tak vysoké číslo, že syntetické potraviny absolútne ovládli trh a jednoducho by ste museli zmeniť všetko, aby ste sa toxickým látkam ako ťažké kovy a iné toxicity vyhli. Veď 100% spotreby 80% slovenskej populácie je orientovanej výhradne na syntetické potraviny. Preto je v EVOLUČNOM zdravovaní absolútna(100%) preferencia využívania organických plodín. Pre ujasnenie – užívanie organických plodín automaticky neznamená zdravú stravu, keď budete jesť stále iba bio cukor, mäso a glutén a vôbec nezmeníte väčšinu návykov, stále to bude neprospešná strava s významnými rizikami poškodenia organizmu(kardio problémy, diabetes, rakovina, psychika..). Preto sme pripravili stravovací plán, ktorý je založený absolútne na ignorácii syntetických potravín a zároveň je vyvážený a jeho úloha je nastaviť správne fungovanie organizmu.

Samozrejme nie je to pre nikoho jednoduché, zbavenie sa obľúbeného, zníženie neuveriteľného množstva kalórií, redukcia cukrov – vstupujú do hry aspekty ako závislosť, pohodlnosť, absolútna nutnosť ovládania svojej spotreby bez reštaurácii a fast foodov. Nedá sa ani na Slovensku ísť niekam sa najesť do komerčného zariadenia, dokonca ani do rôznych vegánskych reštaurácií a podobne. Prečo nie do vegánskych, mylne zdravých stravovacích zariadení. Pretože na Slovensku sa nepestuje BIO významnejšie a všetky takého zariadenia obchodujú z finančno-existenčných dôvodov iba konvenčnú zeleninu a ovocie – pestované s využitím umelých hnojív, pesticídov, herbicídov a podobne, proste chemických pomocníkov.

Iba organicky stravujúci sa RAW & VEGAN je pritom skutočný, 9 z 10 vegánov na Slovensku podľahlo dezinformáciám a žije v omyle. VEGAN pritom znamená ochrana sveta, pôdy, živočíchov. Viete, vegáni, čo znamená a na čo sú určené pesticídy, herbicídy, fungicídy, insekticídy, dozrievacia, prepravná a skladová chémia? Na zabíjanie hlodavcov, háďatok, včiel, hmyzu, jašteríc, podzemného života, vody a pôdy samotnej, takže toto neubližuje svetu a preto to neubližuje ani človeku? Keď tá chémia zabije háďatko, tak jednoducho musí mať vplyv aj na ľudský organizmus. Preto je VEGAN vplyv na evolúciu stravovania orientovaný na ignoráciu konvenčného ovocia a zeleniny a preferenciu pôvodného spôsobu pestovania(tisíce rokov) a lokálneho, sezónneho aspektu. Konvenční vegáni to nemajú ľahké, prijímajú ohromné množstvá toxických látok a aj keď sú eticky na tom výborne, vlastne žijú v obrovskom omyle a so zdravým životným štýlom nemajú nič spoločné a ešte k tomu ničia prírodu. Práve naopak, zatiaľ čo sú BIO jablko, alebo paprika naozaj výborné antioxidanty, ich konvenčné syntetické náhražky sú extrémne toxické.

Pri podrobnom prieskume sme zistili, že 90% vegánov na Slovensku jednoducho nemá zdroje na fungovanie v rámci pravého vegánstva a sú odsúdený na spomenuté toxické potraviny, ktoré si môžu dovoliť – to je dané životnou úrovňou na Slovensku definovanou ohromnou nedostatočnosťou. Tu musíme uznať, že vývoj po páde komunizmu úplne nešiel ako by mal a disponibilný dôchodok väčšiny Slovákov tak s ťažkosťami pokrýva iba základné ľudské potreby okrem stravy, na tú ostáva ľuďom málo. A tak sú ich jedinou možnosťou tzv. syntetické potraviny.

Pritom túto aplikáciu syntetiky do potravinárstva vyvíjali súbežne ruskí a americkí chemici a inžinieri ako reakciu na riešenie potravinových lokálnych kríz začiatkom druhej polovice 20-teho storočia. Pôvodný plán nebol aplikácia výsledkov do bežnej spotreby obyvateľstva bez štúdie generačného dopadu anorganických chemických zlúčenín na človeka. Nové ekonomické možnosti pestovania, potravinového a mocenského zabezpečenia spolu s ohromnými nákladmi na samotný výskum a faktorom tzv. studenej vojny spomenutú štúdiu generačného dopadu nechali zmiznúť zo sveta, a prišlo k priamej, plošnej realizácii nových, „moderných“ foriem poľnohospodárstva a chovu. Z hľadiska studenej vojny išlo pritom o fakt, že vďaka syntetike bude dosť stravy a vláda tak bude mať dokonalú podporu. Ide o prvý významný krok v týchto odvetviach po viac ako 6-tisíc ročnom naturálnom využívaní pôdy, ktorý absolútne akceleroval krivku produkčných možností poľnohospodárstva. Rast produktivity, hektárových výnosov, efektivita využitia hospodárskej pôdy a chovu boli prítomné od osvojenia si týchto pojmov človekom a táto pozitívna tendencia je nutná, pozitívne hodnotená. Avšak exponenciálny rast zaznamenaný v priebehu 20-teho storočia, stále pretrvávajúci má na krivku extrémny vplyv, doslova vo vyjadrení posledných 6-tisíc rokov(obdobie štartu obhospodarovania pôdnych celkov a chovov) vystrelila táto krivka ku hviezdam.

Pomer: 1% celkovej spotreby potravín na Slovensku je organických, 99% je konvenčných(syntetických) je alarmujúci. Vo Švajčiarsku je to 70% ku 30%. 70% celkovej spotreby je organickej! Ceny máme rovnaké. Akurát upovedomenie ovplyvnené korporáciami a finančnými skupinami a spomenutý disponibilný dôchodok sú iné. Aký je vek dožitia vo švajčiarsku a aký na slovensku? Priemerný slovák zarobí za rok to, čo švajčiar za mesiac. Aj tu je možnosť hľadania odpovedí, ale vo financiách argument „pro-syntetický“ nemožno akceptovať. Dá sa to proste aj v našich podmienkach, len treba vedieť ako. Samozrejme švajčiar s dostatočným príjmom si môže dovoliť minúť aj 1000 euro na stravu, preto tam dominujú pravé organické potraviny v ponuke, u nás dominuje extrémne nedostatočný príjem, tak tu dominujú syntetické potraviny.

 Všetky ponúkané diéty sú dnes úzko špecializované, orientované spravidla na jeden, najviac dva základné atribúty, spravidla sú krátkodobé a z dlhodobého hľadiska nefunkčné. Je to jednoduché! Zmena všetkého súvisiaca s potravou je pred Vami! Migrény, bolesti, nadváha, plynatosť, stolica, vitalita, únava, výdrž, pleť..

 Jak sa hovorí, starého psa úplne novým zvykom nenaučíš a pokiaľ nie ste človek, čo od narodenia konzumoval iba RAW stravu, tak jednoducho veľmi zložito tento typ stravy prijmete a psychicky to zvládnete. Nutričná vyváženosť je najdôležitejšia, preto nezabúdajte na RAW stravu, jej čo možno najvyšší podiel na celkovej spotrebe je dôležitý - nakoľko je 50 krát nutrične významnejšie ako tepelne upravovaná, neobsahuje toxické látky(bavíme sa iba o organických, resp. ekologických produktoch) a nemá kyslotvorný charakter ako KAŽDÉ tepelne upravené jedlo. Väčšina vitamínov a živých enzýmov v prípade správneho nastavenia tak je výborne spracovaná a jedlo plní svoje funkcie. Enzýmy sú najdôležitejšia vec, celý organizmus funguje na enzýmoch a práve živé enzýmy zo stravy aktivujú vrodené rôznorodé enzýmy, ktoré ovplyvňujú všetky funkcie potrebné pre život.

 Zabudnite na hlad, jednotvárnosť a endorfíny(ktoré vyvoláva strava a je to základný determinant stravovania v podmienkach syntetických potravín), vnímajte stravu ako niečo čo je dôležitejšie ako samotný pôžitok z konzumovania a nakupovania - berte stravu ako palivo pre Váš organizmus a správne fungovanie mozgu, srdca a cievneho systému, trávenia, pohybového ústrojenstva a pokožky. Jak olej do auta. Do svojho auta si kúpi mnoho ľudí v servise kvalitný olej a sebe kvalitné oleje nedodá. Ponuka supermarketov je totiž úzko špecializovaná na najlacnejšie, najmenej kvalitné a podľa teórie Evolucionalizmu toxické potraviny - vďaka prítomnosti olova, kadmia a ortuti, vďaka chemickým pomocníkom - pesticíd, umelé hnojivá, hormóny a antibiotiká. Tzv. SYNTETICKÉ POTRAVINY, spôsobujúce závažné civilizačné ochorenia a sú hlavným dôvodom dezolátneho stavu obyvateľstva. Pekný príklad – za tie roky čo pracujeme s BIO potravinami sme snáď milión krát počuli názor, že veď to je jedno či BIO alebo chemické, prší na to rovnako tak. Keď sa nás na toto spýta malé dieťa, tak mu to radi vysvetlíme, pri dospelých ľuďoch oháňajúcich sa touto myšlienkou už nás nebavilo reagovať. Jednoducho – postavte sa pod dážď, vlastne je to príjemné a zdraviu neškodlivé a na druhú stranu postavte sa a vylejte na seba kýbeľ pesticídu, umelého hnojiva alebo insekticídu – v priebehu pár minút zomriete v ohromných bolestiach. Ešte stále je dážď to najpodstatnejšie? BIO je drahé, na to nemám, alebo je to podvod, ďalší veľmi častý názor. Treba si uvedomiť rozdiel medzi diamantom a syntetickým diamantom. Takže pravý diamant je podvod, syntetický svätý, lebo má nižšiu cenu. Problém je v otázkach spomenutého problému vzťahu spotreba-potreba, kde proste dominantný prvok je dávno určený.

4 PILIERE KVALITY STRAVY

Teória racionálneho evolučného stravovania je založená na spomenutých základných pilieroch. Prepojenia medzi nimi sú zrejmé a preto je dôležité chápanie širších súvislostí. Pri osvojení si nutričných súvislostí zohrávajú 4 piliere podstatnú úlohu v správnom spôsobe stravovania. Spolu s „pridruženými“ skutočnosťami tak človek ľahko nájde správny spôsob starostlivosti o organizmus a zároveň identifikuje obrovské nedostatky aktuálnej spoločnosti. 4 základné piliere sú: Glutén(lepok), sacharidy(cukry), živočíšne produkty a acidobázická rovnováha(zakyslenie).

GLUTÉN – nazývaný aj LEPOK je obilná bielkovina.

Určite ste už počuli „nejedla som chleba a cestoviny a veľa som schudla“. To dáva určitú logiku, že glutén je dôvodom priberania. Táto domnienka je mylná, a daný váhový úbytok má na svedomí úplne iná veličina. A to konkrétne cukor. PŠENICA, ŠPALDA, KAMUT, RAŽ – bežné obilniny ktoré dnes dostať na pultoch. Všetky spomenuté obilniny obsahujú cukry, všetky sa spracovávajú tepelne a stretávame sa pri nich s dramatickou glykémiou, ktorá prekračuje všetky racionálne hranice. Syntetické zrná, vyšľachtené posledné roky majú omnoho vyššie cukrové podiely na úkor bielkoviny ako pôvodné druhy pšeníc. Proste zrno sa skladá z bielkoviny, cukrov a vlákniny. Zaujímavosťou je, že pšeničný cukor(cukor v zrnách pšenice) je cukor s najsilnejším, prirodzene sa vyskytujúcim cukrom v prírode z hľadiska Glykemického indexu – až 130 jednotiek(pozri nižšie pojem CUKRY-SACHARIDY, kde sa venujeme GL). Vlastne je iba jedna silnejšia vec z hľadiska glykémie a to konkrétne miešaný, tepelne upravený maltodextrín – určite ste už o ňom počuli, je to súčasť kulturistického života s glykémiou až 150!

Tu je pravda, prečo spomenutá tak veľa schudla. Jednoducho nevedomky vyradila ohromné množstvo cukru spolu s gluténom zo svojho jedálnička. Alebo častokrát sme sa stretli s takýmto názorom: Ja nechcem bezlepkovú diétu, je nebezpečná a môže ma spraviť celiatikom. Keď nám toto povie 5-6 ročné dieťa, tak ok, len toto tvrdí mnoho dospelých a je to prejav iba závislosti na obilnom cukre, alebo sily dezinformácie, ktorá sa ľahko osvojuje. Bezlepková diéta je totiž definovaná výhradne vo vyhýbaní sa obilninám. Takže ochoriete z ryže, zemiakov, kukurice, ovsených vločiek, zeleniny či ovocia? Proste neinformovanosť a „odbornosť“ ľudí na základe PR článkov je desivá.

Tu je nutné spomenúť, že vypustenie gluténu z každodenného jedálnička je veľmi zložitá záležitosť, hlavne z fyzického, psychického a v neposlednom rade aj finančného hľadiska – spomenuté vysoké glykémie tepelne upravených cukrov obsiahnutých v obilninách spôsobujú ohromné psychické závislosti, prerastajúce do fyzických prejavov. Preto je glutén tak zložitý na výluku. Závislosť je tam ohromná, vyššia ako na kokaíne. Len tak pre zaujímavosť, skúste vylúčiť glutén na obyčajné 3 dni. Nevedomky tak vylúčite aj najsilnejší cukor s akým ste sa kedy stretli. Zistíte, že bez konzumácie múčnych výrobkov(chleba, pečivo, cestoviny, pizza, burgre, pivo) a výrobkov s využitím gluténu ako slanosti a sladkosti vlastne nemáte čo jesť – takto sú definované tradičné stravovacie návyky chudobnejších postkomunistických štátov, vrátane Slovenska a väčšiny jeho obyvateľstva.

Pojem glutén je na spodku našej pomyselnej pyramídy, aj keď má vysokú prioritu, aj tak sú tu pri strave dôležitejšie veci. Aj napriek tomu je nutné glutén minimalizovať na 1-3 jedlá týždenne, nakoľko naspodku sú vždy tzv. základné stavebné kamene, bez ktorých by celá pyramída spadla ako domček z kariet. Vyradenie gluténu(čiastočné) umožní regenerácii organizmu lepšiu starostlivosť o tráviaci systém. Výborná demonštrácia rozdielnosti organických a toxických potravín: Zatiaľ čo zrno starých druhov pšenice má vyvážený pomer cukru, bielkovín a vlákniny, syntetické druhy pšeníc majú dominantný pomer cukru, kde vláknina a bielkovina tvoria „menšinu“. Zatiaľ čo v rámci organického poľnohospodárstva máte na výber cca 10 druhov pšenice, pre ktoré sú špecifické obdobie rastu(leto, jeseň), kvalita pôdy a nadmorská výška na základe ktorých sa rozhodujete, v prípade syntetických pšeníc má farmár na výber z viac ako 1000 druhov BIO-inžinierstvom(tento názov nemá nič spoločné s organickou produkciou) upravených pšeníc. Takáto neustále prebiehajúca genetická úprava produkuje každý rok viac ako 300 druhov nových pšeníc, pre ktoré sú typické vlastnosti, ktorými nedisponovala žiadna z pôvodných druhov pšeníc(rezistencia voči pesticídu, schopnosť rastu v chladnom období, podiel cukru v zrne, schopnosť rastu na nízkych bonitách pôdy alebo extrémna rýchlosť rastu). Takéto nové druhy pšeníc, ktoré sú výrazne odlišné od pôvodných prakticky ovládajú komplet ponuku pekárenských a múčnych výrobkov(vrátane sladkostí), genetickej manipulácii s prirodzenými produktmi je tak vystavená väčšina obyvateľstva. To je paradoxné, lebo ľudia sú múdri, nechcú GMO, ale každý deň ho konzumujú. GMO je názov, ktorý používajú američania, v našich podmienkach sa to volá genetická úprava. Tejto genetickej úpravy sa nebojíme, ale genetickej modifikácie sa bojíme. Pritom ide o synonymá, takže paradox logiky je viac ako správny výraz. Je to takto. K zmene genetickej štruktúry plodín v rámci poľnohospodárstva dochádza „umelým“ zásahom človeka už niekoľko storočí. Zmena genetickej štruktúry, ktorá pozmení vlastnosti plodiny sa volá šľachtenie. Takto vyprodukovali poľnohospodári mnoho plodín, ktoré dnes používame. Skrížením toho a toho, zmenou spôsobov pestovania, ovplyvňovaním rastu a inými zásahmi dokázali poľnohospodári v priebehu niekoľkých rokov, alebo desiatok rokov „vymyslieť“ väčšinu plodín, ktoré dnes poznáme. Takéto genetické modifikácie neboli výsledkom 3-hodinovej činnosti v laboratóriu prostredníctvom chémie, ale boli výsledkom dlhodobej konceptuálnej činnosti v súlade s prírodou a jej zákonitosťami. Ak sa im zámer podaril, bolo to preto, lebo príroda to dovolila, nutné podotknúť, že často takýto šľachtitelia nemali úspech. Na druhú stranu v prípade syntetických potravín sa laboratórium prírody nepýta, výsledok je tak z hľadiska „normálnosti“ otázny.

Spolu s cukrom treba brať do úvahy aj vysoký zakysľovací vplyv chleba na organizmus – prudko znižuje PH(pozri nižšie sekciu zakyslenie) a obsahuje látky, ktoré sú pri pravidelnej konzumácii nebezpečné(droždie, siričitany, kvásky a podobne).

Cukor samozrejme nie je jediná záležitosť prečo znížiť podiel gluténu v strave. Samotný pojem glutén(lepok) vyvoláva v poslednej dobe veľkú hystériu, musíme si preto ozrejmiť pojmy ako celiakia a určitý stupeň neznášanlivosti.

Celiakia je autoimunitné ochorenie oficiálne postihujúce ca 1% populácie. Tým to pre väčšinu končí. Lenže! až 80% ľudí má určitú gluténovú neznášanlivosť-intoleranciu. Je veľa stupňov takejto intolerancie. Pri celiakii keď človek dostane do tela veľa gluténu tak môžu prísť veľmi závažné stavy ako opuch so zábranou dýchania, silné šoky, až smrť. Podobne ako pri alergii na orechy. Najbežnejšie reakcie v určitom stupni gluténovej neznášanlivosti sú migréna, extrémna plynatosť, riedka stolica, nezdravá pokožka s tendenciami k poškodeniu, náladovosť, strata energie, atopický exém, či problémové správanie nielen u detí ADHD, ADD. Tieto aspekty moderná medicína neexistuje že by dávala za vinu gluténovej intolerancii, ale snaží sa to riešiť ináč. Preto pri každej dlhodobej funkčnej strave je nutné obmedziť príjem gluténu. Pšenica, špalda, raž, kamut - chleba, pivo, nátierky, salámy, šunky, keksíky. Všade prítomný glutén. Nedávno sme si všimli reklamu na syntetické salámy, kde výrobca deklaroval že bez gluténu už má v ponuke. Dobre, ale čo tam tá múka robila predtým a robí v jeho ostatnej mäsovej produkcii naďalej? Do salámov a šuniek sa pridáva múka kvôli váhe a tak zníženiu ceny. To je ale problém, nakoľko múka vo vlhkosti kvasí a šunky a salámy tak obsahujú kvasnice, ktoré tam nemajú čo robiť a organizmus keďže takéto produkty nikdy v procese evolúcie nekonzumoval jednoducho netrávi takéto produkty správne. Takže denne konzumuje podľa tradícií, poľnohospodárskych a ekonomických možností, zvykov tradičný slovák glutén v nie malých množstvách. Ohromný rozmach onkologických problémov v súvislosti s tráviacim traktom, črevami je dôkaz – chráňte svoj tráviaci trakt pred rakovinou hrubého a tenkého čreva, žalúdku či pažeráka! Základné životné orgány, resp. ich systémy sú na sebe závislé, prepojenie tráviaceho traktu a kardiovaskulárnej sústavy má tzv. priamy funkčný dopad. Tento dopad definuje určitú podstatu ich vzťahu – „zdravý žalúdok a črevá, zdravé srdce“. Preto je viac ako otázne, prečo súčasná kardio elita túto skutočnosť opomíňa.

Moderná medicína ešte donedávna tvrdila, že celiakia je vrodená porucha, bez možnosti liečby. Už sa tento "vedecký" názor dementuje, nakoľko extrémne množstvo ľudí sa stáva celiatikom v neskoršom, produktívnom veku. Čo v teórii celiakie vlastne nie je možné, musíte sa s tým narodiť tvrdila ešte donedávna medicína. Aby sme teda mohli pochopiť problém väčšiny – gluténovú intoleranciu, musíme pochopiť problém menšiny – celiatikov.

Jednoduché vysvetlenie pojmu TICHÝ ZABIJÁK v súvislosti s celiakiou - je to autoimunitné ochorenie, keď sa organizmus bráni gluténu a vytvára proti nemu protilátky, ktoré napádajú steny čriev, čo vedie ku poškodeniu, komplikáciám s kardiovaskulárnym, kožným, dýchacím systémom a rakovine. Toto nie je vidno, je to vo vnútri organizmu a prejavy sú práve tomuto často medicínou nepripisované - spomenutá migréna, plynatosť, hnačka, atopický exém alebo rakovina. Ako sme mohli pochopiť, samotný glutén(obilná bielkovina) nie je pre organizmus nebezpečný, akurát na neho organizmus reaguje protilátkami, ktoré potom napádajú steny čreva, nakoľko tie majú podobnú štruktúru ako glutén a tak spôsobujú ohromné problémy(začínajúce plynatosťou, hnačkami, krvným tlakom, migrénami, nežiadúcimi prejavmi na pleti a podobne, končiace zlyhávaním kardiovaskulárneho a tráviaceho systému).

TEST CELIAKIE - pri návšteve lekára a štandardnom teste na celiakiu je v nemocnici podaný pacientovi glutén a potom sa sleduje reakcia organizmu. Veľa ľudí má výsledok takéhoto testu negatívny. Prečo potom píšeme že až 80% ľudí má určitý stupeň gluténovej neznášanlivosti? Testy sú totiž koncipované tak, že všetky hodnoty a merítka sú nastavené na príliš vysoký stupeň neznášanlivosti(až na stupeň absolútnej neznášanlivosti, čiže celiakie) a tento je už kritický. Nižšie hodnoty sa nemusia prejaviť, nakoľko výsledky meraní nemusia zohľadňovať stav - oficiálne totiž iba 1% trpí absolútnou celiakiou, a práve na výsledkoch takýchto ľudí sú často predpoklady nastavené, a iba u týchto ľudí dôjde k identifikácii problému.

Exituje pojem HRANIČNÉ MOŽNOSTI - každý organizmus funguje na určitých možnostiach, ktoré sú ohraničené a príjem konkrétnej potravy(absolútne okamžité množstvo príjmu, dĺžka časová príjmu-roky) dostáva organizmus do spomenutých. hraničných možností(hraničné možnosti – určitá definícia maxima funkčnosti). Idete napríklad k lekárovi na test celiakie/gluténovej neznášanlivosti, niekoľko dní obmedzujete glutén a potom test. Organizmus v tom okamihu nemusí reagovať na miernu dávku gluténu nežiadúcou reakciou, nakoľko je ďaleko od hraničných možností a výsledok je negatívny. Koniec, nemáte nič s celiakiou, všetky spomenuté príznaky ako migréna, plynatosť, hnačka, energia a podobne s tým nesúvisia. Lenže, spomenuté veci Vás nemusia trápiť denne a keď sa ukážu, ťažko si prestavíte, že posledné dni ste zrovna konzumovali extrémne množstvo gluténu(cestoviny, chleba, pivo, keksík) a zrátate si to. Prichádza v tichosti.

Preto obmedzenie gluténu je jeden zo štyroch základných pilierov evolúcie stravovania, alebo jednoducho napísané – evolučného zdravovania. Pojem obmedzenie nech nikoho nedesí, akurát nebudete konzumovať glutén denne, ale povedzme 1-3 krát týždenne(zo začiatku bude telo v strese, nakoľko tradícia príjmu bude porušená a bude vylúčený spomenutý „supercukor“). Orientácia iba na pôvodné druhy pšeníc, bez vplyvu tzv. syntetických plodín. Napríklad cestoviny z pôvodnej tvrdej pšenice pestovanej ekologicky bez toxických pomocníkov. Takáto podpora evolučného zdravovania je absolútny základ, podobne ako odlišovanie a pomerovanie zakysľujúcich  a alkalických potravín.

Spomenuli sme, že glutén je ohromne tradičná, až každodenná záležitosť a preto treba bojovať nielen s psychickou a fyzickou závislosťou na chlebe, ale aj samotnou absenciou daného produktu na každodennom stole. Priestor, ktorý vznikne otvorí ohromné možnosti doteraz nevyužívanej strave, lebo jednoducho budete musieť niečo jesť.

TOP 10 GLUTÉN

1. PŠENICA, ŠPALDA, RAŽ, KAMUT

2. CHLIEB a MÚČNE VÝROBKY

3. VYSMÁŽANÉ - KARCINOGLUTÉN

4. PIZZA

5. SEITAN

6. CESTOVINY

7. KUS-KUS

8. KEKSÍKY A CUKRÁRENSKÉ VÝROBKY

9. PIVO

10. PEČIVO

Všetko okolo gluténu nás postupne kvôli súvislostiam ako Glykemický index, cukrovka, energia či pečeň privedie k druhému pilieru, ktorý je ešte dôležitejší v evolúcii zdravovania. Ide o cukry, resp. sacharidy alebo karbohydráty. Z globálneho hľadiska je pojmu CUKOR pripisovaný väčší dôraz na kontrolu príjmu ako na glutén. S gluténom majú problém hlavne európania a obyvatelia severnej ameriky. S cukrom celý svet. Cukor sa vďaka závislosti na ňom stal ohromným záujmom finančných skupín a korporácií, a to sa nebavíme iba o cukre spadajúceho do kategórie syntetické potraviny, kapitálové skupiny ovládajú komplet cukrovarnícky trh v globálnom merítku. Cukor možno nazvať legálnym heroínom.

 

CUKRY-SACHARIDY-UHĽOHYDRÁTY-KARBOHYDRÁTY-VLÁKNINA

Sacharidy a kontrola ich príjmu a preferencia vhodných cukrov je jeden zo základných predpokladov úspešnej evolúcie zdravovania. Nie je to zložité, iba sa treba správne pohybovať v štyroch kategóriach rozhodovania sa a zároveň voliť stále racionálnejšie pomery stravy.

V dietologickom odvetví sa stretávame denne s mnohými novými, zaručenými, najlepšími informáciami. Existuje niekoľko dietologických rebríčkov, kde pri hodnotení úspešnosti a náročnosti diéty vstupujú mnohé aspekty. Takto je možnosť sa pozrieť na diéty s určitou štatistickou zaujímavosťou. Základné kritérium hodnotenia úspešnosti je samozrejme výsledok, ten je úzko súvisiaci s náročnosťou danej diéty, nemenej dôležitý je aspekt dosiahnutého výsledku(napríklad pri chudnutí) v súvislosti s celkovým stavom imunity. Zaujímavé je, že najznámejšie diéty, ako spomenuté RAW, PALEO, VEGAN, či BIELKOVINOVÁ sú v zásade vždy na konci rebríčkov úspešnosti. Ide aj o to, že mnoho ľudí nedokáže radikálne zmeniť návyky počas dlhšieho časového obdobia - 1 rok a viac a všetky spomenuté diéty sú veľmi špecializované. Preto je EVOLÚCIA zaujímavá, lebo je výborne udržateľná, konzumujete stále všetko. A samozrejme rebríčkom dominujú tzv. "chudnúce" diéty, kde sú výsledky najbadateľnejšie a zároveň sa berie do úvahy stres organizmu. Prudké zmeny váhy úzko súvisia so zmenami návykov ktorými organizmus prechádza a najúspešnejšie chudnúce diéty tak paradoxne nevykazovali hodnoty 30-40kg váhovej straty ročne, ale naopak iba okolo 10kg ročne. Proste chcete zhodiť 40 kíl, netreba to urobiť za rok, ale skorej za 3, pretože v prípade krátkeho času organizmus prejde šokovým stresom vyvolaným absolútnou zmenou všetkých tráviacich súvislostí, prerozdeľovania a tvorby živín a keď sa to preženie, tak je vysoké riziko nenávratného poškodenia imunity. Odporúčané hodnoty úpravy váhy okolo 10-13 kg ročne sa ukázalo zo širokospektrálnych súvislostí ako najvhodnejšie. Strata 10-13 kíl ročne je pritom špecifická pre hodnoty chlapa okolo 110kg a ženu okolo 90kg pri normálnych výškach.

Najúspešnejšie diéty rebríčkov boli aj z hľadiska spomenutého váhového efektu orientované na kontrolu príjmu sacharidov do organizmu v širších súvislostiach. TOP 10 je vždy o sacharidoch a ich kontrole. Netreba to vnímať ako že teraz netreba konzumovať nič s cukrom. Na príjme cukru, jeho zmeny doslova na životnú energiu, závisí celková imunita organizmu. Preto je zaujímavé popozerať sa po tzv. negatívnych rebríčkoch, kde vyhráva najhoršia diéta - tu okupujú prvé priečky diéty s teóriou absolútneho obmedzenia príjmov cukrov do organizmu a hlavný aspekt ich neúspechu je v neuveriteľnom rozhádzaní imunity a s tým spojenými problémami.

Paradoxne cukry a ich príjem vnímame v EVOLUČNOM ZDRAVOVANÍ ako najzložitejší aspekt, energetická hodnota Glykemický index, resp. náročnosť spracovania daného cukru v organizme. Teória glykémie je samozrejme úplne prevrátená „na hlavu“, a ide o krásny príklad dezinformácie. Glykemický index potraviny určuje záťaž spracovania cukrov pre organizmus – hodnoty do 30-60 sú v zásade výborné, od 60-85 sa diskutuje ako to naozaj je a nakoniec všetko nad 85 je extrémne zaťažujúce. Plus kalorické hodnoty spotrebovaných cukrov pri bežnej spotrebe slováka dnes spôsobujú, že nejde iba o prekročenie hraníc „tolerovaných“ kalorických príjmov, ale prakticky o ich znásobenie! Treba nutne pripomenúť silu pojmu dezinformácia v pojme ako Glykemický index jednotlivých cukrov, nakoľko sú všetky uvedené publikácie a ich hodnoty orientované na prirodzenú glykémiu cukru, to znamená glykémiu v surovom stave, v určitom stupni zrenia. Takto sa prakticky všetky informácie ktoré bežný človek nadobudol z oblasti Glykémia stávajú nepresné, zavádzajúce a tendenčné – spĺňajú všetky znaky osvojenia si dezinformácie. Základná vlastnosť cukru je totiž štiepenie. V prírode sa v surovom stave väčšinou nachádzajú cukry zložené, s určitou glykémiou a vlastnosťami(antioxidačné). Tepelnou úpravou(varenie, pasterizácia, ďalšie tepelné spracovanie) dochádza k zmene cukrov, ich štiepeniu a dynamickému rastu glykemického indexu potraviny(podľa dĺžky tepelnej úpravy a výške teploty sa index potraviny zväčšuje v intervale 40-150%). Dezinformácia? Nie, pravda, dezinformácia sa stáva súčasťou pravdy, bez ďalších informácií tak táto dezinformácia môže byť vnímaná nebezpečne. Ono, konzumuje bežný občan ryžu, pšenicu, špaldu, ovocné nápoje či mliečne produkty v tepelne neupravovanej forme? Takže je relevantné byť odborník na tabuľky glykemických indexov a riadiť nimi svoj glykemický strop? Tu je problém dezinformácie, jednoducho viera v informáciu, ktorá má ďaleko od skutočnosti. Vlastne je tá informácia pravdivá, ale nemá význam pre spotrebu, ak sa jej týka tak je nepravdivá. Bežný občan sveta sa dnes rozhoduje zväčša na základe dezinformácií, väčšina informácií je totiž reklamných, tendenčných alebo zavádzajúcich. Samotné množstvo informácií a ich ciele sú tak veľké, že myseľ ostáva prakticky blokovaná pre potreby vnútorného rozvoja osobnosti a hodnôt typických pre zdravý vývoj. Stávame sa tak svedkami unifikácie občana, kde izolácia vnútorného rozvoja na úkor zisku a „dôležitých informácií“ s podvedomou nutnosťou ich realizácie je fenomén súčasnosti – tzv. ovečkovský syndróm.

Každého pri sladení napadne tak známa Stévia. Ďalší pekný príklad dezinformácie. Všeobecná mienka o stévii ako sladidle je mylná. Nejde o cukor, nemá žiadnu energetickú hodnotu pre organizmus, je to proste aromant, ktorého aróma je tak silná, že je možnosť ju cítiť ako sladkú chuť. Stévia je omnoho zaujímavejší partner pri pojme zakyslenie, nakoľko ide o rastlinu, ktorá má alkalické vlastnosti na organizmus. Avšak tiež je to mnoho dezinformácií okolo stévie. Ak by sme ju totiž brali ako odkysľovač, museli by ste jesť viac ako 150 gramov denne, čo je prakticky nemožné! Obchodníci zabúdajú pripomenúť, že iba pri alkalickej strave je stévia výborný alkalizátor, pri bežnej, konvenčnej strave plnej cukru, gluténu, tepelne upravovaného jedla je jej pozitívny vplyv na organizmus prakticky nulový.

Správne nastavenie príjmu cukrov do organizmu je alfa omega nielen fyzickej a mentálnej energie, ale aj dokonalej podpory látkovej výmeny v organizme a tým správneho fungovania imunity. Je to veľmi individuálne, a okrem fyzických predispozícií jednotlivca, vstupujú do hry aj aspekty jeho životného štýlu, resp. jeho náročnosti. Informatik proste má iný vhodný príjem cukru pri podobných fyzických predispozíciách ako horský záchranár alebo športovec v akcii, resp. tréningu. Poznáte to, informatici čo pijú denne desať energetických nápojov. Taká chyba, okrem toho že absorbujú/alebo neabsorbujú(vysvetlenie nižšie) ohromné nepotrebné množstvo cukru a príjmu X chemických látok do organizmu, ešte stihnú raňajky, obed a dve večere. Plné cukru pravdepodobne. Obvyklý argument je mentálna výdrž. To je trošku šialené tvrdenie, mentálna výdrž za cenu rozbitej imunity a zdevastovanej pečene? Pri evolučnom zdravovaní má človek energie toľko, koľko potrebuje, je mnoho foriem doplňovania cukrov a energie. Pri správnom nastavení tráviacich súvislostí je organizmus schopný uvoľniť neuveriteľné množstvo energie. Akurát si to treba vždy uvedomiť(že bola vynaložená veľká energia) a pred ďalším podobným energeticky náročným výkonom treba správne konzumovať potravu. Opakované výkony bez dostatočného príjmu cukrov sú nežiadúce.

Najlepšie vysvetlenie vplyvu cukru na organizmus pochopíme pri fungovaní látkovej výmeny organizmu, pričom si rozoberieme pojem CUKROVKA. Dopĺňanie inzulínu z dôvodu nefunkčnosti alebo nesprávneho fungovania žľazy pankreas. Pankreas je nefunkčný pri narodení, alebo sa z dôvodu genetiky znefunkční v priebehu detstva. To je cukrovka vrodená, nasleduje cukrovka získaná. Určite poznáte veľa produktívnych ľudí, alebo aj dôchodcov, ktorí sa trápia s týmto nešťastným ochorením ohrozujúcim zdravie človeka. Cukrovka rastie geometrickým radom(nie aritmetickým), čo je šokujúce, nakoľko o cukre sa už toho popísalo. Cukrovka tak vzniká ohromným nesprávnym príjmom sacharidov do organizmu a keď je organizmus na tom tak zle, že sa cukrovka prejaví, už je tak neskoro, že treba okamžite ešte viac prioritne ako samotnú cukrovku riešiť ako pečeň a jej fungovanie, tak aj dýchacie ústrojenstvo, ktoré z dôvodov prekyslenia organizmu nepracujú správne a prakticky ohrozujú život človeka viac ako samotná diagnostika cukrovky – nekvalitné okysličovanie krvi.

SPOMEŇME TAK POJEM HRANIČNÉ MOŽNOSTI SPRACOVANIA CUKRU V ORGANIZME DEFINOVANÉ FUNKČNOSŤOU PEČENE. Tento pojem úzko súvisí s látkovou výmenou v organizme. Ako už vieme, bez cukru by sme nemali energiu a tak je nutné cukor konzumovať, či vo forme priamo cukrov, alebo ovocia a podobne.

Všetky cukry, ktoré prídu do organizmu riadi pečeň, podobne ako bielkoviny a iné. Cukor príde tráviacim ústrojenstvom do organizmu, potrebná časť sa okamžite spáli a teraz nastupuje pečeň – tá cukry okamžite po spracovaní ukladá a upravuje cukry pre uvoľňovanie pre energetické potreby organizmu v prípade potreby. Povel na uvoľňovanie dáva práve pankreas uvoľnením inzulínu, receptory pečene okamžite reagujú a na základe množstva inzulínu ako nápovedi koľko, uvoľňuje pečeň cukry. Takže nie inzulín vyrovnáva cukor ako je mylne zažité, inzulín v skutočnosti dáva povel receptorom pečene pre potreby uvoľnenia cukrov. V prípade fyzickej záťaže sú cukry uvoľňované okamžite. A sme práve narazili na najväčší problém cukru. Ak telo „maká“ príjem cukrov je žiadúci, pečeň uvoľňuje spracované cukry a ak nie je príjem dostatočný uvoľňuje vlastný cukor uložený vo svaloch a samotnej pečeni. Dnešný človek s nezodpovednou stravou plnou cukrov(80% obyvateľstva Slovenska), konzumuje toľko cukrov, ako by behal maratón, celý deň a niekoľkokrát. To je fakt a je to neuveriteľné, spomenutý informatik má rovnaký kalorický príjem ako maratónec v deň preteku!

Čo sa teda s prijímanými cukrami deje? Pečeň má svoje pravidlá ako to má fungovať. Musíme ešte spomenúť, že po tisíce rokov, čo sa ľudia vyvíjali fungovala pečeň väčšinou ako uvoľňovač cukrov pre organizmus, nakoľko tisíce rokov sme prakticky neustále „bojovali“ s určitým nedostatkom cukrov. Táto jej funkcia(uvoľňovanie) je pri dnešnej šialenej spotrebe mnohých ľudí riadiacich sa iba chuťou a endorfínami, prakticky tlmená a pečeň iba ukladá. Pri toľkom prijatom cukre a okamžitom spracovaní v organizme prakticky prestáva plniť funkciu uvoľňovania cukrov zo svalových, alebo vlastných zásob. Túto „nefunkčnosť“ pečene s ohromným dopadom na zakyslenie organizmu nemusíte byť doktor či lumén aby ste si všimli. Pečeň teda spracováva prijaté nespotrebované cukry, ukladá ich do seba a do svalstva, odkiaľ ich vie v prípade potreby bezproblémovo uvoľniť.

HRANIČNÉ MOŽNOSTI PEČENE – cukor, cukor, ďalší cukor – pankreas dáva signály pečeni prostredníctvom inzulínu čo robiť, či ukladať, či uvoľňovať. V tomto prípade, keď je spotreba cukru ohromná dáva pokyny ukladať, ukladať a ukladať. Prečo nemusíte byť doktor či lumén aby ste zaregistrovali problém s pečeňou? Jak prijíma organizmus nekontrolované množstva cukrov, tak pečeň postupne napĺňa svoje kapacity, resp. dosahuje hraničné možnosti ukladania cukrov v svalstve a v sebe. Keď je cukru stále viac a viac, pečeň už nemá kam ukladať cukry do svalstva, nemá ani priestor už žiadny a tak nastáva (extrémna činnosť záchrany) premena cukrov na tuky, táto funkcia extrémne zaťažuje pečeň a tuky ktoré sa ukladajú spôsobujú nežiadúce účinky. Pri správnom fungovaní pečene z hľadiska výdaju a príjmu cukrov totiž neexistuje že by bol človek obézny, alebo mal neadekvátnu nadváhu. A v momente jak nefunguje pečeň správne z dôvodu ohromného príjmu cukrov, telo sa dostáva do tzv. cukor-zakysľovacieho šoku a problémy sa presúvajú z orgánu na orgán.

Organizmus vie najlepšie pri akej váhe funguje najlepšie a taký je výsledok evolučného zdravovania. Reakcia organizmu je podľa špecifikácie stravy(viac sacharidová, viac bielkovinová, viac chlorofylová, alebo kombinácie v priebehu času) odlišná. Stabilná váha, keď sa váha ani po roku nezmení, klesajúca(najštandardnejšie pri dnešnom stave miernej nadváhy), alebo sa stretávame s neustále rastúcou požiadavkou váhového prírastku. Váha je dôležitý aspekt, ale z hľadiska určitých fyzických predispozícií, je veľmi zložité individuálne nastavenie správnej váhy(čiastočné spochybnenie univerzálneho váhového indexu BMI, ľudský organizmus je ako mozog, nepreskúmaný a tento štatistický index neberie do úvahy genetické, fyzické predispozície a ohromnú individualitu). Niekto potrebuje pre mnoho príčin záťaže miernu podváhu, niekto môže potrebovať na správne fungovanie vyšší podiel tuku. Úplne "chrdý" môže mať perfektnú imunitu. Podobne ako mierne nadváhový. Mierna nadváha sa pritom stáva podobný fenomén ako chudnutie, rôzne povolania pri rôznych záťažiach pritom vyžadujú rôznu stavbu tela. Preto je zložité uspokojovať sa s číslami BMI, subjektívnymi intervalmi. Nielen obezita, ale aj nevhodná nadváha je zrejmá! Preto pri EVOLUČNEJ STRAVE sa nechajte prekvapiť, stabilný úbytok/stabilita/prírastok sa v priebehu času vždy ukáže.

Samotné cukry poznáme rôzne. Najčastejší potravinový doplnok je repkový cukor, ktorý má vysokú glykémiu a organizmus sa pri jeho spracovaní zaťažuje podobne ako pri spomenutých obilných cukroch. Preto je najlepšie sa spomenutým cukrom vyhýbať, resp. ich minimalizovať. Veľmi obľúbený je trstinový cukor, a veľa „odborníkov“ ho odporúča. V zásade ešte stále je tam vysoká glykémia, aj keď tento cukor môže byť v jeho surovej forme konzumovaný častejšie, tiež však nie každodenne. Až sa dostaneme k cukrom s nižšími glykémiami, ktoré menej zaťažujú organizmus pri spracovaní – javorový sirup, kokosový cukor, xylitol, erythritol a podobne. Tieto cukry majú aj niekoľko zaujímavých antioxidačných vlastností, preto ich môžeme odporúčiť. Pozorný a „znalejší“ čitateľ si možno všimne, že v spomenutých vhodnejších cukroch chýba agáva. Agávový cukor má definovaný glykemický index okolo 40, avšak ide o jeden z najextrémnejších dezinformačných príkladov. Tento cukor nie je tak jednoduché extrahovať z kaktusu Agáve a využíva sa tak metóda, ktorá využíva extrémne vysoké teploty a glykemický index cukru sa v tomto prípade niekoľkonásobne zvyšuje – čas a teplota pri spracovaní sú natoľko významné, že finálna glykémia je super dramatická a napríklad diabetici, ktorým sa tento cukor odporúča, by sa k nemu nemali ani približovať. Jediný cukor, ktorý odporúčame na každodenné použitie je fruktóza – a to nie extrahované cukríky, ktoré sú super nezdravé, ale normálne konzumovať ovocie. Takáto forma cukrov je prospešná, pôsobí proti zakysleniu – nutné podotknúť, že konzumácia 2kg jabĺk denne je zasa trošku moc, preto aj to množstvo ovocia treba kontrolovať, aby tam toho nebolo veľa a nenastali nežiadúce účinky.

TOP 10 CUKRY

1. SLADKOSTI, CUKRÍKY

2. MLIEČNE VÝROBKY, ZMRZLINA

3. CHLEBA, MÚČNE VÝROBKY

4. SÝTENÉ NÁPOJE

5. OMÁČKY, DRESSINGY

6. ALKOHOL

7. CESTOVINY

8. ŽUVAČKY

9. CEREÁLIE

10. OVOCIE

 

 POJEM ZAKYSLENIE:

Tento pojem pochádza z anglického slova ACIDITY, pričom je zaujímavé si uvedomiť, čo znamená slovo ACID – žieravina, kyselina, ktoré sú pre ľudsky organizmus devastačné.

Pre ľahšie pochopenie, predstavte si počítač, ktorý má vadný procesor – zamŕza, padá systém, dlho nahráva a podobne. Ďalšie zamrznutie, alebo pád systému môže spôsobiť, že už takýto počítač nerozchodíte. A teraz si predstavte naproti tomu superpočítač s výkonom parádnym, procesorom a grafikou perfektne pracujúcimi. A predstavte si kvalitu práce na spomenutých dvoch počítačoch.

Tak podobne je to aj pri prekyslení organizmu, nesprávne fungujúce trávenie, pľúca, pečeň, mozog, obličky, extrémna oxidácia(starnutie), nezdravá pleť, bolesti, migrény, hnačky. Zakyslenie je tak ten spomenutý vadný procesor, ktorý môže viesť k pádu systému(imunity), môže znamenať už nemožnosť reštartovania(nenávratné poškodenie trávenia, kardiovaskulárneho systému, obličiek, pečeni a mozgu). Chcete mať organizmus ako počítač s vadným procesorom, alebo ako superpočítač, ktorý funguje tak ako má? Potom treba pochopiť pojem zakyslenie organizmu.

Veľa ľudí kýva rukami, že zakyslenie je prirodzené a nič s tým už neurobíme. Je prirodzené pre bežne, konvenčne sa stravujúceho človeka. 95% stravy bežného, nad stravou neuvažujúceho(resp. nesprávnym smerom uvažujúceho) človeka tvorí strava prudko zakysľujúca organizmus. V zásade všetko tepelne upravované, všetko mäso, sýtené nápoje, čokoláda, fastfoody, umelé sladidlá, fajčenie, chleba, mliečne kravské produkty, zavárané potraviny, cukor, keksíky. To všetko sú silné zakysľovače. Medzi „svätú trojku zakyslenia“ patrí: káva, mliečna zmrzlina a alkohol, toto sú absolútne extrémne zakysľovače organizmu.

Spomenutý počítačový príklad nám poskytol určitý pohľad na správnosť fungovania jednotlivých orgánov, ktoré je nutné udržiavať z hľadiska zakyslenia vo vhodnom prostredí. Potom fungujú orgány požadovane. Jednou z úloh základných orgánov ako pľúca, pečeň, obličky, trávenie je aj vyrovnávanie PH organizmu na požadovanú hranicu.

Veľa ľudí si meria PH moču, a podľa toho si robia závery z veľkého intervalu. To je absurdné, pretože dôležitejšie sú hladiny PH, ktoré si nemôžete jednoducho zmerať a to hladiny PH v krvi a celková hladina PH vody v organizme. Sledovaním PH v moči možno sledovať iba veľmi extrémne udalosti v organizme, ako napríklad zlyhávanie obličiek. Zatiaľ čo moč si viete zmerať a je určitý interval v ktorom sa moč pohybuje (6,5-8,0), nijako Vám to nepovie skutočný stav organizmu a jeho zakyslenia, ktoré sú definované inými veličinami. PH krvi – perfektná hodnota je 7,41. Výborné hodnoty sú ešte +- 0,08 bodu. Tu je minimálna odchýlka v žiadanom stave, v prípade že je PH krvi zlé, je všetko zlé a organizmus má citeľné problémy. Ďalšia veličina v hodnotách 6,8-7,2 je definícia PH vody v organizme. Tiež nemerateľná jednoducho a tak sa snažíme tieto hodnoty nastaviť práve príjmom stravy. Organizmus má zažité mechanizmy ako spravovať hodnoty PH aby mohol fungovať správne. Pri extrémnom zakyslení už organizmus nemá inú možnosť ako začať prostredníctvom kalcia v organizme vyvažovať Ph. Samozrejme kalcium nemáme poukladané v organizme ako zásoby, ale iba ako nutné množstvo pre fungovanie, napríklad kostí. Uvoľňovanie nastáva pri hraničných možnostiach, kedy mozog rozhodne, že organizmus a imunita sú v dôsledku prílišného zakyslenia v nebezpečenstve a tak sa rozhodne pre menšie zlo a uvoľní kalcium z kostí. Pre mozog platí, lepšia osteoporóza ako kolaps systému, a tak dnes je už problém s kosťami ďalšie civilizačné ochorenie, osteoporóza, hyluxy, krehké kosti, výrastky a podobne. Tu musíme pripomenúť, že mylná aplikácia kalcia tzv. chemického alebo zo syntetických potravín situáciu ešte zhoršujú. Kalcium uložené v organizme má iné zloženie a účinky na organizmus ako prijímané z mlieka.

Pri zakyslení, strave a ich vzájomných súvislostiach musíme vysvetliť pojem VPLYV na organizmus. Najjednoduchšie to vysvetlíme na obyčajnom citróne. Hodnota Ph samotného citrónu je extrémne nízka, kyslá – a tu sa dostávame k podstate. Pri zakyslení sa nebudeme baviť o kyslosti, resp. alkalickosti(opak kyslosti) konkrétnej potraviny, ale o vplyve danej potraviny na organizmus. Ako spomenutý citrón – vo svojej podstate je veľmi kyslý, avšak v organizme pôsobí presným opakom kyslosti – alkalicky. Vplyv plodiny na organizmus je tak relevantný pojem, nie samotná definícia Ph plodiny. To isté platí aj o opaku, mnohé vo svojej podstate alkalické záležitosti s vysokým prirodzeným Ph pôsobia na organizmus zakysľujúco ako napríklad vybrané minerály, ktorých hodnoty Ph sú v prírode najvyššie, preto je dobré vedieť čo a ako.

Ako sme spomenuli, mnohé diéty orientované na úbytok váhy, alebo psychickú rovnováhu, ktoré si nachádzajú cestu k spotrebiteľovi ako keto, ayur, dash, bielkovinová, sacharidová a podobne majú svoje ciele, avšak ignorujú práve jeden z najdôležitejších pojmov z hľadiska zdravia – zakyslenie. Rovnováha. Iba jeden produkt v prírode a to brokolica má zvláštnu vlastnosť. Aj po miernej tepelnej úprave(pojem mierna je dôležitý, lebo pri dhlšej tepelnej úprave to neplatí), pôsobí na organizmus alkalizujúco. Dokonca aj špenát, alkalizátor s chlorofylovým bonusom, pri tepelnej úprave mení svoj vplyv na organizmus na prudko zakysľujúci. Ináč všetko tepelne upravované pôsobí na organizmus zakysľujúco a pri dnešnom stravovaní je tak dôležité konzumovať ovocie a zeleninu tepelne neupravenú, tzv. RAW stravu, aby bola zaradená tepelne upravená strava vyvažovaná z hľadiska nastavenia Ph v organizme. Samozrejme, toto konštatovanie neplatí pri syntetickom ovocí a zelenine, ktoré sú vďaka toxickým látkam a devastovaným enzýmom taktiež kyslotvorné. Takže kontrolou príjmu vyváženej stravy z hľadiska vplyvu na organizmus s dôrazom na zakyslenie a definície potravín z tohto hľadiska, určujeme aj príjem ďalších determinantov našej zdravovacej evolúcie – glutén, cukry a živočíšne produkty. Pripomíname, že z hľadiska fungovania EVOLUČNÉHO ZDRAVOVANIA odporúčame zaradenie do stravy aj gluténu, cukrov a živočíšnych produktov, akurát v diametrálne odlišných množstvách ako je dnes bežné – tento fakt robí evolučné zdravovanie udržateľné z dlhodobého hľadiska a tak nastavenie správneho fungovania všetkých zložiek organizmu, od pokožky, cez pečeň až po dýchací, tráviaci a kardiovaskulárny systém.

TOP 10 KYSLOTVORNÉ

1. ALKOHOL, MLIEČNA ZMRZLINA, KÁVA

2. TEPELNE SPRACOVANÉ JEDLO

3. CUKOR

4. SÝTENÉ NÁPOJE

5. UMELÉ SLADIDLÁ

6. MLIEKO, MLIEČNE PRODUKTY

7. GLUTAMANY a SYRIČITANY

8. DROŽDIE, KVASENÉ

9. MÚČNE VÝROBKY

10. ZAVÁRANINY, KOMPÓTY

 

TOP 10 ALKALICKÉ

1. CVIKLA

2. LIMETKA

3. BROKOLICA

4. ĎATLE, FIGY

5. MRKVA, ŠPARGĽA

6. CESNAK

7. JABLKO, MELÓN

8. AVOKÁDO

9. CAYENNE PAPRIČKY

10. KALE, ŠPENÁT

 

V rámci Slovenska je veľmi ťažké porovnávať spotrebu organických potravín, u susedov v Rakúsku, či ďalších štátov charakterizovaných vysokým disponibilným príjmom ako Nemecko či Švajčiarsko je to ľahšie. V rámci týchto porovnaní možno ľahko definovať silu dezinformácie, nelogického správania v rámci materstva a klam pojmu kvalita. Niekoľko čísiel – najpredávanejšie biopotraviny sú vajíčka a mlieko. Tieto dva produkty dominujú BIO produkcii aj spotrebe, nasledované zemiakmi, mliečnymi produktami, syrmi, mäsom, ovocím a zeleninou. Prečo dominujú mlieko a vajíčka BIO spotrebe? Odpoveď hľadajme v konvenčnej, syntetickej spotrebe. Aj napriek tomu, že vajíčka a mliečne produkty sú produkty ktoré sú najčastejšie sa vyskytujúce alergény u obyvateľstva a táto alergia zasahuje až tretinu populácie, stále 9 z 10 ľudí konzumuje dané produkty. Závislosť, tradícia, cena. Dôvodov je veľa. Veľa ľudí si myslí, že keď už je mlieko a vajíčko alergén, tak kúpou toho najkvalitnejšieho – organickej(BIO) alternatívy, eliminuje riziko alergie. Tu je odpoveď prečo sú vajíčka a mlieko najpredávanejšie biopotraviny. Absolútna kvalita(medzi potravinami je definovaná organickým pôvodom) potraviny však nemá moc spoločné s alergénnou stránkou. Takže aj napriek tomu, že viac ako tretina obyvateľstva má na spomenuté produkty agresívnu alergiu a tento podiel neustále rastie, 9 z 10 mamičiek uprednostňuje pri strave svojich najmenších mlieko a vajíčka. Tu je zároveň skryté tajomstvo neustále narastajúceho čísla alergikov s významnými, život ohrozujúcimi prejavmi.

 ŽIVOČÍŠNE PRODUKTY

Platí všeobecne zažitý argument, že iba z mäsa a mlieka môžu byť veľké svaly. Tu ide o fakty okolo proteínu. Tak si dajme príklad. 5 zvierat s najväčším svalstvom a najbrutálnejšou silou na planéte sú ortodox vegan animals. Slon, hroch, bizón, nosorožec a žirafa. Všetky spomenuté zvieratá prijímajú veľké množstvo proteínov pre stavbu svojich svalov – kde ich zobrali, keď sú vegáni? Niečo tu proste nesedí, a znova sme svedkom silnej dezinformačnej loby mäsového a mliečneho priemyslu, ktorej účelom je zisk na úkor zdravia spoločnosti.

Mnoho dietológov, ktorý si nechávajú platiť nemalé peniaze aby viedli svojich klientov v stravovaní stálo pred otázkou. Poviem im pravdu a jednoducho budú moje odporúčania pre ľudí neakceptovateľné(a budem mať málo klientov), alebo kašlem na to, chcem iba peniaze, poviem im čo chcú počuť a bude to fungovať? Týmto smerov, neetickým a špekulačným sa vyvinulo dietologické odvetvie podobne ako ostatné. Financie vždy pri neetike vyhrávajú a tak je tu dnes veľa diét, kde „odborníci“ v rámci skladby stravy zaraďujú mäso a mlieko 7 krát do týždňa do jedálničku. Tu je zaujímavé spomenúť Hitlerovu teóriu blahobytu – Hitler vymyslel, že keď dá ľuďom dostatok mäsa na každý deň, budú spokojní, až blahobytní a takto si získa väčšinu. Tak to vzniklo v 30-tych rokoch v Nemecku, orientácia na živočíšnu výrobu v obrovských rozmeroch ako ju poznáme dnes. Vieme, že aj takýmto krokom si uplatnil svoju obrovskú popularitu. Keby bežný občan vedel aké obrovské dotácie dnes idú v EU na živočíšne produkcie na úkor zmierňovania sociálnych diferencií napríklad seniorov či verejnej správy, možno by tam videl so spomenutým Hitlerom súvislosť. Endorfíny produkované organizmom stravou sú určitý nástroj k dosiahnutiu cieľa – popularity. Dnes je cieľ chovateľov iný, nie popularita, ale ZISK a ten im dotáciami sledujúcimi popularitu poskytuje politické vedenie. Za cenu absolútneho týrania nielen zvierat, ale aj devastácie ľudských bytostí prostredníctvom toxických látok v krmivách, antibiotík a hormónov.

Závislosť na mäse je dramatická. Každý ho chce stále, v tomto móde žijeme už od dôb fašistického Slovenska, následne v tom pokračovali komunisti, ktorí pochopili Hitlerovu myšlienku udržiavania moci prostredníctvom „plných žalúdkov“. Tepelne upravované mäso je extrémny zakysľovač organizmu, a pravdepodobne jedna z hlavných príčin rozmachu rakoviny, preto ho neodporúčame konzumovať každodenne. Na druhú stranu, veríme, že človek z historického hľadiska a tak zdedených tráviacich súvislostí môže byť všežravec. Vývoj, od korienkára a bylinkára, cez lovca je jednoduchý fakt. Preto má mäso v zdravovaní svoj priestor, nie však významný – podobný ako glutén. Nech si človek sem-tam dá, keď je na to zvyknutý. Problémom okrem zakyslenia je aj to, že tepelne upravené mäso ako ho poznáme má až nulovú proteínovú hodnotu. Krvavý steak je niečo iné, tam proteín nájdete, ale sú tam zároveň skryté určité riziká.

A je tu loby, ktorá prakticky núti ľudí konzumovať mäso, lebo by to malo byť to „najzdravšie“. Čisto ekonomické dôvody, ktoré v prípade kapitalizmu a základnej jeho podmienky maximalizácie zisku, robia živým tvorom nepredstaviteľné utrpenie. Ľudia to nechcú vidieť, ale je to fakt, oteľovanie, materský plač kravičiek, neuveriteľné utrpenie sliepok, kde sú nútené k extrémnej ovulácii(predstavte si ženy, že čo máte raz mesačne tie nepríjemnosti, by ste prežívali každý deň). Skrátka ZISK robí z ľudí tyranov. Myslíte si, že zvieratá netrpia a necítia city a bolesť? Nemožno opomenúť ani globálny ekologický dopad živočíšnej výroby, ktorý je tak dramatický, že sa stáva veľkým globálnym problémom. ZISK a eliminácia rizika – podmienky užívania chémie. Jasné, aj keď natlačíme 1000 zdravých ľudí do hangáru, tak behom pár dní budú všetci chorí. Takže masovosť to tam dohnala – nutnosť používania antibiotík, steroidov a hormónov. Podnikatelia eliminujú riziko absolútne. Tu možno demonštrovať zaujímavý príklad. Na Slovensku neexistuje ekologický chov ošípaných. Ani jeden! Všetko antibiotické a syntetickými krmivami kŕmené. To je finančne zaujímavejšie, tak prečo by to mali robiť ako sa to robili tisíce rokov a legislatíva im to povoľuje takto. Ekologický dopad mäso priemyslu na planétu globálne je super-dramatický. Emisie spôsobené trávením, obrovské vyklčovanie lesov na úkor pasienkov a pestovania krmív GMO, ktoré devastujú pôdu absolútne, sú tak závažné skutočnosti, že tento priemysel je dramaticky nedomyslený.

Pri zadávaní dôvodov prečo nie mäso, musíme byť objektívny a spomenúť niekoľko anti-vegan poznatkov. Okrem určitých, s ktorými môžeme súhlasiť a spomenieme ich nižšie, začneme vedecky. Naša teória zdravovania nie je ovplyvnená žiadnymi štúdiami, vedeckými prácami a odbornými textami. Podobne ako je to s konvenciou potravín a ďalších odvetví, vedecká komunita je financovaná výhradne priamo, či nepriamo korporátnymi financiami. Pri tých vedeckých teóriách anti-vegan života tak musíme zobrať do úvahy, že mäsová a mlieková loby prakticky financuje 99% podobných teórií, štúdií a odporúčaní, ide o určitý spôsob reklamy a defenzívy, ktorý má významný dezinformačný psycho efekt. To jedno percento, ktoré má tendencie im oponovať sa nikdy na svetlo sveta nedostalo, nakoľko je „proti“. Takže všetky teórie vedeckého charakteru sú tendenčné a objednávkové, žiadnu pravdu ani odbornosť v nich netreba hľadať, proste reklama ako na nanuk napríklad.

10-tisíc rokov. Len takéto krátke obdobie vývoja v rámci civilizácie zoberieme do úvahy. V tejto histórii sa nenašla žiadna kultúra, ani tá najvyspelejšia, najetickejšia, ktorá by bola vegánskeho charakteru. Inkovia, aztékovia, berberovia, babylončania, asýrčania, sumeri, vikingovia, mayovia, aj neskoršie civilizácie posledného tisícročia – neexistuje zmienka o vegánskom charaktere ich života. Mäso do ich jedálničku aj z dohadov a často dôkazov jednoducho patrilo. Pripomeňme však, že nikdy nebola doba, ktorá by bola podobná tej dnešnej z hľadiska dostupnosti živočíšnych produktov. Mäso bolo buď výhradne sezónne, alebo vo veľmi obmedzenom množstve. Spomenuté civilizácie konzumovali živočíšne produkty, avšak iba v rozsahu 5-10% zo svojej celkovej spotreby. Toto je teória živočíšnej loby, paradoxne pri hĺbkovom zamyslení sa, pochopíme, že takáto pro-živočíšno stravová teória v skutočnosti hovorí o radikálnom obmedzení živočíšnej stravy. Vlastne táto teória hovorí, že ešte nikdy nebola na svete doba, kedy by mäso a mliečne výrobky dominovali nutričnej spotrebe obyvateľstva. To je realita dezinformácie, v skutočnosti môže byť jej skutočná podstata skrytá.

Ďalšia anti-vegan teória je zaujímavá hlavne preto, že dáva zmysel, a aj keď ide skôr o teóriu vnútornú v rámci vegánskeho spôsobu života, jej šíriteľ je opäť živočíšna loby. Ono vegán v poňatí mnohých fanúšikov tohto smeru často znamená každodennú konzumáciu nevhodných potravín. Nejde o tvrdenie, že tieto potraviny sú zlé, avšak podobne ako živočíšne produkty nemôžu byť zaraďované do stravy každodenne. Z nejakého dôvodu vegáni neinklinujú výhradne k ovocí a zelenine, orechom, obilninám a podobne, ale veľmi často majú v jedálničkoch nasledovné veci:              

SEITAN - Mnoho vegánov hľadá z nejakého dôvodu náhražky mäsa, a obľúbilo si tak známy seitan. Tento sa stal ich každodennou súčasťou ako vysmážané, soté, zapekané, nakladané a podobne. Ako sme si už vysvetlili, glutén je veľmi problematická bielkovina. Seitan je tzv. superglutén, ktorý je extrahovaný z obilnín, a pravidelná konzumácia takéhoto extrémne neprirodzeného produktu je naozaj zdraviu neprospešná. Poznáme aj iné náhražky, ale ako si uvedieme, spravidla majú aj nejaké klady, zatiaľ čo pri supergluténe nemôžeme prísť ani na jeden klad.

VEGAN SYRY, PÁRKY, POMAZÁNKY - Z nejakého dôvodu, podobne ako pri seitane alternujú mäsové a mliečne produkty. Rozprávame sa o tak známych rastlinných alternatívach ku syrom, párkom, rezňom. Pri detailnejšom pohľade na dané produkty zistíme, že ide o produkty vyrábané s vysokým obsahom nevhodných látok z hľadiska každodenného užívania. Vysoko tepelne upravené proteínové extrakty, gumy, stabilizátory, tuky a zahusťovadlá. Všetky spomenuté látky vysoko zakysľujú organizmus a to je dôvod prečo nepatria do každodenného jedálnička.                                                                  

SÓJA, TOFU - prichádzame tak k veľmi diskutovanej téme a to je sója a tofu(samozrejme bavíme sa iba o organických formách, ako vieme, tak 99% konvenčnej sóje je vyrábanej pomocou GMO, ohromných chemických hnojív a pesticídov, na Slovensku sa pestuje iba tzv. toxická sója). Ešte než  spomenieme nevýhody každodennej konzumácie daných produktov, treba zobrať do úvahy aj zaujímavé zdravotné prínosy. Avšak anti-vegan teórie hovoria, a nemôžeme nesúhlasiť, že každodenná dlhodobá konzumácia sóje môže rozhadzovať v rámci európskej a americkej populácie hormonálnu rovnováhu, nakoľko obsahujú pseudoestrogén, na ktorý nie sú spomenuté populácie vo svojich tráviacich historicky zdedených zvyklostiach zvyknuté. Pri tofu, ako to výbornej potravine(pri kontrolovanom množstve spotreby), musíme brať do úvahy aj silný vplyv pojmu histamín. Na sóji, resp. jej podstate z hľadiska legislatívy a zavádzania zákazníka si môžeme ukázať pekný príklad. Vstupom do EÚ sme sa zaviazali realizovať tzv. aproximáciu európskeho práva. To znamená, že budeme v priebehu času upravovať legislatívu(prakticky všetkých oblastí hospodárskeho života) a približovať sa tak "západnému" svetu. Takto prijímaná legislatíva má svoje termíny, pravidlá a logiku. Zoberme si za príklad známu slovenskú firmu Alfa-BIO, ktorá vyrába zo slovenskej sóje akože "bio" a "zdravé" nátierky. Veríme, že tento príklad umožní každému čitateľovi pochopiť špinavosť tejto firmy. Táto firma vyrába na slovensku syntetickú sóju, to znamená že semená na produkciu nemajú s pôvodnými, raritnými semenami nič spoločné, sú upravené na rezistenciu voči toxickému pesticídu a umelému hnojivu. Takto jednoducho pestujú na Slovensku toxickú a nebezpečnú sóju(organickú by tu ťažko pestovali z dôvodu klimatických charakteristík a kúpnej sily obyvateľstva), ktorá je presným opakom BIO a ORGANICKEj a predávajú ju pod značkou ALFA-BIO. Takto zavádzajú legislatívy neznalého zákazníka a zneužívajú jeho dôveru. Legislatíva organického pestovania a značenia potravín a jej aproximácia práva na západné charaktiristiky je na pláne medzi poslednými legislatívnymi úpravami niekedy po roku 2020. Na Slovensku tak zneužívajú zákazníka a pod vymyslenou značkou alfa-BIO vzbudzujú dojem organickej potraviny a uvádzajú zákazníka do omylu. Takáto firma sa pokúsila z dôvodu svojej nevedomosti umiestniť svoje produkty na Rakúsky trh. Narazili však na fungujúcu legislatívu a museli sa premenovávať a prakticky stiahnuť z trhu. Legislatíva v Rakúsku je totiž z hľadiska spotrebiteľa dramaticky odlišná a takpovediac férová - keď nemáte BIO produkciu, nemôžete tam pod značkou BIO vôbec produkty predávať. To znamená, keď nie je organické pestovanie, skladovanie, transport, úprava, výroba a predaj kontrolovaný príslušnými organickými kontrolnými orgánmi, nemôžete používať značku bio alebo organic. Nedokonalá legislatíva v rámci SR tak umožňuje produkovať a na Slovesnku predávať syntetické potraviny so značkou BIO. A to nie je iba alfa BIO, poznáme BIO-keksík, BIO-nápoj, ktoré sú produkované synteticky a takýmto názvom zavádzajú zákazníka. Preto je veľký problém pre bežného spotrebiteľa identifikovať BIO potraviny, nakoľko takéto produkty bežne nájde aj na pultoch v BIO potravinách, kde sa do neetického a "kriváckeho" zneužívania legislatívy a zákazníka zapojili aj konečný predajcovia. Že kontrolné orgány BIO legislatívy fungujú? Kontrolné orgány(napríklad NATURALIS)  prideľujú organizácii značku BIO, resp. zelený lístoček, ktorý môžu firmy umiestniť na obal svojho výrobku. Tieto organizácie kontrolujú komplet výrobu, skladovanie, dodávateľské siete a prepravu v rámci BIO predaja produkcie. To znamená, všetky vstupy do výroby musia byť z poľnohospodárskej produkcie kontrolovanej a licencovanej, samotná výroba musí byť absolútne organická. Funkčnosť kontrolných a licenčných orgánov je na Slovensku výborná - bez váhania odobrali licenciu takým firmám ako PRUŽINA(niekoľkonásobný víťaz titulu BIO-potravina roka na Slovensku), alebo farma Východná. Pri kontrolách našli nezrovnalosti v krmivách a neakceptovateľných chemických látkach a jednoducho im odobrali licenciu, kontrola tak funguje aj na Slovensku na 100%, už len tá úprava legislatívy aby bol zákazník chránený.. V západných krajinách fungujú aj reštaurácie, mliečne bary a smoothies bary so značkou BIO, to znamená, že aj samotný predaj a výroba je kontrolovaná. Faktúry reštaurácie sa kontrolujú so skladom a každá položka vo firme musí byť zdokladovaná v systéme BIO-kolobehu. Ako sme spomínali systém bio je veľmi zložitý. Ak chcete mať napríklad BIO licencovanú výrobu, musíte mať licencovaných dodávateľov, prepravu a sklady. V minulosti sme obchodovali licencovanú BIO produkciu s individuálnou prepravou a aj napriek tomu sme narazili na problémy. Existuje na Slovensku jediná licencovaná BIO pekáreň v Dunajskej Lužnej. Ide o tím pekárov a pekárenských tradičných nadšencov, ktorí budujú už niekoľko rokov férovú a zaujímavú firmu. Stalo sa napríklad, že tejto firme niečo chýbalo do výroby a tak nás poprosili o príležitostnú dodávku surovín. Vedeli totiž, že sme organický, kupujeme od licencovaných predajcov, máme iba organickú prepravu a sklady a dodávané tovary prídu priamo od výrobcu balené a značené. Pre pochopenie BIO-kontroly a jej funkčnosti môžeme ukázať čo sa stalo. Pri kontrole pekárne zasiahla organizácia NATURALIS, s tým, že nemôžu nakupovať u obchodníka bez obchodnej bio licencie ako BIOŠKA, aj keď ide o produkty zaručene BIO, nakoľko táto preprava nebola zaradená do kontroly komplexného systému dodávok. Nakoniec sme faktúrami dokázali, že išlo o licencované BIO potraviny a BIO-pekáreň ostala licencovaná, avšak naše dodávky boli stopnuté pokiaľ nevstúpime do systému licencovanej distribúcie BIO potravín. Takže nie je pravda, že bio si robí hocikto a je to podvod. Podvod to je napríklad pri spomenutej firme alfabio, ktorej názov evokuje produkt organického pôvodu, a ako sme si vysvetlili ide o podvod na zákazníka a so skutočnou BIO-licenciou nemajú tieto produkty nič spoločné. Tento systém organických, výrobných, dodávateľských a prepravných sietí je výborný a chráni zákazníka pred podvodom. Napríklad BIO-producent nemôže kúpiť múku, čaj či banány v supermarkete či bežnom obchode, musí mať dodávky z licencovanej výroby a licencovaného obchodníka a prepravcu - hlavne kvôli kontaminácii a efektívnosti kontroly. Toto je skutočný dôvod prečo je na Slovensku  veľmi málo licencovaných producentov. Mnoho obchodníkov a výrobcov aj chcelo vstúpiť na licencovaný BIO trh, avšak potom zistili, že legislatíva je prísna a tak sa rozhodli radšej produkovať syntetické potraviny. Tu je aj problém výroby a predaja, je iba pár firiem s obchodnou bio-licenciou a prepravou a tie obchodujú iba niekoľko produktov a tak keď chcel obchodník či výrobca fungovať pod BIO licenciou musel začať obchodovať so západnou Európou, doprava na Slovensko a západné ceny však predražujú finálnu Slovenskú produkciu a tá sa tak stáva extrémne na Slovenské pomery drahá. Z hľadiska kvality je odpoveď prečo je BIO drahšie jednoduchá - ide o reálnu cenu potravín tak ako ich príroda stvorila. Syntetické potraviny sú proste podvod a ich jediná výhoda je práve cena, prečo je tá nízka sme si vysvetlili v kapitole syntetické potraviny.

 Ďalšie teórie anti-vegan spôsobu života sa točia okolo vitamínov a iných prvkov, na ktoré narazíte pri podrobnom skúmaní daného problému. Áčko, Déčko, Béčko, železo, kde spomenuté teórie hovoria o „exkluzivite“ živočíšnych produktov a deficitoch, ktoré pri vegánskom spôsobe života „zaručene“ vznikajú. Treba pripomenúť vplyv korporácií a finančných záujmov finančných skupín a živočíšneho sektora, takže reálne sa s týmito informáciami veľmi zložito pracuje a kľudne radšej nech obyvateľstvo ich vníma ako dezinformácie. V zásade je evolučné zdravovanie veľmi vegánstvom ovplyvnené, avšak mierny podiel živočíšnych produktov nie je zavrhnutý.

Tepelne neupravené, resp. mierne upravené mäso. Teória potvrdzujúca nevhodnosť konzumácie bežne tepelne upravovaného mäsa, avšak tvrdiaca, že steakový typ, alebo surový typ mäsa nie je úplne na zahodenie v prípade príležitostnej komunikácie. Táto teória vychádza z historicky zdedených tráviacich súvislostí, z predpokladu, že takýto typ pokrmu organizmus bez problémov a s veľkými benefitmi oproti upravenému mäsu spotrebuje. Napríklad, že takýto pokrm neobsahuje cholesterol v tak významnom množstve. K tomu môžeme povedať iba toľko, že konzumácia surového organického mäsa vyžaduje výborný stav imunity a enzymatického nastavenia organizmu(v tomto prípade je surové mäso extrémne kvalitný zdroj nielen proteínov ale aj významných bielkovín omega). Pri dnešnej štandardnej strave plnej cukrov, pesticídov, antibiotík a hormónov, proste syntetických potravín, je stav imunity a enzymatických súvislostí nedostačujúci a takáto konzumácia môže byť nebezpečná, po ignorácii syntetických potravín a správnom nastavení stravy je však naopak bezproblémová a nutrične supervýznamná.

 

 OSTATNÉ ZÁLEŽITOSTI – nielen 4 základné piliere stravy „určujú“ správny stravovací systém. Treba brať do úvahy ďalšie podstatné faktory s výrazným vplyvom na zdravý život. Patrí sem voda, pohyb, antioxidanty, alergie, hygiena a mnohé iné oblasti bežného života.

 

ANTIOXIDANTY AOX a SUPERFOODS SPF - ďalší pojem, ktorý väčšina pozná, avšak je nutné pripomenúť, že znalosť slova neznamená znalosť významu. Spoločnosť toto tvrdenie svojim správaním a stravovacími návykmi dennodenne asociálne potvrdzuje. Čo je antioxidant? Ináč treba položiť otázku: čo je oxidant, oxidácia? V jednoduchosti urýchlené stárnutie všetkých orgánov pod vplyvom nesprávnej charakteristiky kyslého prostredia a nutricít. Starnutie je samozrejme prirodzené, avšak prílišná oxidácia pod vplyvom voľných radikálov, ťažkých kovov a zakyslenia akceleruje oxidačné tendencie a vytvára absolútne deštrukčné prostredie spôsobujúce nielen nadmerné starnutie ale aj samotnú nefunkčnosť jednotlivých orgánov. Dnes na základe dezinformácie platí, že keď si dávate tabletky antioxidantov, robíte dobre a chránite sa pred oxidáciou. Ďalší z obrovských omylov aktuálnej spoločnosti. Keď sa stravujete konvenčne, využívate syntetické potraviny a nekontrolujete nutričnú skladbu potravy, organizmus a jednotlivé orgány sú zakyslené a nefungujú správne a žiadny antioxidant už nepomôže. Oxidácia a antioxidácia sú dve rozdielne veci. Zoberme si príklad: leštenú železnú trúbku rozdeľte napolovičku a obidve, identické časti vystavte poveternostným podmienkam s vytvorením ďalších skutočnosti. Teraz, máte 2 identické trúbky vystavené dažďu, vetru a ďalším "umelým" vplyvom. (prípadová štúdia je dlhodobého charakteru, umiestňujte trúbky na balkón, do záhrady a podobne). A teraz, jednej trúbke poskytnite antioxidačnú starostlivosť - dlhodobú a druhú si vôbec nevšímajte, resp. jej dopomôžete spomenutými umelými zásahmi. O jednu trúbku sa budete starať - leštiť ju, potierať, umývať, skrátka ju budete chrániť. Nielen že bude táto ošetrovaná trúbka vystavená poveternostným podmienkam, ale použijete aj umelé zásahy, a to také, že obidve trúbky zašpiníte čas od času napríklad olejom, sirupom alebo kyslým nálevom. Zatiaľ čo o jednu trúbku sa stále nestaráte a o druhú sa príkladne staráte, priamo pred Vašimi očami budete mať možnosť pochopiť, čo je to oxidácia. V priebehu času bude trúbka so starostlivosťou stále vo výbornom stave, druhá, tá bez starostlivosti bude plesnivá, skorodovaná, poškodená. To je výsledok oxidácie a antioxidačnej starostlivosti. Ani zvýšená antioxidačná starostlivosť o zničenú trúbku ju už nezáchrani. Skrátka, oxidácia na človeka vplýva významne a iba dokonalou antioxidačnou stravou(nie tabletkami) je možnosť oxidáciu spomaliť. Čo sú najlepšie antioxidanty pre človeka? Evolucionalistické zdravovanie vedúce k alkalickému(opak zakyslenia) stavu organizmu. Samozrejme, rebríčky antioxidantov sa dnes predháňajú v tvrdeniach čo je najlepší antioxidant. ORAC rebríček je výsledkom vedeckých štúdií a ukazuje aké antioxidačné tendencie môže tá-ktorá plodina organizmu poskytnúť. Vôbec nie je pravda, že keď sa stravujete konvenčne a synteticky, tak tá ktorá plodina s veľkými ORAC hodnotami Vás bude antioxidovať. Antioxidanty nemôžu fungovať v kyslom prostredí a tak je celý byznis antioxidantov prakticky zvrátený. ORAC rebríčkom globálne dominujú vcelkú bežné záležitosti ako klinček, cirok, sumach, škorica, dračia krv či indické záležitosti ako amalaki či tripala. Pri podrobnom štúdiu všetkých rebríčkov ORAC zistíme, že ide o koreniny a doplnky stravy, ktoré prakticky neurčujú stravu. Preto je dobré si ozrejmiť ORAC z hľadiska bežnej stravy, kde sú síce hodnoty 10-100 krát menšie, ale zasa na druhú stranu môžete konzumovať tieto veci denne a to 10-100 násobne väčšie množstvo ako spomenuté TOP-y. Po koreninách a bylinkách, ktoré ovládajú TOP 30 ORAC AOX rebríčky sa dostaneme k rebríčkom štvrtej, piatej a šiestej desiatky. Tu už je možnosť vzhliadnuť aj iné záležitosti a to priamo stravu - ovocie(spravidla sušené), orechy, zelenina a semená. Takáto strava nielen že podporuje pri správnej úprave alkalické prostredie organizmu a tým zaručuje prevenciu proti civilizačným ochoreniam, ale aj extrémne kvalitne pôsobí z antioxidačného hľadiska - spomaľuje starnutie všetkých orgánov. Pri evolučnom zdravovaní tvorí takáto strava absolútny nutričný základ a v tomto prípade antioxidanty fungujú tak, ako to rôzne reklamy podložené vedeckými štúdiami deklarujú(akurát zabúdajú pripomenúť, že v zakyslenom prostredí to tak nefunguje). Svojim spôsobom sú antioxidanty prvej stovky rebríčka ORAC spravidla aj výborné superfoods, avšak superfoods sú aj ďalšie záležitosti, ktoré nemusia byť na popredných miestach v rebríčku ORAC AOX. Ide o plodiny, ktoré majú unikátne zloženie a okrem antioxidačných tendencií môžu poskytnúť aj niečo viac. Ako známe raw kakao so svojím unikátnym hormónom lásky, či čučoriedky, maliny, maqui alebo acai bobule so svojim červeným pigmentom. Významné superfoods s AOX vlastnosťami sú pritom záležitosti, pri ktorých by nemusel byť žiadny problém v každodennom jedálničku: paprika, brokolica, špargla, cesnak, červená repa, avokádo, uhorka, špenát, rajčiny, olivy, riasy, melón, papája. citrón, hrozienka, banán.. Mnohé z týchto SPF ponúkajú množstvo unikátnych nutricít ako vzácne životne dôležité minerály, chlorofylové väzby, vitamíny a rôzne flavanoidy. Teória evolučného zdravovania ráta s významným celkovým podielom SPF a AOX na strave, udržateľnosť takejto stravy zaručuje práve aplikácia obľúbených a nutrične "nevýznamnejších" pokrmov v správnych pomeroch.

TOP 10 SUPERFOODS:

1) BROKOLICA

2) QUINOA a AMARANTH

3) JAHODY

4) MELÓN

5) ŠPENÁT

6) TEKVICA

7) JABLKÁ

8) KARFIOL

9) STRUKOVINY

10) DOPLNKY ako CHIA, bobule, mandle,cesnak, zázvor, kale, klíčky, celozrnná ryža, figy, ďatle, vlašáky, čokoláda(RAW), cesnak, cibuľa, kapusta, slivky..

 

TOP 10 ORAC AOX:

1) KLINČEK

2) CIROK

3) OREGANO

4) TYMIÁN

5) ŠKORICA

6) ZÁZVOR & KURKUMA

7) MATA

8) RAW - čokoláda, hrozienka, čokoláda, čučoriedky, acai, ďatle, jablká..egreš, amalaki

9) ŠPARGĽA & BROKOLICA

10) ČERVENÁ REPA

 

 Voda – toto je pravdepodobnejšie najkontroverznejšia téma spomedzi našich doplnkových priorít(mimo 4 základných pilierov). Voda a jej dostatočný príjem je v evolučnom zdravovaní veľmi dôležitý aspekt. Ako to teda s tou vodou je. Podobne ako pri potravinách sme zaregistrovali delenie na pravé a syntetické, musíme konštatovať, že aj pri vode je to obdobné. Voda sa musí niekde ťažiť, musí sa skladovať a prepravovať. Nie je pochýb o tom, že sa musí ochraňovať pred exogénnymi vplyvmi. Tu nastupujú už tak známe ekonomické dôvody. Najdrahšia, najekologickejšia a najracionálnejšia varianta ochrany vody je tzv. biologická, ktorá je však reálne ťažko z ekonomických dôvodov realizovateľná. Vodárenská spoločnosť oficiálne priznáva, že voda obsahuje chlór, fluór, arzén, olovo, kadmium, fekálie a podobné toxické látky. Vyplýva to z legislatívnej úpravy, kde sú povolené množstvá, resp. rezidua spomenutých látok. Toto všetko je dnes bežne vo vode, ktorá tečie na Slovensku z kohútikov. V nedávnej minulosti sme boli svedkami veľkej kampane „pi vodu z vodovodu“. Táto kampaň by mohla väčšine racionálne uvažujúcej časti obyvateľstva jednoducho demonštrovať nedostatočnú legislatívu a zdravotnú starostlivosť, a zároveň ukazuje krásu dezinformácie. Voda našich parametrov je pritom v mnohých štátoch zakázaná príslušnými ministerstvami na konzumáciu. Spomenuté látky snáď netreba bližšie predstavovať. Chlór a fluór ako to funkčné látky boli vynájdené v rámci vojenského priemyslu ako biologické zbrane. Arzén, olovo, kadmium, fekálie, ktorých stopové množstvá sú legislatívou dnes tolerované dokonca aj v dojčenských vodách sú látky, ktoré pôsobia na organizmus doslova deštruktívne. Preto je dôležité nepiť priamo vodu z vodovodu, z dlhodobého hľadiska môže spôsobiť veľmi závažné ochorenia. Paradoxne, pri pití vody z vodovodu, táto prechádza tráviacim traktom, ktorý v určitej miere eliminuje dopad spomenutých toxických látok na organizmus(neanuluje ho). Avšak je tu aj horšia varianta styku s konvenčnou vodou – a to tak obľúbené sprchovanie, kúpanie. Pri sprchovaní sa rozťahujú póry a ako je známe koža je veľmi absorpčná. Takto sa dostáva priamo do krvi(bez možnosti eliminácie tráviacim ústrojenstvom) veľké množstvo chemických látok. Pri kúpaní sa v horúcej vode je situácia ešte horšia, samotný chlór sa vyparuje a tak ho priamo vdýchavame, čo je, ako je známe aj pointa chlóru ako chemickej zbrane. Preto odporúčame nepiť vodu z vodovodu a používať na „domáce použitie“ rôzne filtre(dnes je veľký výber na trhu a je možnosť riešiť túto záležitosť pri nie veľkých nákladoch – táto investícia sa veľmi zo zdravotného hľadiska oplatí, eliminácia príjmu toxických látok jak z vody, tak stravy je nutná podmienka reštartu organizmu). Tu musíme uznať, že voda sa bez ochrany nedá prakticky prepravovať, preto aspoň jej úprava pri užívaní je tak dôležitá. Najnebezpečnejší dopad má konvenčná voda pri reprodukčnej funkcii žien a môže byť dôvodom vysokej potratovosti a neplodnosti v spojitosti s konzumáciou syntetických potravín. Taktiež je tu určitá korelácia medzi neustálym rastom demencie u dôchodcov. Taktiež možno spomenúť úpravu vody pred konzumáciou a hygienou ako to dôležitý aspekt v rámci prevencie proti rakovine. Podobne ako pri mlieku a mliečnej loby, kde sa stretávame s obrovskými dezinformáciami, treba spomenúť aj dezinformácie v rámci vodnej loby. Minerálky s vysokými obsahmi minerálov sa stali veľmi obľúbeným domnelým zdrojom vitamínov a minerálov. Tieto vlastnosti sú veľmi diskutabilné, nakoľko pri pití vody sa aktivuje 100X menšie množstvo tráviacich enzýmov ako pri príjme stravy a tak mnoho minerálov a prospešných látok prakticky zostáva nestrávených a iba prechádzajú tráviacim traktom. Otázka znie, prečo vodárenská spoločnosť teda neupravuje vodu pre domácnosti spomenutými filtrami. Legislatíva jej to neprikazuje, pritom vedomosti sú jasné, lepšia voda by znamenala výrazne lepší zdravotný stav obyvateľstva. Lenže to by znížilo „efektivitu“ výkonu vodárenskej spoločnosti, a ide podobne ako pri zdravotníctve alebo potravinárstve o princípy zisku.

 

POHYB. Dôležitá podmienka pre zdravý, dlhý a spokojný život. V dnešnej dobe mnoho ľudí nerieši ani prechádzky ako to základné „kardio“ ktoré môžete pre seba spraviť. Preto je dôležité vyvíjať určitú pravidelnú fyzickú aktivitu. Kardiovaskulárny a pohybový systém sú pri pohybových aktivitách určitým spôsobom aktualizované, dôležitá súčasť pohybových aktivít je aj funkcia pečene, ktorá tak môže fungovať ako uvoľňovač cukrov(energie), čo ako sme si vysvetlili je veľmi dôležitá súčasť jej funkčnosti. Pri správnej kombinácii stravy a pohybových aktivít prichádza k aktivácii mnohých tzv. uspaných funkcií, ktoré sú dôležitou súčasťou správneho fungovania organizmu. Iná vec je pri tzv. hobíkoch, ktorý sa pokúšajú dosahovať špičkové výkony – nemalá časť amatérskych športovcov, ktorí konzumujú bežnú stravu. Profesionálny športovci nielen že podávajú profesionálne výkony, ale treba pripomenúť, že ich strava, regenerácia a kardiosúvislosti sú pre väčšinu spomenutých hobíkov „španielska dedina“. Preto pri vyššom stupni pohybových aktivít odporúčame prispôsobenie spomenutých faktorov na uspokojivejšiu úroveň. Vrcholový šport má dnes úzke prepojenie na kapitál, a tak záujmy o ochranu a dlhodobo stabilný výkon sú priority. Tým sa stáva organizmus profesionálov predmetom tzv. interdisciplinárnych záujmov. Sme svedkami spojenia fyzioterapie, psychológie, medicíny, dietológie, štatistiky, matematiky, audiovizualizácie, informačných technológií, chémie, fyziky, nanotechnológie a to v ich najmodernejších postupoch. Sme svedkami absolútnej kontroly čísiel a určených determinantov, ktoré určujú výkony s väčšou prioritou ako subjektívny pocit športovca, aktuálne sa týmto spôsobom uberá väčšina športových odvetví, a ako je možné jednoducho postrehnúť, neustále prichádza k zlepšeniam výkonov. Fenomén moderného športu s veľkým vplyvom marketingu, jednak ochrana záujmov z hľadiska stálosti športovca, s tým spojený marketingový prospech, a na druhú stranu prezentácia jednotlivých technológií a poznatkov, ktoré si tak hľadajú cestu ku každodennej spotrebe. Profesionálny športovci(resp. ich tímy) tak dokonale poznajú pojmy ako anaerobný prah, resp. tepová frekvencia, personálne enzymatické štandardy, nutričné hodnoty alebo sebakontrola, ktoré ich výkony absolútne ovplyvňujú, a napomáhajú im k stabilným, z hľadiska zdravia maximálnym výkonom. Toto si mnoho hobíkov neuvedomuje a vystavuje tak svoj kardiovaskulárny systém a iné dôležité orgány nebezpečenstvu. Takýto neprofesionálny prístup s nesprávnou stravou tak sú často dôvody vysokej chorobnosti.

ALERGIE. Lepok, laktóza, orechy, citróny, kazeín, jablko, sója, mušle. Neexistuje človek, čo by nemal alergiu, resp. ktorý by niekoho s alergiou nepoznal. „Alergia je nežiadúca reakcia organizmu na potravinu, alebo jej súčasť, ktorej prejavy môžu byť viditeľné, citeľné a v mnohých prípadoch život ohrozujúce.“

Frekvencia použitia slova alergia v spoločnosti a jeho príznačný fonetický podtón spravili z tohto pojmu jedno z najznámejších pojmov vo svete. Vo väčšine jazykov totiž znie rovnako a aplikácia tohto slova, ktoré ešte v prvej polovici dvadsiateho storočia neexistovalo, bola expresná. Samozrejme, ďakovať za tento pojem môžeme medicínskemu priemyslu, ktorý sformuloval spomenutú poučku. V kapitálovom poňatí pojmu alergie sme svedkami zaujímavých skutočností. Diagnostika alergií napreduje veľmi rýchlo, prevencia zažíva opak napredovania. Dezinformácia je v tomto prípade opäť pri hlbokom zamyslení sa informácia opaku. Hovoriť o dobe 10-20 rokov dozadu v tom pravom zmysle nemusí znamenať hovoriť o minulosti. Štatisticky zdokumentovaná minulosť alergií je daná len vo veľmi krátkom období, čo je dané rozvojom administratívy a medicínskych technológií. Človek je tu omnoho dlhšie, trávenie, dominantné potraviny, fyziológia a ďalšie záležitosti súvisiace s potravou sa počas vývoja menili, vyvíjali a je predpoklad, že alergie sa vyvíjali spolu s človekom. Homo sapiens, čo znamená človek rozumný, evokuje predstavu, že už tisícročia sa človek zamýšľa nad tým, aký vplyv má potrava na jeho prípadné symptómy a že takýto človek je schopný alergén vylúčiť zo svojho jedálnička. Zvieratá touto vlastnosťou oplývajú, a je veľmi otázne, či človek taktiež. Samozrejme, aj človek je schopný pochopiť tieto zákonitosti, avšak či naozaj v konečnom dôsledku zdieľa so spomenutými zvieratami vlastnosť anulácie danej potraviny zo stravy je otázne. Človek „informačný a fantastický“, profesionálny, je schopný takéto zákonitosti v záplave vnemov v ktorých žijeme jednoducho opomenúť. Nedokonalá diagnostika a absencia princípu pravdepodobnosti/štatistický rozmach alergií/ spôsobujú, že iba prejav exogénny typu anafylaktický šok, atopický exém a ďalšie nežiadúce kožné prejavy a opuchy sú dnes považované za alergické reakcie. Z pojmov hraničné možnosti a genetický vývoj je pritom zrejmé, že sú mnohé prejavy alergií, ktoré nemajú extrémnu váhu v porovnaní s exogénnymi – migréna, plynatosť, zapáchanie, nesprávna stolica, respiračné problémy, kardiovaskulárne problémy. Spomenuté prejavy (A! narážame na najväčší problém modernej medicíny) sú často chápané po návšteve u doktora ako choroba, a nie alergická reakcia, pričom takto riešená diagnostika vyvolaná neúplným chápaním výsledkov vedeckých činností a ich nutnej kapitálovej aplikácie do praxe je strašiak ľudstva v podobe očakávaného generačno-genetického vývoja. Množstvo liekov, ktorými sú nesprávne diagnostikované choroby a subjektívne zmierňované prejavy prvotnej príčiny nežiadúceho stavu – alergie, je neuveriteľné.

TOP 10 ALERGÉNY (z hľadiska početnosti výskytu)

1. MLIEČNE PRODUKTY

2. VAJÍČKA

3. SYRIČITANY, GLUTAMAN – chemické produkty konvenčnej stravy

4. GLUTÉN

5. ORECHY

6. DROŽDIE

7. CITRUSY

8. MORSKÉ PLODY, RYBY

9. ŠPECIFICKÉ OVOCIA a ZELENINY

10. ŠKROBY

10 miliárd ton liekov, ťažko takto na prvé zamyslenie odhadnúť, možno je to váha celej kamennej hory, každopádne si prestavte to množstvo. Takéto množstvo liekov vytvoril farmaceutický priemysel globálne za posledných 20 rokov. Toto číslo rastie exponenciálne, ďalších 20 rokov je tak otázka, koľkokrát sa znásobí. Generácia je podľa rôznych interpretácii obdobie 20 až 30 rokov. Od prenatálneho štádia až po finálne obdobie je dnes v modernom svete každá generácia vo významnej miere „na liekoch“. Toto množstvo liekov neustále rastie a jeho vplyv na neustále prebiehajúcu evolúciu človeka musí byť relevantný. Farma priemysel tvrdí, že tento nárast je potrebný, lebo rastie ľudská populácia. Veľmi pekná dezinformácia, ktorú si ľahko osvojiť, avšak po hlbšom zamyslení sa, bez úmerovej logiky. Pred tisíc rokmi to boli globálne iba tony liekov, od rôznych šamanov všetko organické, pred stovkami rokov, stovky ton, pred sto rokmi možno milión ton, pred 50-timi miliarda. Nárast je extrémne exponenciálny pri liekoch, zatiaľ čo ľudstvo keby rástlo takto exponenciálne(rástlo samozrejme aritmeticky), potrebovali by sme asi milión zemegúľ. Faktor ako nárast z dôvodu humánnej potreby je absolútny nezmysel, je tam dominantný kapitálový faktor. Humánnosť je síce pojem podobne rozšírený ako kapitál, ale jej vplyv sa s vplyvom kapitálu na skutočnú realitu nedá porovnať. Nejde o absolútnu kritiku medicínskych „piluliek“, mnohé, ako je známe môžu byť naozaj humánne nápomocné. Ako také antibiotiká napríklad. Napríklad, najväčší problém operácií už dnes nie je technologická nedokonalosť, ale vždy prítomné riziko infekcie pri invazívnych zásahoch do organizmu s nutnosťou „otvorenia“. Proste sterilita je veľmi zložitý oriešok jednak pri samotnej operácii a aj pri liečení rany. V tomto prípade sú antibiotiká možno zaujímavým riešením, avšak ich použitie si našlo cestu ku „spotrebiteľovi“ v mnohých iných oblastiach ako je chirurgia. Bežné respiračné ochorenia, bežné zranenia, úplne bežné záležitosti, s ktorými by si mal organizmus ľahko poradiť, tak sú riešené antibiotikami. Pri chronickom kardiovaskulárnom pacientovi s chrípkou extrémne zaťažujúcou organizmus opäť možno antibiotiká pri nezaberajúcej ľudskej liečbe aplikovať, avšak pri chrípke sú dnes predpisované antibiotiká komukoľvek, bez ohľadu na schopnosť jeho organizmu poradiť si po svojom – prostredníctvom imunity. Imunita, nie kapitál, je to najohrozenejšie z hľadiska toho, čo budeme odovzdávať ďalším generáciám, je zaujímavé, ako sa poznatky rýchlo aplikujú(nutnosť aplikácie výsledkov vedeckej a výskumnej činnosti z ekonomických dôvodov), bez zohľadnenia tejto skutočnosti. Človek, jeho evolučný proces, jeho DNA, všetko sa vyvíja a takéto zásadné chemické zásahy do organizmu jednoducho vzbudzujú otázniky. Nie že by tieto otázniky nerezonovali aj medzi zákonodarcami, ale kapitál, loby, personálne a iné prepojenia tieto otázniky spravili nepodstatnými. Kapitál sa nemá dôvod báť o budúce generácie a pokiaľ bude naďalej určujúci prvok fungovania mnohých spoločenských odvetví, riziká si možno ľahko zrátať.

Vďaka takto riešeným alergiám, resp. ich zmierňovaní prostredníctvom riešení symptómov ako to choroby, sa ich skutočná príčina neustále ignoruje a ďalšie generácie tak idú nesprávnym smerom. Tak napríklad, rebríčku diagnostikovaných alergií u nás dominuje tá na mlieko a laktózu, v skutočnosti týmto problémom trpí a život si ohrozuje omnoho väčšie množstvo pacientov, ktorí sú „liečení“ na mylne diagnostikovanú chorobu, čím len zmierňujú prejavy a naďalej konzumujú tento alergén. Tak na jednu stranu vieme ako moc je rozšírená alergia na mliečne produkty, každý sa s touto informáciou stretol, dokonca vieme, že počet diagnostikovaných neočakávane posledné roky narastá vo veľmi významnej miere, a na druhú stranu je 9 z 10 detí odkázaných aj z dôvodu spomenutej sleposti rodičov v najdôležitejšom veku svojho života odkázaných výhradne na mliečne produkty. Materské mlieko je pritom natoľko unikátne, že poskytuje všetky relevantné vakcíny a imunitné nutricity, že v prípade zdravej stravy matky by nemuseli žiadne vakcíny a alergie exisovať. Dokonca aj výborné protilátky proti chrípke a ešte lepší cukor na fungovanie poskytuje materské mlieko. Mnoho detí je očkovaných proti chrípke, pritom tieto vakcíny obsahujú extrémne množstvo ortute, čo dnes rodičia slepo a veľmi hlúpo tolerujú. Ekonomické, sociálne, vedomostné problémy vedú k tejto skutočnosti, ešte väčší otáznik visí nad neustále klesajúcim vekom substitúcie materského humánneho mlieka mliekom kravským. Veľké percento rodičiek odstavuje dieťa v prvých mesiacoch z estetických dôvodov vo viere v živočíšne mlieko, kde je možnosť identifikácie nepeknej skutočnosti, a to veľký pokles záujmu matky o potreby novorodenca na úkor spomenutej estetiky, kde je možno hovoriť o vrchole egoizmu a jasnom poklese materského inštinktu. Podobne ekonomické dôvody. Sociálny systém v rámci rodinnej politiky je tak zlý, ako to len je možné. Žijeme v dobe kapitálu, jeho potreba je potrebou prežitia, nadpriemerne zarábajúca žena určitého štandardu je tak jednoducho nútená po pol roku materskej nastúpiť naspäť do práce. Iba spomenutého pol roka jej sociálny systém garantuje príjem, na ktorý je zvyknutá. Toto je ďalší fenomén, ktorý možno spomenúť pri dôvodoch substitúcie materského mlieka kravským. Zo spomenutých dôvodov až 5 z 10 žien ukončí to najdôležitejšie-materskú výživu ešte pred pol rokom dožitia novorodenca. Pre zdravý vývoj dieťaťa je pritom nutné dlhšie obdobie kojenia so zapájaním rôznych ďalších potravín. Materské mlieko je unikátne, avšak nutné pripomenúť, že strava dojčiacej mamičky je nemenej dôležitá pri jeho charakteristike a kvalitatívnych vlastnostiach. Pojmom mlieko ako hlavného substitútu dojčenskej stravy, tak chceme deklarovať dezinformácie, nesprávne vedomosti a zvyklosti s ktorými sa možno stretnúť. Spomenutých 9 z 10 žien tak z dôvodu nesprávnych vedecko-komerčných informácií, chybne zdedených vedomostí a zvyklostí tak kŕmi svoje dieťa najrozšírenejším alergénom súčasnosti – kravským mliekom. Táto skutočnosť je veľmi ťažká na pochopenie pre každého racionálne uvažujúceho človeka. Vysvetlenie: každý deň počúvate od mamičiek ako neprikrmujú hentým, alebo hentým, lebo čítali že to môže byť alergén, ale ten TOP alergén, ktorého populačný záber sa nedá porovnávať s tým „hentým“ pritom využívajú na príkrmy každý deň od úplného začiatku. Žiadna mamička napríklad nedá dieťaťu sézam či pomaranč, lebo čítali, že to sú alergény. Takže majú záujem o zdravý vývoj bez alergií. Šokujúce je, že tá istá mamička čo nedáva sézam a pomaranč, dáva dieťaťu každodenne laktózu, kazeín a glutén, aj keď sama vie, že ide o niekoľkokrát rozšírenejšie alergény u populácie ako pomaranč či sézam. Začínate chápať silu dezinformácie. Daná mamička vie, že mlieko je podobne ako sézam potencionálny alergén nevhodný pre deti, resp. takú informáciu počula. Nepočula však, že sézam je pre dieťa to najlepšie čo môže byť(sézam nie je najlepšie), počula však, že mlieko je to najlepšie pre dieťa čo môže byť. Nepočula o sézame že je najzdravší, lebo jednoducho neexistuje sézamová loby, mliečna loby je spolu so živočíšnou extrémne veľká. Takže aj keď spomenutá mamička pracuje s informáciami pre aj proti, jej konečné rozhodnutie bude dané návykmi, schopnosťami, vôľou, financiami a spravidla bude toto rozhodnutie zlé, ktoré môže ohroziť zdravý vývoj dieťaťa.

 

HYGIENA. Sprchovanie a kúpanie sme si vysvetlili v definícii pojmu voda. Dôležitá súčasť hygieny je aj ústna a zubná starostlivosť. Tu spomeňme, že je neuveriteľné, koľko peňazí si platí bežný obyvateľ na zdravotnú poistku a tá nemá žiadny vplyv na zubný, stomatologický priemysel. Zubári teda nie sú doktori? Nemusia študovať vysokú školu medicínu? Tento priemysel sa oddelil od zdravotnej starostlivosti a dostal sa na úroveň starostlivosti o nechty či vlasy napríklad. Pritom je zrejmé, že nechty a vlasy nemajú priamy dopad na tráviaci a kardiovaskulárny systém. Preto opäť môžeme iba dehonestovať legislatívnu úpravu v rámci SR. Ono, neriešená zlomenina ruky môže mať na organizmus podobný deštruktívny dopad ako neriešené zubné kazy, či zubný kameň. Je proste známe, že zubné ochorenia priamo ovplyvňujú zdravie, najviac srdce a cievny systém. Taktiež je známe, že stav zubov v rámci našej populácie nie je na dobrej úrovni. To je dané spotrebou ohromného množstva cukrov, olejov, alkoholu a cigariet. Ceny zdravotných stomatologických úkonov sú pritom dôvod, prečo má mnoho ľudí stále horší chrup a s tým spojené zdravotné komplikácie. Vysvetlenie je jednoduché. Zdravotné poisťovne silnou loby, cez „svojich“ politikov vylúčili túto zdravotnú starostlivosť z verejného zdravotníctva, nakoľko vysoký podiel obyvateľstva s poškodenými zubami by spôsoboval poisťovniam „príliš veľké výdavky, nekorešpondujúce s ekonomickým faktorom výnosnosť“. Ľudia nemôžu mať z dôvodu nedostatočného disponibilného dôchodku prostriedky na zdravotnú starostlivosť fungujúcu na princípe súkromného trhu a s cenami rovnakými ako vo Švajčiarsku, či Veľkej Británii. V prípade, že by sa zdravotná starostlivosť v rámci stomatológie zaradila správne do systému verejného zdravotného poistenia, obrovské množstvo ľudí požadujúcich stomatologickú starostlivosť by prakticky znemožnilo dosahovať zdravotným poisťovniam zisk. Takže, keď bude 80% populácie trpieť extrémnou rakovinou, bude jej liečba vyňatá zo zdravotného poistenia? Taktiež samotná stomatologická obec je veľmi problematická. Len sa spýtajte svojho zubára akú pastu, alebo akú najlepšiu starostlivosť zvoliť o chrup. Bez výnimky odpovedia, že vlastne je jedno aká značka, je dôležité iba aby tam bolo veľa anorganického fluóru. Tak sú naučený, také je školstvo a keď to už vyštudovali, nemajú dôvod tomu neveriť. Jedna zo základných argumentácií použitia fluóru vychádza z tak známeho vplyvu fluóru na zubnú sklovinu. Fluór pôsobí na sklovinu zcelujúco a funkčne(podobne ako „zázračné“ fixy na lak auta z teleshopingu!). LENŽE! Je viac ako známe, čo je fluór – objavený ako biologická zbraň s toxickým vplyvom na organizmus! Preto by sme radi stomatologickej obci pripomenuli, že nech má fluór na zubnú sklovinu akýkoľvek efekt, zuby sa nenachádzajú niekde na stole, ale vnútri organizmu, na ktorý pôsobí táto chemická látka toxicky a karcinogénne. Na tomto faktore tak nezarábajú iba zubári, ale aj výrobcovia dentálnej hygieny. A celkový stav zubov obyvateľstva je alarmujúci. V mnohých krajinách tretieho sveta, kde nepoznajú pojmy ako fluór, či dentálna hygiena a stav ich životnej úrovne je dramaticky nízky, je stav zubov výrazne na lepšej úrovni ako v EÚ a USA – toto je šokujúci fakt, ktorý nemá v zmysle informačnej spoločnosti obdobu. Samozrejme, spomenutý zubný problém nesúvisí iba so zubármi, najväčší vplyv majú extrémne zlé stravovacie návyky spoločnosti. Najšokujúcejšie pritom sú „zaručené“ informácie, že zubná pasta je to najlepšie a zubný kaz sa nedá liečiť, iba ho treba okamžite ultra-invazívne vŕtať a zamedziť tak jeho rastu. Keby vyšla pravda najavo, prakticky by okrem stomatochirurgie neexistovali pojmy ako zubná hygiena(invazívna) a samotný pojem zubár. Dezinformácia. Keby totiž ľudia prešli osvetou, nekonzumovali nesprávne záležitosti a riešili zubné kazy a povlaky tradičnými metódami, všetko by si vyriešili sami a stomatologický byznis od „lekárov“, cez zubné pasty a kefky by prakticky neexistoval. Liečenie zubného kazu s absolútnou nápravou do pôvodného zdravého zubu, podobne ako zubného povlaku bez invazívnych techník je pritom verejné tajomstvo. Orálne pasty a oleje totiž dokážu liečiť zubné kazy a povlaky exkluzívne a bez bolesti! Testovali sme takéto techniky a jednoducho sme boli svedkami „zázraku“, nakoľko sme doslova vyvrátili stomatologické poučky. Každé vŕtanie v prípade bežného zubného kazu je dramatický omyl, ktorý devastuje kvalitu chrupu a nenávratne ho poškodzuje. Podobne ako kosť aj zub je schopný regenerovať, doplňovať svoju hmotu a napravovať nedostatky – minerálne súvislosti. Akurát by to chcelo zmeniť stravovacie návyky a ignorovať „modernú“ stomatológiu.

Ďalším aspektom hygieny sú používané mydlá, šampóny, kondicionéry, laky, antiperspiranty, krémy, make-upy a podobne(vrátane čistiacich prostriedkov, dámskych vložiek, plienok), ktoré obsahujú extrémne množstvá chemických látok. Áno aj také značky ako loreal, jar, adidas, fa. Koža, ako to najväčší orgán má mnoho funkcií, sme si pri pojme voda objasnili tzv. absorpčný efekt. Používaním nesprávnej kozmetiky a čistiacich prostriedkov tak spôsobuje ohromný príjem nežiadúcich chemických látok do organizmu. Dnes môžete ľahko identifikovať certifikovanú organickú kozmetiku, čo je tá správna voľba pri anulácii príjmu chemických látok do organizmu. Podobne vložky, plienky, kde pesticídová a umelo hnojená bavlna, spolu s úpravou chemickými látkami prakticky intoxikujú organizmus. V tomto prípade odporúčame použitie organických vložiek, tampónov a plienok. Vlastne čo sa týka bavlny, tak to je podobne ako pri diamantoch záležitosť dvoch odlišných vecí. Ono, podobne ako je rozdiel medzi pravým diamantom a syntetickým v tvrdosti, lesku a podobne, taký je rozdiel medzi BIO bavlnou a syntetickou bavlnou(pestovanou pomocou pesticídov a umelých hnojív). Kvalita bavlny sa hodnotí podľa mikrónovej hrúbky vlákien, a zatiaľ čo pôvodné, organicky pestované druhy bavĺn dosahujú kvalitou vlákien také hodnoty ako kašmír či alpaka, syntetická bavlna má úplne iné zloženie, jej mikrónová hrúbka je viac podobná konope ako bavlne. Bavlnu nekonzumujeme, takže stupeň jej príjemnosti na pokožke je určité subjektívne hodnotiace kritérium. Prečo teda problém syntetiky. Pôda, kde sa pestuje syntetická bavlna je extrémne intoxikovaná pesticídmi a umelými hnojivami, otázka je, či je vôbec možné takúto pôdu zachrániť. Príroda si poradí za niekoľko stovák rokov s takýmto znečistením, avšak zničená pôda nie je jediný problém syntetickej bavlny. Druhá vec je voda. Korporátne územia na pestovanie syntetickej bavlny o veľkosti tisícov hektárov, pesticídované a hnojené z lietadiel treba zavlažovať. Bavlna je na vodu NAJNÁROČNEJŠIA POĽNOHOSPODÁRSKA PLODINA a tak nastávajú v krajinách tretieho sveta situácie, keď hladina podzemnej vody je taká, že miestne obyvateľstvo už nemá šancu sa k nej dostať a tak vzniká nielen ekologický problém so znečistenou pôdou a vodou, ale aj humanitárny problém súvisiaci s nedostatkom vody, ktorý ako vieme je ten najhorší.

 

DÝCHANIE. Podobne ako strava, hygiena, voda a pohyb je dôležité aj správne dýchanie. Dýchanie je podvedomé a tak tomu neprikladáme moc dôraz. Stále častejšie je normálne tzv. plytké dýchanie. Je dôležité aby sme dýchaniu venovali aspoň trošku pozornosti, nakoľko spomenuté plytké dýchanie má priamy vplyv na zakyslenie organizmu a to formou nedostatočného odvádzania kysličníka uhličitého, ktorý spôsobuje respiračné problémy. Dýchanie hlbšie s výraznejším zapojením bránice a brucha, je zo zdravotného hľadiska funkčnejšie a zdravšie. Netreba tak zabúdať na pojem dýchanie. Informačné schopnosti obyvateľstva sú na vysokej úrovni, veľké množstvo informácií je ponúkaných v rámci pojmu zdravé dýchanie, získať tak potrebné informácie je jednoduché.

 

HISTAMÍN. Ďalšia zo série rýchlo sa rozvíjajúcej diagnostiky, avšak je nutné pripomenúť, že spomenutá diagnostika a teórie okolo histamínu sú nejasné. Moderná medicína nevie presne pomenovať, čo tento problém spôsobuje, má dve-tri základné premisy a stále hľadá odpovede. Ide o určitú formu alergie, spojenú s enzymatickými súvislosťami. Pomenovanie príčiny tak žiadne, avšak liekov množstvo! To je trošku pritiahnuté za vlasy a musíme tento výsledok, podobne ako celé zdravotníctvo aj z takýchto dôvodov kritizovať. V jednoduchosti nám pripadá, že keď lekár nevie čo Vám je(príliš všeobecké symptómy), tak začnú spomínať histamín – že by si tento pojem vymysleli kvôli neschopnosti diagnostiky(veľmi rozsiahly charakter)? Tzv. alibistický princíp, ktorý v medicíne nemá priestor. Keďže je histamín veľký problém a stáva sa prakticky ďalšou z rady civilizačných ochorení, tak tejto položke taktiež venujeme z hľadiska stravy významný priestor. Histamínovo citlivý ľudia sú extrémne citlivý na lieky, prídavné látky, siričitany a alkohol. Moderná medicína odporúča konzumovať antihistaminiká(chemické látky farmaceutického priemyslu) a v tom prípade ako by histamínová intolerancia neexistovala a skôr citlivý človek môže konzumovať čokoľvek. To je veľmi kontroverzné riešenie, nakoľko pri antihistaminikách ide o veľmi zložité chemické zlúčeniny anorganickej chémie, a práve na takéto látky sú histamínovo citliví ľudia najcitlivejší. V jednoduchosti to nazvať, že alergická reakcia je úplne v poriadku, máme v organizme antihistaminiká. Základné prejavy histamínovej alergie sú relatívne všeobecné, a často sa zhodujú s prejavmi konzumácie mnohých nevhodných potravín, ktorým sa nepripisuje súvislosť s histamínom. Preto je vhodné zvažovať histamín ako príčinu nežiaducich prejavov a nasadenie antihistaminík až po preverení konkrétnejších alergénov(viď. Tabuľka TOP10 Alergénov). To znamená, zamyslieť sa a upraviť si jedálniček najprv podľa najrozšírenejších alergénov a až potom, keď nedôjde k želanej náprave zvažovať problémy s histamínom. Všeobecné prejavy histamínovej alergie: migrény, plynatosť, poškodená pleť, respiračné problémy, nevládnosť či problémy s kĺbmi.

Zrenie, plesnivenie, zaváranie, nakladanie, fermentácia. Ďalšie dôležité faktory z hľadiska histamínu. Spomenuté plesnivenie, si moc neuvedomujeme, ale napríklad v položenom pomaranči, jablku či ananáse na stole pri izbovej teplote prebiehajú tzv. hnilobné procesy, ich počiatočné faktory, ktoré nie sú možné zachytiť voľným okom. Musíme si uvedomiť, čo vlastne znamená zrenie ovocia. Ovocie ako poznáme, najlepšie chutí vyzreté, kedy je najsladšie a najmäkšie. Tieto chemické procesy neprebiehajú z dôvodov spätých s ľudskými chuťami, ale majú jasnú a jedinú funkciu – reprodukčná charakteristika(rozmnožovanie). Mnohé plodiny produkujú histamínové súvislosti zo svojej podstaty, keď nie je hlavná príčina samotné zrenie, ako maliny a jahody. Mnoho ďalších vecí je identifikovaných ako silné histamíny, ako napríklad citrón. V súvislosti s histamínom v evolučnom zdravovaní jednoducho eliminujeme množstvo záležitostí, kde vôbec nepoužívame zavárané, dlho zrejúce, údené, alkoholické nápoje, omáčky(sójová, octy, horčica, kečup) a iné záležitosti, ktoré majú negatívny vplyv na organizmus v definícii 4 základných pilierov. Napríklad mrkva sa pri použití vždy šúpe zamiakovým šúpačom, čo jednak spôsobuje jej lepšiu chuť a na druhú stranu eliminujeme práve hnilobné faktory. Mrkva, konkrétne jej šupka slúži ako ochrana plodu a má funkciu cielenej obmedzenej oxidácie, čo samo o sebe robí zo šupky nezdravú časť. Podobne postupujeme pri použití jabĺk, hrušiek, kde šupka pôsobí rovnako ochranne(spomenutá cielená kontrolovaná oxidácia), a pri príprave smoothies ako to dôležitej súčasti stravy vždy spomenuté plody šúpeme. Toto je samozrejme v rozpore s zažitou teóriou, že v šupke je najviac antioxidantov, čo je pravda, lenže nejde o antioxidanty s výborným vplyvnom na organizmus(také ako obsahuje dužina jablka napríklad), ale ide o antioxidanty chrániace plod a spomaľujúce hnilobné procesy úzko spojené s podmienkami v ktorých plodina rastie. Avokádo, rajčiny, hríby, jogurt, tofu, ananás, papája, banán, jahody, kyslá kapusta a mnohé ďalšie plodiny identifikovala moderná medicína ako to silno histamínovotvorné. Mnohé z identifikovaných plodín tak bolo prekvapivo zaradených na určitý negatívny list. Napríklad pri jahodách, rajčinách či papáji platí zaujímavé zistenie a to že sa dostali na negatívny list. Ako je už z našej zdravovej evolúcie známe, zistili sme, že nie je úplne jednoduché realizovať racionálnu stravu, treba sa vyznať v 4 základných pilieroch, plus mnoho ďalších vecí a pri väčšine potravín pracujeme s pro a proti informáciami. Spomenuté jahody, rajčiny a papája sa dostali na negatívny list prvýkrát práve v súvislosťou s histamínom. Histamínová teória je nakoniec vyskladaná „odborníkmi“ tak, že vlastne sa mu nedá pri správnej strave vyhnúť. Odporúčanie je v tomto prípade jednoduché, ono obdobie jahôd, rajčín je na Slovensku čisto sezónna záležitosť a je tam veľmi veľa kladov, minimálne v sezóne je preto odporúčané spomenuté produkty konzumovať. Niečo iné v danej dobe vylúčiť zo stravy napríklad. Čo sa týka papáji a histamínu. Obchodníci znova zavádzajú. Papajín je super enzým a papája neobsahuje histamín – taká je pravda, pokiaľ je plod na strome. V momente ako je plod odtrhnutý, enzým papajín už neexistuje, behom niekoľkých minút je zničený a začína sa tvoriť významné množstvo histamínu. Preto je vhodné tento produkt konzumovať pri návšteve exotických krajín a nevhodné konzumovať po niekoľkotýždňovom prevoze na Slovensko.

 TOP 10 HISTAMÍN

1. SLANÉ POCHUTINY a SLADKOSTI s FARBIVAMI a STABILIZÁTORMI

2. ZAVÁRANINY, KONZERVY

3. KVASENÉ PRODUKTY (FERMENTOVANÉ)

4. ČOKOLÁDA

5. ZOHRIEVANÉ JEDLÁ

6. ÚDENINY

7. LIEKY a SYNTETICKÉ POTRAVINY

8. PREZRETÉ OVOCIE a ZELENINA

9. UMELÉ DOCHUCOVADLÁ, STABILIZÁTORY

10. ALKOHOL

 

GLUTAMAN – Ďalší krok k racionálnej strave – eliminácia tejto super-chemickej zlúčeniny zo stravy. Ohromná súčasť bežnej, ekonomicky tendenčnej stravy, nájdete ho skoro všade. Veľmi zaujímavý psychologický efekt ovplyvňovania chuťových receptorov a mozgových synapsií veľmi rýchlo pretlačili túto chémiu do potravín. Pôvodný základ bol v zložitej organickej príprave prášku, ktorého základy možno nájsť na ďalekom východe.  Avšak veľmi nízke výrobné náklady a ako doplnková činnosť chemických laboratórií spolu s prepojenými záujmami chemického a potravinárskeho priemyslu glutaman rýchlo pretlačili do každodennej spotreby. Narážame tak na ďalšiu chemickú súčasť našej bežnej stravy. Existujú dva typy ľudí. Takí, ktorí si zamieňajú glutaman sodný s gluténom, takže naozaj nevedia odlíšiť chemickú látku od obilnej bielkoviny, a väčšina, ktorá si uvedomuje nebezpečnosť tejto chemickej látky. Množstvo publikácií a PR článkov paradoxne urobilo z glutamanu spoločenského strašiaka ešte väčšieho ako pesticídy a umelé hnojivá a tak musel chemický a potravinársky priemysel reagovať. Samotný názov glutaman sodný tak odstránili z obalov potravín jednoduchou zmenou legislatívy, a jednak používajú iný názov ako napríklad extrakt z droždia, či kvasnicový extrakt, bielkovinový či sójový hydrolizát, alebo ho schovávajú do iných chemických zlúčenín, kde nemajú povinnosť deklarovať ho v rámci zloženia.

 

SIRIČITANY – Siričitany sú produkty chemického a farmaceutického priemyslu, spolu so syntetikou z produkcie, upravovanou soľou a glutamanom najčastejšie sa vyskytujúce anorganické chemické produkty v potravinách. Síra je dôležitou súčasťou organizmu, avšak sírany, ktoré tvorí organizmus(nemáme nutnosť ich preto doplňovať), majú absolútne odlišnú štruktúru ako chemické siričitany. Červené víno, povie si väčšina znalých pojmu červené víno, ale treba si uvedomiť, že siričitany sa stali súčasťou takmer každého človeka stravujúceho sa tendenčne. Keďže táto chemická zlúčenina reaguje s prirodzenými zlúčeninami v ovocí a zelenine, spôsobom stabilizujúcim, eliminujúcim oxidáciu, využíva sa tak takmer pri každom ovocnom a zeleninovom produkte(polotovary, nápoje, špeciálne zemiaky). So siričitanmi rôznych zlúčenín sa ďalej stretávate v pive, pekárenských výrobkoch, morských plodoch, sušenom ovocí, teplej strave. Červené víno je z hľadiska množstva spotreby siričitanov iba ako čerešnička na chemickej torte. Aj keď ho konzumujeme často, aj tak tvorí menej ako 0,1% celkovej spotreby siričitanov prijímaných zo stravy a nápojov! Pritom víno svojim spôsobom nech ich používajú tie siričitany, má to tradíciu, chutí proste ináč a popíja sa iba príležitostne, ale čo sa týka použitia siričitanov v nápojoch a potravinách ide o pointu syntetických potravín, kde narážame na problém nespojiteľných ekonomických záujmov v súvislosti so základnými ľudskými potrebami. Práve kapitál totiž ovplyvnil legislatívu a je tu tá možnosť využívania siričitanov v potravinách a nápojoch. V správnom stravovacom systéme by nemali byť pridávané siričitany vôbec do potravín a tak je absolútna priorita pri strave na vylúčenie siričitanov. Prirodzené siričitany ktoré obsahuje napríklad cibuľa môžu byť taktiež pre super-citlivých ľudí problematické, avšak nutné dodať, že majú iné zloženie ako chemické siričitany pridávané ako stabilizátory do stravy a väčšina ľudí na tieto prirodzené siričitany nereaguje negatívne. Vyhýbanie sa prirodzeným siričitanom je nutné iba v prípade, keď si človek s alergiou na siričitany v dôsledku konvenčnej stravy plnej chemických siričitanov doslova zničil imunitu a jeho organizmus reaguje nesprávne aj na cibuľu napríklad.

 TOP 10 SIRIČITANY(najčastejší výskyt umelo pridávaných siričitanov):

1)  Polotovary

2)  Ovocné a zeleninové nápoje

3)  Červené víno

4)  Múčne produkty

5)  Morské plody a ryby

6)! Sušené ovocie

7)  Čerstvé ovocie a zelenina

8)  Mäsové produkty

9)  Sladkosti

10) Syntetické potraviny

 

„LTBW“ – LET THE BODY WORK– teória evolučného zdravovania , resp. vyváženého kalorického príjmu s časovo vymedzenými sekvenciami UP-rastu a DOWN-poklesu kalorického príjmu so špecifickými charakteristikami. Hlavným cieľom je určité narušenie stereotypov látkovej výmeny a enzymatickej aktivity organizmu. V prípade „LTBW“ ide o „pokročilé“ dietologické správanie s významným zdravotným prínosom pre organizmus. Evolučné zdravovanie podľa 4 základných pilierov s dôrazom na ďalšie charakteristiky kvality života je definované dlhodobou prácou, ktorá prináša v priebehu času úplne nové návyky a túžby. Systém „LTBW“ je využívaný v prvých mesiacoch fungovania evolučného zdravovania plánovane, hlavne funkcia UP ako psychologická podpora v boji s permanentne zníženým kalorickým príjmom. V ďalšej fáze, keď je evolučné zdravovanie automatické sa realizuje LTBW intuitívne, bez plánovania a je zaujímavé, že pokiaľ v procese osvojovania si LTBW dominuje UP, neskôr sa proces znižovania-DOWN dostáva z hľadiska frekvencie výskytu na úroveň UP. Treba si uvedomiť, že bežný kalorický príjem jednotlivca konvenčne stravujúceho sa syntetickými potravinami je 2 až 3 krát väčší než je žiadúce. Nielen že ide o nevyváženú stravu, ale ide o sekvencie života, napríklad aj desiatky rokov, ktoré môžu byť definované ako extrémne UP-nárastové. Nazvime to správne, nejde o UP, UP je súčasťou LTBW podobne ako DOWN a LTBW je súčasťou evolučného zdravovania, ktoré je definované vyváženým kalorickým príjmom, takže dlhodobé prekračovanie kalorických hodnôt je jednoducho nevyvážené a životné funkcie ohrozujúce stravovanie. Čo znamená a k čomu vedie nevyvážený neustále vysoký kalorický príjem je zdôraznené v sekcii cukry a zakyslenie. Neustále vysoký príjem cukru deštruuje látkovú výmenu pečene čo vedie k vyvolanému diabetesu a neustály kalorický vysoký príjem bežnej fast-foodovej a reštauračnej stravy  vedie k extrémnemu zakysleniu organizmu, čo má za následok nesprávne fungovanie základných životných systémov – kardiovaskulárny, tráviaci, koža, mozog, pľúca.

Systém LTBW je úzko spätý s teóriou kalorického príjmu, kalorických hodnôt a odporúčaných množstiev. Tu je nutné poukázať opäť na silu dezinformácie a to hlavne z dôvodu absolútnej nesprávnosti teórie kalorického príjmu. Treba si uvedomiť, že táto teória je úplne prevrátená „na hlavu“, pretože ako sme unikátny či štruktúrou DNA, alebo odtlačkami prstov, tak je každý jedinec unikátny schopnosťou trávenia – enzymatickými vlastnosťami organizmu. To znamená, že niekomu poskytne konkrétne jedlo určité množstvo kalórií, to isté jedlo však poskytne ďalšiemu človeku absolútne iné množstvo kalórií. Pri dnešnej super nezdravej konvenčnej strave, kde je napríklad vysmážaný rezeň s hranolkami, dresingom a dezertom podľa vedeckých teórií schopný poskytnúť napríklad 5 tisíc kalórií, je v skutočnosti všetko naopak. Celá „vedecká“ teória ktorá je uložená v hlavách ľudí je tak trošku primitívna. Kalórie, kilojouly sú jednotkami energie. Ak takýto super nezdravý pokrm definuje vedecká teória hodnotou 5 tisíc kalórií, takýto pokrm by mal teoreticky poskytnúť dostatočnú energiu na celý deň. Opak je však pravdou. Organizmus je pri konzumácii vysmážaných a extrémne kyslotvorných pokrmov vystavený obrovskému energetickému výdaju na samotné spracovanie potraviny. To znamená, že podľa „vedeckých“ tabuliek by mal síce daný pokrm poskytnúť 5 tisíc kalórií, avšak bez korelácie s tým, že organizmus musí vydať takmer toľko kalórií na samotné spracovanie pokrmu – ide o organizmus prekyslený a zaťažený týmto nesprávnym pokrmom. Tu je práve dôvod prečo v prípade nezdravých pokrmov, ako vysmážané, cukrové, varené alebo zavárané aj pri vysokých „vedeckých“ kalorických hodnotách nespôsobí z dlhodobého hľadiska (1-3 hodiny) nasýtenie a naopak spôsobuje ďalší hlad a nutnosť konzumácie ďalšieho pokrmu. Takýmto začarovaným kolečkom tak dezinformovaný jedinec konzumuje 10 tisíce kalórií denne aby sa mohol nasýtiť. Väčšina z týchto kalórií sa však spotrebuje nie pri nutnej energii človeka ale práve pri trávení danej stravy. Teória LTBW je v tomto absolútne unikátna, podobne ako celá teória evolucionalistického zdravovania totiž eliminuje každodenné dezinformácie, ktoré sú pre ľudí „sväté“. Teória LTBW s ohľadom na dané skutočnosti eliminuje negatívny dopad nesprávnej teórie kalorického príjmu a nastavuje hodnoty prijímanej a spracovanej energie na úplne nové, evolucionalistické hodnoty.

Systém LET THE BODY WORK je užívaný intuitívne, hlavne teda funkcia DOWN, ako bežná reakcia na aplikáciu systému UP, teda zvýšenia kalorického príjmu v danom období. Obdobie kalorického príjmu je veľmi dôležitý aspekt fungovania v systéme evolučného zdravovania. Toto obdobie, ktoré väčšina teórií obmedzuje na jeden deň, čo je úplne nezmyselné je dobré si nastaviť na týždeň. Ono v dnešnom svete sa jednoducho človek nevyhne miernemu prekračovaniu kalorického príjmu z hľadiska krátkeho obdobia ako jeden deň. Napríklad pri obede, kde si človek dopraje celú pizzu alebo fastfoodový megaburger s hranolkami a dresingom prakticky naplní svoju dennú potrebu príjmu kalórií a je veľmi zložité fungovať tak, že v takýto deň si preto nedá raňajky a večeru. A keďže tam pravdepodobne budú raňajky a večera aj v takýto deň pre ktorý je charakteristický významne kalorický obed(napríklad 11 tisíc kalórií – čo je ekvivalent 500 gramovej pizze so šunkou, hríbmi a množstvom syra, mliečneho shaku a palaciniek s nutelou), v daný deň je prekročenie žiadaného kalorického príjmu zaručené. V prípade evolučného zdravovania nejde v tomto prípade o aplikáciu funkcie UP – cielené zvýšenie kalorického príjmu, ide o v danom týždni, čo je interval v ktorom sledujeme celkový kalorický príjem iba o „silnejší deň“ v rámci vyváženého evolučného zdravovania. V danom týždni tento deň ľahko vyvážite dňom s nižším kalorickým príjmom. Funkcia UP v rámci LTBW súvisí skorej s udalosťami, pre ktoré je typický kalorický nárast. Tieto udalosti sú napríklad v zimnom období pri väčšej zime, resp. mrazoch, keď je energetický výdaj väčší z dôvodu zohrievania organizmu, alebo bežné životné udalosti ako svadba, dovolenka, oslava, aj tie nebežné ako napríklad depresia, keď sú extrémne prekročenia kalorických hodnôt aj v rámci týždňového intervalu. Môžeme to nazvať aj prejedanie sa – to čo robí väčšina populácie EU a USA každodenne desiatky rokov. Avšak v systéme evolučného zdravovania je dané prejedanie sa, ktoré je realizované v systéme LTBW prakticky neškodné a organizmus aj keď mierne zaťažený, spracuje všetko bez zdravotného rizika. Podobne, ako sa nevyhneme realizácii UP, je žiadúca čas od času cielená realizácia systému DOWN. Pri znížení týždenného kalorického príjmu oproti vyváženému dochádza v organizme k mozgom riadenej kontrolovanej a efektívnej látkovej výmene a hlavne funkcia pečene uvoľňovanie energie je absolútna novinka pre dnešný konzumný svet, kde pečeň nepozná od pankreasu iné inzulínové príkazy ako ukladanie – pečeň tak vďaka systému LTBW, resp. jeho funkcii DOWN môže plniť desiatky rokov uspané funkcie uvoľňovania cukrov a zachovania si komplexnosti – základný predpoklad eliminácie nadobudnutia diabetesu v priebehu života, ako aj eliminácia narodenia potomstva s týmto ochorením. Ďalšia nesporná výhoda aplikácie funkcie DOWN je aktivácia mnohých uspaných enzýmov, ktoré sa aktivujú pri menšom kalorickom príjme s dôrazom na zníženie cukru a dokážu spracovať väčšiu časť potravy ako je to pri zvýšenom kalorickom príjme. Správne fungovanie funkcie DOWN je nutne podporené špecifickou stravou, v ktorej dominuje „zelená“, chlorofyl, rôzne zaujímavé pigmenty, eliminácia náročných potravín(cukor, glutén, mäso) a hlavne- pri funkcii DOWN v rámci systému LET THE BODY WORK je nutné jej naplánovanie – nemalo by ísť o obdobie fyzicky či psychicky náročnejšie. Z dlhodobého hľadiska sa v systéme LTBW uplatňujú rôzne krátkodobé fázy, pre ktoré je typický „špecifický“ cieľ. Ide o tak známe a komerčne nefunkčne využívané pojmy ako detox, pôst alebo cielená kúra. Detox je komerčne najzneužívanejší dietologický pojem súčasnosti. Väčšina odborníkov aplikuje detox „do rozhádzaného“ organizmu a jeho funkčnosť tak nie je relevantná. Napríklad, po svojej bežnej strave užite takú a takú rastlinku, potravinový doplnok alebo riasu, je to plné chlorofylu, takže to detoxuje organizmus. Najväčší omyl. Tendenčne a synteticky sa stravujúci človek nemôže jednoducho započať detox organizmu. Všetky chlorofylové väzby sa budú diať výhradne v súvislosti s toxínmi prijímanými v strave a na toxíny, ťažké kovy a iné látky v organizme nebudú mať vplyv. Čiže je to taký detox nie organizmu, ale stravy. V prípade, že je strava človeka výhradne a dlhodobo organického pôvodu, vyvážená a detoxu prispôsobená, reálne chlorofylové väzby ťažkých kovov a toxických látok uložených v organizme plnia požadovanú funkciu. V tejto súvislosti je neuveriteľné množstvo podnikateľských zámerov v súvislosti s detoxom ktorého sme svedkom posledné roky, sila dezinformácie opäť dosiahla svoje a ľudia mylne detoxujú a dotujú podvodníckych podnikateľov. Detox vyžaduje vylúčenie syntetických potravín na dlhšiu dobu, v procese samotného detoxu je veľmi dôležité prijímať stravu nezaťažujúcu organizmus. V podstate je výborné naplánovať si detox na obdobie uplatňovania systému DOWN. Okrem detoxu je predmetom zaujímavého doplnku systému DOWN aj systém CLEAN. Raz, dva, či tri krát ročne si urobiť týždeň, alebo aspoň pár dní tzv. šťavových. Šťavy sú v skutku zdravá záležitosť a dezinformácia, ktorou trpí obyvateľstvo mu neumožňuje využiť očistu šťavami. Trh je preplnený zaručene najlepšími šťavami na kúru a očistu. Takáto šťavová diéta aby mala šancu uspieť a dosiahnuť žiadaný efekt naozaj efektívne, nemôže byť realizovaná tzv. mŕtvymi šťavami. Ide o to, že rozdiel medzi čerstvou šťavou z organického ovocia a zeleniny a pasterizovanou šťavou z toho istého ovocia a zeleniny je obrovský. Tam je živý enzým, ktorý sa správa očisťujúco, a tam nie je. Takže dezinformácia, že pasterizované šťavy poskytujú očistu je klamlivá a ide jednoznačne o zneužívanie dôvery klienta a nekalú hospodársku súťaž. Ide o to, že šťava musí byť čerstvá, nakoľko bez antioxidačnej ochrany, ktorú jej poskytuje vláknina extrémne rýchlo oxiduje a znehodnocuje sa. Ľudia vedia, že šťavy sú super, nevedia však, že pasterizované super nie sú a spôsobujú iba zakyslenie organizmu, žiadnu očistu. Túto nevedomosť zneužívajú obchodníci a obchodujú jednoduchšiu variantu šťavy – pasterizovanú, tá sa dá predávať aj dlhé mesiace, ľudia to kúpia aj keď očistná pointa šťavy neexistuje, peniaze budú. Ľudia sa čudujú, prečo ich námaha, predsavzatie a ciele nedosiahli naplnenia, veď tie šťavy musia niečo do seba mať. Ide o to, že pasterizáciou sa zničí všetko živé, čo určuje „šťavovú terapiu“ a zároveň sa rozložia ovocné a zeleninové cukry, ktorých vysoká glykémia eliminuje pocit hladu. Čiže zdravotný vplyv nakoniec je úplne iný ako očakávaný. Iba šťavová očista prostredníctvom čerstvých, nepasterizovaných organických štiav vo vyvážených podieloch ovocia a zeleniny ponúka reálne zdravotné benefity. Ostatné, komerčné a neetické produkty iba zakysľujú organizmus a zaťažujú pečeň z dôvodu vysokej glykémie cukrov. Takže podstata dezinformácie je skrytá za dobrým úmyslom, avšak klam ktorý spôsobuje môže mať zásadný dopad na zdravotný stav človeka. Viete, aký je rozdiel medzi pasterizovanou šťavou z repy a kolou? Žiadny, obidva produkty sú silné cukry, zakysľujú organizmus a o ich zdravotných benefitoch nemôže byť reč.

 

VPLYV STRAVY NA SOCIÁNY SYSTÉM:

 

Pri definícii jednotlivých súčastí hospodárskeho života prichádzame v teórii evolučného nielen zdravovania ale aj správania k neuveriteľnej myšlienke definície pojmu asociál. Vieme, že väčšina ľudských rozhodnutí, konaní a činov má dnes základ v dezinformácii. Zadefinovali sme si, aké obrovské sociálne, zdravotné a spoločenské hrozby vyplývajú z pojmov ako syntetické potraviny a aplikácia ekonomických zákonov efektivity plošne do všetkých oblastí hospodárskeho života. Každý jedinec aktuálnej superreality fungujúci tendenčne a konvenčne je vlastne asociál. Väčšina sa ohradí, asociál je bezdomovec na ulici obťažujúci svojim alkoholizmom okolie. Tak takýto človek je tu už tisíce rokov, ide o osobnú tragédiu alebo aj spoločensky tolerovanú katastrofu, asociál nie je správne slovo. Aby sme mohli zadefinovať asociála, musíme si zadefinovať sociála. Neznámy pojem sociál povie si väčšina, ale pokiaľ asociál ide proti pravidlám, sociálnosti, ekológii, rodinným hodnotám, proti humánnosti, tak logicky sociál musí byť človek, ktorého správanie je humánne, ekologické, rodinné, solidárne, ohľaduplné, etické a hlavne – homo sapiens, logické. Takže z lokálneho, aj globálneho hľadiska je väčšina populácie asociálna, vykazuje totiž väčšinu znakov, ktoré asocialitu definujú. Čo si títo ľudia myslia, v akej dobrej myšlienke konajú je irelevantné, akonáhle prestane človek fungovať ako človek logický, spomenutý homo sapiens, podľahne plošne dezinformácii a jeho správanie je tendenčné a aktuálne konvenčné, nech rátame akokoľvek, viac ako 90% populácie Slovenska vykazuje asociálne správanie. Pamätajte, zlo je zlo aj keď sa koná v mylnej myšlienke dobra. Vlastne sme zo svojho národného hľadiska globálny asociáli(drvivá väčšina). Musíme si uvedomiť, že podobne ako neznalosť zákona neospravedlňuje, na tom postavený právny systém v ktorom fungujeme, podobne je to aj s dobrom a zlom. Celá publikácia evolucionalizmu pomenúva závažné nedostatky v správaní obyvateľstva. Prakticky vo všetkých oblastiach sa väčšina správa asociálne:

Ekologická oblasť – tu sa najkrajšie prejaví asociálnosť väčšiny. Každou kúpou syntetických potravín totiž nielen že ohrozuje obyvateľ svoj život, ale je zodpovedný za katastrofálne zneužívanie krajín tretieho sveta korporáciami a finančnými skupinami. Milióny hektárov sú doslova bombardované pesticídmi a umelými hnojivami bez ohľadu na budúcnosť danej pôdy a čo je ešte horšie – bez ohľadu na obyvateľstvo, deti, ktoré už trpí absolútnou genetickou zmenou a závažnými postihnutiami – tu možno nájsť aj humanitárnu oblasť a jej záber – jednoducho. Asociálne správanie je, keď vieme, že krajiny tretieho sveta majú obrovský problém s pesticídmi a ich deti sa rodia príliš často postihnuté, aj napriek tomu neustále kupujeme konvenčnú zeleninu a ovocie dovážané z daných krajín. Každý, kto konzumuje syntetické ovocie a zeleninu tak prikladá svoje polienko do stále rastúceho ohňa egoizmu a túžbe po zisku. Zároveň každý kto konzumuje syntetické potraviny dopestované na Slovensku, podporuje extrémnu deštrukciu pôdy a spodných vôd toxickými látkami a ťažkými kovmi a zároveň devastuje samotný slovenský národ zo zdravotného hľadiska budúcich generácií. Samozrejme, toto sa nepočúva dobre nikomu, a pointou tejto publikácie nie je ani nikoho uraziť, len dopomôcť väčšine uvedomiť si svoju asocialitu. V tomto svete dezinformácií to nie je jednoduché, aj ten najväčší anjelik v skutočnosti svojim asociálnym správaním prikladá spomenuté polienko do toho najväčšieho ohňa, aký nielen zem, ale celý vesmír kedy videl.

HUMANITÁRNA OBLASŤ + RODINA – obrovské nedostatky v rodinnej politike sme si zadefinovali v tejto publikácii, rodina je často až na druhom, treťom mieste. Je tu ego a kapitál, ktoré sú omnoho dôležitejšie!! Matky nedojčiace kvôli financiám(návrat do práce z dôvodu zlej politiky „materskej“), alebo estetike, matky synteticky a konvenčne sa stravujúce nielen počas prenatálneho štádia, ale aj počas kojenia, kde prichádza k vážnym nedostatkom vo vývoji. Šialené pravidlá kapitalizmu platiace v oblastiach, ktoré priamo ovplyvňujú zdravý vývoj dieťaťa. Zoberme si príklad posledných rokov. Rodina a zdravý mentálny vývoj dieťaťa sú neustále ohrozované kapitálovými vplyvmi, ktoré si mnohí rodičia neuvedomujú. Rodina sa spája cez víkendy u spoločného stola, celé rodiny spolu s ich najstaršími aj najmladšími zároveň sledujú naše národné hrdosti – futbalové a hokejové zápasy slovenských reprezentácií. Televízia sa tak zdá byť prvok, ktorý spája rodinu a utužuje vzťahy. Bohužiaľ, ako to obvykle býva, zdanie klame. Mravný vývoj a zdravé uvažovanie detí sú v dnešnej dobe, keď sú detské mozgy z dôvodu neustáleho príjmu cukrov a upravenej pšenice doslova „roztočené na plné obrátky“ významne ohrozené. Rozmáhajúce sa teoretické psychické poruchy zasahujúce polovicu detí ako ADHD, ADD a iné, ktoré sú často mylne diagnostikované na úkor extrémneho príjmu cukru a nezdravého množstva podnetov s ktorým sa detský mozog vysporadúva tak, že robí „nenormálne“ veci, tak v daných súvislostiach vytvárajú dokonalé predpoklady na nezdravý vývoj mládeže. Čoho sú svedkom deti a dospievajúci pri sledovaní športov našich reprezentácií, nutné podotknúť, že zápasy našich reprezentácií v prípade, že sa dostaneme na vrcholné podujatie dosahujú absolútne rekordy v sledovanosti. Čo slovenský zväz ľadového hokeja a slovenský futbalový zväz ako to predmety kapitálového a politického záujmu robia? Teda položme si otázku ináč, čo sú to za manažérov čo tam sedia na stoličkách? Iba ziskuchtivý pomätenci, ktorí spravili zo sociálnej sféry, kam šport jednoznačne patrí doslova cirkus. Treba však podotknúť, že títo manažéri sú prakticky štátny zamestnanci, a prostredníctvom politických a kapitálových vplyvov spravili z oblasti s rozhodujúcim sociálnym vplyvom nábor na hazard a alkohol, čo sú antideterminanty rodinnej politiky a zdravého a mravného vývoja detí. Rodiny si užívajú spolu fandenie a nielen cez prestávky, ale aj počas prenosov sú nič netušiace celé rodiny, hlavne teda deti a mládež doslova „bombardované“ reklamami na alkohol a hazard. Musí nastať presvedčenie, že aj keď sú „sponzorské“ dnes veľmi problematické, pre takéto významné sociálne záležitosti s významným vplyvom na rodinu a výchovu, treba odlišovať kapitálové záujmy a nie za každú cenu brať peniaze. Alkohol a hazard by pritom nemali byť vôbec proklamované verejne, ešte takto, keď celé Slovensko vrátane celej detskej populácie sleduje dané podujatia. Zákony sú zle nastavené, nech je existencia alkoholu, ale musí byť kontrolovaný predaj iba prostredníctvom špecializovaných predajní, v žiadnom prípade nie je žiadúca taká veľká dostupnosť ako je dnes – potraviny, novinové stánky, trafiky či pumpy. Podobne je to aj s hazardom, detské a dospievajúce oči by vôbec nemali byť predmetom reklamy, dostupnosti a potenciálneho dopytu. Pravda je taká, že práve deti a dospievajúci sú predmetom daných reklám. Musíme si uvedomiť, a to si proste racionálne všetci vstúpme do svedomia, že ak dieťa bude v kruhu rodiny svedkom takýchto „prirodzených“ informácií, ako stávkovanie, jednotka(výhra domáceho), dvojka(výhra hosťa), kríž(remíza), zisk(lepší život) a iné, ak sa ešte rodičia o stávkovaní prirodzene rozprávajú, nebodaj stávkujú čo i len z „hoby podstaty“, samotné stávkovanie, hazard bude znamenať pre dospievajúcich jedincov jeden z prirodzených spôsobov na dosiahnutie zisku, a riziko deštrukcie rodiny a ohrozovanie spoločnosti z podstaty gamblérstva je významné. Hodnoty nemožno vštepovať do detskej mysle prostredníctvom reklamy s úmyslom dosahovania neskorších ziskov z týchto detí. Preto je doslova urážajúce a hanba keď spomenuté výkonné zväzy, resp. ich manažmenty, ktoré podliehajú kapitálovo-politickým cieľom stále existujú na svojich miestach. Tu možno krásne ilustrovať nedostatočnú logiku pri mnohých základných sociálnych oblastiach, a podobne ako šport je na tom zle, aj mnohé iné oblasti sú na tom zle. Dostupnosť erotiky, porna pre deti je takmer bezmedzná, reklama na tieto záležitosti vykúka z každej strany(internet, výklady, televízia, telefóny), priame záležitosti spadajúce pod rodinnú politiku tak zostávajú neriešené. Pre deti a mládež je tak isto veľmi problematické prijímanie(zažívanie do normálu, dokonca trendy) informácií okolo homosexuality. Pozor, nejde o žiadne homofóbne vyjadrenia, homosexualita tu bola, je a bude, a ako v mnohých iných záležitostiach(spomenutý hazard a alkohol) nepatrí jej podstata do „detského sveta“. Dostali sme sa do štádia, keď homofób je špatnosť(aj keď ide o prirodzenú vlastnosť sexuálne-chromozomaticky zdravého človeka), choroba a bláznovstvo a homosexualita je „trendy“, obľúbená a absolútne normálna. To je pre našu oblasť charakterizovanú židovsko-kresťanskými hodnotami trošku paradoxné. Najvýznamnejšie spoločenské osobnosti dnes stoja v čele sprievodov dúhových pridov, ukazujú sa v televízii, ukazujú sa deťom a to iba preto, aby si zaručili popularitu a volebné výsledky aj u spomenutej menšiny. Ale upozorňujeme, nejde o žiadne prejavy homofóbie, táto publikácia pomenúva hrozby, v tomto prípade mravnú výchovu detí a mládeže. Homosexuálna loby, ktorá vznikla na základe prirodzenej túžby homosexuálnej menšiny dostať sa „z ulity“ a nadobudnúť nové priateľstvá, nech sa na to pozeráme akokoľvek, pre „rodinu“ nemusí byť správna. Okrem športových podujatí sú najsledovanejšie rodinné porady rôzne reality show, a tzv. prime timové programy s vysokou rodinnou sledovanosťou. Nie je výnimka, že takto sa dostáva homosexualita do podvedomia deťom a mladistvým. Musí byť všetkým ľuďom jasné, že detský mozog funguje trošku ináč, vnímanie informácií je veľmi turbulentné, dôležité informácie často zostávajú nepovšimnuté, irelevantné a často až nezmyselné informácie môžu spôsobiť v detských hlavách veľa otázok. Napríklad, dieťa si samotný pojem smrť, jej následky a význam a tým pádom samotnú racionalitu začne uvedomovať až okolo siedmeho roku života. Takto funguje detský mozog, na mnohé informácie proste nie je vyvinutý, nakoľko samotný vývoj osobnosti je veľmi citlivý na zásadné otázky. Príroda to možno vymyslela aj preto(to neskoré uvedomenie smrti u dieťaťa), aby sloboda jeho detskej mysle, predstavivosť a podstata nevinnosti mohli formovať samotnú osobnosť. Práve neracionalita detskej mysle v tomto význame je tak v extrémnom kontraste s racionalitou prijímania takýchto „tipérskych“ informácií. Akonáhle si toto spoločnosť neuvedomuje, demonštrácia neracionálnosti vplyvu kapitálu na všetky sféry hospodárskeho a spoločenského života v tomto zmysle jej môže napomôcť uvedomiť si zásadné nedostatky.

V dobe, kedy je detský mozog doslova naložený v cukre a polovička detí má prejavy ADHD, ADD, agresivity alebo hyperaktivity, je ďalší externý(informácie) vývoj dieťaťa v zásade bez dohľadu. Rodinná politika zlyháva, je to dané hlavne „kapitálovou determinanciou“, kde spomenuté množstvo informácií, ktoré z 99% majú výhradne ziskuchtivý charakter je tak rozsiahle, že priestor na vnímanie hodnôt rodiny u detí je nereálny. Reklama na rodinu? Tak, kto ju zaplatí? A keď to ako zaplatí tak aký benefit(zisk) z toho bude mať? Rodina nie je priamym predmetom záujmu kapitálu, rodina je niečo historicky dané ako to najvzácnejšie čo môžete mať úplne zadarmo. Reklama na rodinu je zaujímavá záležitosť, vlastne ju nepoznáme, dokonca možno ľahko konštatovať, že spoločnosť doslova ovláda reklama proti rodine. Necharakterizujme ako reklamu na rodinu určitú reklamu, kde vystupuje pospolu celá rodina a snaží sa Vás nalákať na bankové služby alebo automobil. Čo je teda reklama na rodinu? Francúzsko a Nemecko na konci druhého tisícročia iniciovali určitú snahu, záujem o proklamáciu rodiny v rámci spoločnosti prostredníctvom médií. Išlo o reklamné spoty apelujúce na mladých ľudí a ich sexuálne správanie koncipované tak, že rodina je to najlepšie čo ich v živote môže stretnúť, ponúka im šťastie, zmysel aj dobrodružstvo. Celá táto kampaň bola podporená finančnými výhodami pre vznikajúce rodiny – dotácie, úľavy. Druhá stránka mince, zatiaľ, čo na rodinu prakticky neexistuje reklama, s protirodinnými reklamami a ich identifikáciou je to ľahšie. Reklamy na kondómy, sex, svojim spôsobom aj na alkohol a hazard sú reklamy ktoré možno charakterizovať ako proti rodinné.

Z rodiny sa tvorí iba to najcennejšie, ľudský kapitál, avšak rodina je dnes pre kapitálové požiadavky a charakteristiky spoločnosti takmer menejcenná.

Školstvo fungujúce výhradne na princípe kapitalizmu, či platy priam podobné sociálnym dávkam, tým pádom nedocenenosť a prosíme bez úrážky nekvalita, či deti bez akéhokoľvek rešpektu ku školskej autorite. Celé štúdium a jeho podstata v rámci celého spektra – základné, stredoškolské a vysokoškolské je prakticky ohrozené. Kvalita študenta totiž vyplýva z jeho záujmu o štúdium, času ktorý potrebuje a určitej profesionality, aj keď možno tento výraz nie je správny, ale najlepšie vystihuje výslednú kvalitu študenta. Spoločenské a ekonomické vplyvy prakticky nedovoľujú vykonávať činnosť študenta „profesionálne“ a množstvo iných záujmov a potrieb prakticky znehodnocujú študentovu kvalitu práce. Absolútne šialený nedostatok pri aplikácii ekonomických pravidiel efektívnosti v oblasti školstva môžeme veľmi jednoducho demonštrovať. Zoberme si za príklad niekoľko záležitostí: telefón, auto, oblečenie, kôň, strecha, zámok, vykurovanie. Každý, a to je viac ako jasné, každý si uvedomuje, aký je rozdiel medzi kvalitnými a menej kvalitnými(nekvalitnými) spomenutými záležitosťami. V prípade auta je komparácia trabant-rolls roys, v prípade telefónu starý „vytáčací“ analógový so šnúrou-najnovší smartfón, v prípade koňa a pohľadu dostihov trojnohý kriplík-superarab. Rozdiely v kvalite, funkčnosti, výkone a cene sú obrovské. Ľudia majú na výber po ktorej variácii konkrétneho produktu siahnu. Bohužiaľ, deti v školských a predškolských zariadeniach možnosť výberu nemajú. Ekonomické pravidlá sú prednejšie ako zdravý vývoj našej budúcnosti-detí? Predškolské a školské zariadenia totiž fungujú na princípe verejného obstarávania. Verejné obstarávanie, vplyv politicko-korporátnych vzťahov a zneužívanie informácií ako hlavné atribúty extrémne rozsiahlej korupcie ktorá sužuje postkomunistické štáty vrátane Slovenska a brzdí vývoj si priblížime v sekcii korupcia. Podobne to funguje aj v súkromnom školstve. Takže, zákonom dané pravidlo, že predškolské a školské zariadenia musia realizovať verejné obstarávania a vysúťažiť najlacnejšie dodávky potravín je vlastne o tom, že deti musia konzumovať to najlacnejšie, najnekvalitnejšie a o kvalitných a zdravých veciach podporujúcich zdravý psychický a fyzický vývoj si môžu nechať zdať. Zároveň v tejto oblasti vzniká jedno z najväčších rozkrádaní spoločných peňazí finančnými skupinami. Rozprávame sa o neverejnom školstve(kde nemusia, ale taktiež používajú super-nekvalitné), ktorého úroveň je domnelou nízkou významnosťou z hľadiska spoločnosti(spoločenské významy sú na pokraji záujmu, prevládajú prevažne ekonomické a mocenské záujmy) a jej záujmov dramaticky nízka. Súkromné školstvo nešťastnú situáciu v školstve ešte zhoršuje. Zatiaľ čo vždy bol vysokoškolský diplom určitým nositeľom „špecializácie a profesionalizácie osobnosti“ a náročnosť štúdia vytvárala predpoklady pre dobrú úroveň kvalifikácie, dnes je študent predmetom nie spoločenského, ale kapitálového záujmu. Náročnosť štúdia poklesla dramaticky a aj také významné, na informácie a štúdium náročné oblasti ako právo či fyzika, ktoré vyžadujú veľkú osobnostnú obetu a vysoký stupeň profesionality sú dnes predmetom tzv. hoby štúdia. Výsledná kvalita „produktu“ je tak dramaticky odlišná. Ak je niečo náročné na štúdium, vyžaduje vysoký stupeň sústredenia a absorpcie vedomostí, pričom takáto funkcia je spoločensky významná, kvalita štúdia určuje prakticky celé smerovanie spoločnosti. Náročnosť štúdia, selektivita a úspech sú determinované určitou osobnostnou charakteristikou jednotlivca. Už výsledky na nižších stupňoch štúdia môžu naznačovať schopnosť zvládnutia tzv. ťažkých štúdií. V procese štúdia z dôvodu náročnosti, požiadavkou a morálneho rastu prichádza k formovaniu výsledného „produktu“. Ak študent práva celý život usilovne pracuje, tzv. pripravuje si mozog na extrémny príjem informácií a ich spracovanie, jeho voľba zamestnania mu z dôvodu spomenutej náročnosti štúdia nedovoľovala v minulosti mnoho iných aktivít a štúdium muselo byť v prípade úspešného ukončenia na prvom mieste. Takto, za určité obete(ako menej času s rovesníkmi, menej záľub a hoby) mohli byť formovaní „študovaní“, na ktorých pleciach sa v zásade nachádza rozvoj spoločnosti. Súkromné štúdium v prípade práva doslova degradovalo informačnú a personálnu náročnosť, ktorá je v prípade práva nutná, a na študenta sa nepozerá zo spoločensko-prospechového pohľadu, ale z pohľadu finančného príjmu. Takéto štúdium práva pritom realizujú ľudia v dospelom veku, kedy absorpčná schopnosť informácie je výrazne znížená, samotné štúdium sa dostáva na tretie, štvrté miesto v prípade orientácie človeka. Práca, rodina, hoby, priatelia, oddych a potom až štúdium. Jeden deň v týždni stačí prísť, zaplatiť a vysokoškolský titul zaručujúci „významné“ sociálne postavenie je na svete. Náročnosť štúdia a požiadavky na uchádzačov sú v prípade reálneho štúdia práva, napríklad UK tak dramaticky odlišné od súkromných právnych škôl, že výsledná kvalita „produktu“ je definovaná rozdielom medzi ferrari a trabantom. Bývalo zvykom, že o štúdium práva sa mohli zaujímať výhradne študenti s výborným prospechom a schopnosťou zvládnuť požiadavky na extrémne náročné prijímacie konanie, kde naozaj nie každé dieťa bolo schopné toto zvládnuť a proces selekcie na základe osobnostných a vedomostných charakteristík bol dramatický. Iba veľmi malé percento detí bolo schopných zvládnuť samotné štúdium práva v konečnom dôsledku. Takto sa určitým spôsobom podobne ako v chémii, fyzike či atómovej fyzike vyselektovala tzv. odborná verejnosť. Dnes sú požiadavky, náročnosť prijímacieho konania a štúdia nastavené tak, aby mohol štúdium absolvovať každý kto na to proste má financie, selekcia je v tomto prípade veľmi nízka. Podstata, a to že študent si platí a živý tak súkromného majiteľa školy, musí logicky blokovať náročnosť požiadaviek, štúdia a množstvo informácií, ktoré sú potrebné na zvládnutie štúdia. Právnické a iné tituly „za peniaze a nie vedomosti“ tak spôsobujú deformáciu tzv. intelektuálneho prostredia a slúžia výhradne ako nástroje na dosiahnutie pofidérnych cieľov.

Vývoj dieťaťa je priamo determinovaný výchovou a sociálnym prostredím, ktoré ovplyvňujú hlavne psychický vývoj, a potom prijímanou stravou, ktorá absolútne určuje fyzický vývoj a má významný vplyv na vývoj psychický. Napríklad, v prípade, že dieťa nedostane raňajky, jeho mozog jednoducho nie je schopný sa učiť, nakoľko vysiela signály, myšlienkové pochody hladu. Takto sú deti nesústredené, neschopné prijať informáciu a ich psychický a fyzický vývoj tak nedosiahnu správne parametre. Mylne nastáva presvedčenie, že dieťa nie je v poriadku, že je nenormálne a podobne. Tu je dobré pripomenúť, že podobne ako absencia stravy ohrozuje zdravý vývoj dieťaťa aj konzumácia cukrov s vysokou glykémiou ako repka, mlieko a pšenica, kedy opäť mozog pod ich vplyvom nedovoľuje dieťaťu absorbovať informácie a vytvára rôzne popudy. Nezodpovední rodičia tak nehľadajú odpovede na závažné otázky vo svojom výchovno-psychologickom vplyve, ale uspokojujú sa s vymyslenými teóriami detských psychológov o ADHD, ADD a iných ochoreniach, ktoré je „výborné“ liečiť liekmi. Spravidla ide o lieky ako aderal a ritalin, čo je pri podrobnom preskúmaní zloženia dramaticky šokujúce. Tieto lieky sú veľmi podobné kryštalickému pervitínu a toto je extrémne šokujúca skutočnosť. Stačí pri tom lepší prístup, zmena stravy a problémy sa „odstránia“ sami. Deti tak nadobúdajú pocit určitej „narušenosti“ a získavajú tak celoživotné závislosti na liekoch - drogách. Prípady, kedy rodičia skončili po niekoľkých rokoch so spomenutými liekmi a prišli dramatické abstinenčné príznaky s deštruktívnymi skutočnosťami sú na dennom poriadku. Ak by spomenutí nezodpovední rodičia brali výchovu zodpovedne, pravdepodobne by vo väčšine prípadov neboli svedkami nežiadúceho vývoja svojho potomstva. To, že niečo dieťaťu chutí a robí mu dobre, a že si dieťa takéto potraviny vynucuje, neznamená, že rodič s radosťou takéto potraviny musí podávať. Zodpovedný rodič si uvedomí, že keď dieťa po niečom túži, až si to vynucuje, či rožok, sladkosť, sýtený nápoj alebo mlieko, musí tam byť určitý dôvod tohto vynucovania. Ten dôvod je závislosť na cukre, ktorá spúšťa celý kolobeh nežiadúcich zmyslov, do ktorých sa nezodpovední rodičia často zamotávajú. Dieťa to chce, vynucuje si, už nevládzem, dieťa to dostane. Dieťa tak dostalo rodiča pod tlak, ktorý povolil a dieťa dostalo aj z dôvodu nevedenia si rady rodičom daný produkt. Dieťa sa v prvom momente ukľudní, čo je pre rodiča po „psychicky náročnom dobiedzaní“ úľava a na malý moment tak prichádza k harmónii v rodine. Pomýlený rodič je šťastný, oddychuje, venuje sa svojim veciam a dieťa sedí v izbičke a papá vysoké glykémie. Po krátkej chvíli prichádza k prejavom hyperaktivity, agresivity, vzdorovitosti a iným nežiadúcim momentom, ktoré opäť dostávajú rodiča do stavu „nervného“ a riešenie je v ďalšom nevhodnom príjme potravín. Takéto dieťa spravidla prichádza do problémov v škole, v rámci sociálnych skupín a prakticky celá zdravá osobnosť, resp. jej vývoj je ohrozený. Samozrejme, je viac ako jasné čo je radosť, a keď dá rodič dieťaťu maškrtu a to sa teší podobne ako psík z pamlsku, radosť má aj samotný rodič – to je prirodzená vlastnosť človeka. Normálny rodič, už aj z pôvodu materstva a zodpovednosti z toho vyplývajúcej tak volí stravu evolučnú, ktorá prakticky eliminuje riziká osobnostných defektov u dieťaťa, a spolunažívanie rodiny je harmonické. Nevytváranie závislostí u dieťaťa a eliminácia tak nežiadúcich mozgových túžob, ktoré determinujú jeho správanie a schopnosť chápania vecí a učenia znamená veľkú prevenciu pred spomenutými fenoménmi detskej spoločnosti – ADHD, ADD, hyperaktivity, agresivity, hraničné poruchy osobnosti a iné, mylne definované ako genetické ochorenia. Už aj z dôvodu realizácie tejto publikácie a absolútneho vplyvu tzv. nezodpovednej, egoistickej výchovy definovanej nesprávnymi stravovacími návykmi a zlozvykmi sme svedkami nielen extrémneho rozvoja spomenutých psychických porúch u detí, ale aj prenosu daných stavov do dospelosti. Rodičia si musia uvedomiť, že nielen zrušenie slobodného prístupu ku sladkostiam, ale aj ich priama kontrola príjmu sú extrémne dôležité aspekty zdravého vývoja osobnosti. Pri podrobnom sústredení sa na príznaky jednotlivých ochorení, charakteristických pre deti, môžeme sledovať veľmi významné podobnosti s osobnosťami dospelých jedincov. Nie je tajomstvo, že tretina detí je na liekoch ako to prevencii voči nežiadúcim psychickým prejavom, druhá tretina tieto prejavy bezmedzne koná a tretia tretina je tzv. normálna. Takže dve tretiny detí sú svojim spôsobom postihnuté. Kto je na tom lepšie? Tá tretina na liekoch, alebo tá čo bezmedzne koná a jej prejavy ADHD, ADD, agresivity či hyperaktivity narúšajú psychiku sociálneho okolia? Zatiaľ čo neliečený sa môže z toho dostať, iba zmenou stravy a po prekonaní určitých závislostí môže dosiahnuť úľavu a tzv. normálny stav, dieťa na liekoch aj z dôvodu nezáujmu rodičov aspoň o zmenu stravy je prakticky bezbranné a odkázané na nesprávne stravovanie a lieky až do konca života. O tom sa moc nehovorí, je to osobná vec a verejné tajomstvo, ale tretina dospelej populácie rieši liekmi poruchy správania. „Výborná“ práca psychológov a detských psychiatrov je v tomto kontexte hodnotená ako dramatický nedostatok spoločnosti. Pritom postihnutia ADHD a ADD ako to super-významný fenomén v rámci detskej a dospelej populácie vyvolávajú samotné problémy aj v rámci dopytu a ponuky. Ľudia s rozoberanými psychickými poruchami pritom majú omnoho vyššie tendencie k alkoholizmu, drogizmu, gamblingu, agresivite, primitivizmu a depresii ako ľudia bez nich. Problém spomenutých oblastí od alkoholizmu až po depresiu v spoločenskom merítku je natoľko významný, že finálny zásah do ekonomických a rodinných záležitostí vo forme absolútnej zmeny požiadaviek v rámci sociálnej a rodinnej politiky je žiadúci. Čo sú najrozšírenejšie poruchy správania? Jednoznačne najrozšírenejšie sú asocialita rodičov z pohľadu evolucionalistickej teórie a fajčenie. Asocialitu sme si zadefinovali, fajčenie je viac ako jasné. Že ide o poruchu správania nie je pochýb. Každý si uvedomuje, že fajčenie je významne karcinogénne, aj napriek tomu počet fajčiarov hlavne medzi dospievajúcimi neustále narastá.

Rozdielny vývoj dieťaťa pod vplyvom syntetických potravín, ktoré ako jediné môžu byť v rámci školských zariadení vysúťažené, a originálnych organických potravín je zreteľný. Neustály príjem ťažkých kovov, neurotoxínov a toxických látok zo syntetických potravín hlavne v konvenčnom nutričnom zložení narúšajú fyzický a psychický vývoj dieťaťa podobne ako absencia stravy. Podobne ako Vás štát bude presviedčať, že voda z vodovodu je najlepšia a politické prostredie je korektné, podobne sa všetkých snaží presvedčiť, že aj normalizované nutričné hodnoty pre deti sú podľa zákonov úplne v poriadku. Deti v programe evolučného zdravovania preukazujú omnoho lepšie študijné, zdravotné, pohybové, komunikačné a empatické vlastnosti ako deti pod vplyvom syntetických potravín so štátom odporúčanou skladbou plnou najrozšírenejších alergénov, ich rodiny sú omnoho spokojnejšie, harmonickejšie. „Organické“ deti, ktorých strava je definovaná nízkymi podielmi cukru, absenciou najrozšírenejších alergénov majú kvalitu života v rámci rodiny harmonickejšiu. Takto sa školstvo, ktoré je definované zlou stravou, zo spomenutých dôvodov nie najkvalitnejším pedagogickým zborom a časovo neadekvátnymi vyučovacími osnovami stáva prakticky zaostalou, budúcnosť ohrozujúcou oblasťou.

TOP 20 rakovinotvorné a život ohrozujúce

1)     Glutaman – súčasť moderej gastronómie a polotovarov

2)     Pesticídy – glyfosáty a iné extrémne neurotoxíny

3)     Cukor – psychologický efekt závislosti

4)     Fluoridy – stomatologický priemysel, voda

5)     Chlór - voda

6)     Umelé sladidlá – významne rozšírené

7)     Ťažké kovy – legislatívne odobrené množstvá v potravinách a vode

8)     Cigarety  a alkohol – legálne drogy

9)     Syntetické potraviny – devastácia organizmu

10)  Biela múka – extrémne nebezpečná

11)  Lieky a drogy – vrátane vakcín a očkovaní

12)  Stres – dané dobou, túžbami a nemorálnou spoločnosťou

13)  Mobilné frekvencie a vysielače – vplyv na mozog

14)  Zakyslenie – fenomén asociálnej väčšiny

15)  Aspartam – extrémny neurotoxín zakázaný v mnohých krajinách(USA, GB, NOR), u nás z dôvodu asociality a zlej legislatívy prítomný vo viac ako 1500 produktoch každodennej spotreby

16)  Dusitan sodný – stabilizátor mäsovej produkcie

17)  Dusičnan sodný – hnojivo

18)  Bromičnan draselný – podobne ako glutaman extrémne rozšírená chemická látka v potravinách

19)  Rafinované oleje – na rozdiel od studeného lisovania plodín sa na ich výrobu používajú metódy s vysokými teplotami a rozpúšťadlami. Najhoršie je, že výrobcovia nemusia deklarovať na obale fakt že výrobok je rafinovaný, tak sa dostáva do domácností extrémne množstvo oleja (repkový, slnečnicový, olivový... – proste kde nie je napísané že panenský alebo za studena lisovaný, tak tento olej je spravidla rafinovaný, túto informáciu nemusia výrobcovia deklarovať a tak sa jej zďaleka vyhýbajú)

20)  Smog

 Rakovina je najrozšírenejšie civilizačné ochorenie súčasnosti. Pri pohľade na rebríček TOP 20 rakovinotvorných záležitostí je ľahko pochopiteľný jej rozmach. Konvenčný spotrebiteľ dneška je v styku s TOP 20 prakticky non-stop. Ľudia berú rakovinu ako niečo normálne, čo je „choré“, pretože tá dramaticky znižuje kvalitu života a spôsobuje dramatickú smrť. Rakovina v skutočnosti extrémne financuje zisky farmaceutického priemyslu, ktorý tak získava extrémne zisky a odčerpáva tak z verejného zdravotného systému najväčšiu časť peňazí – chemoterapia je totiž najdrahšia forma „liečenia“ súčasnosti. Aj keď je pravda, že ľudia si za rakovinu môžu z veľkej časti sami, základným faktorom jej vzniku je stále nedokonalá legislatíva uplatňovaná v prospech kapitálu prostredníctvom politickej a ďalšej zákonodarnej moci. Chemoterapia nie len že je super drahá(každá stojí takmer 100-tisíc euro, čo je jednoznačne rozkrádanie systémových peňazí a ukazuje extrémne prepojenie kapitálu zdravotných poisťovní a farma priemyslu, jej výdavky sú totiž omnoho vyššie ako teoretické výdavky na z verejného poistenia vyňatú stomatologickú starostlivosť, ktorá by nemohla ponúkať koncentrovaný zisk), ale je hlavne nefunkčná. S názorom, že chemoterapia je podvod, podobne ako stomatologický priemysel je aj z hľadiska nevhodnosti užívania a invazívnych techník možné pri podrobnom štúdiu problému ľahké stotožnenie.  Recidíva je takmer s istotou očakávaná a farma spoločnosťami z hľadiska kapitálu vítaná. V evolucionalistickom poňatí je kolobeh peňazí z hľadiska chemoterapie šokujúci – analyzovaná strava detí vo výchovnom procese prakticky pripravuje deti na dosiahnutie rakovinových nádorov v neskoršom veku. Nutričná typológia je absolútne rakovinotvorná a zúfalí „vedomí“ rodičia sú bezmocní. Je jednoduché povedať, že ak si za rakovinu môžu ľudia sami, tak nech si aj jej liečbu prostredníctvom chemoterapie financujú sami a nezdierajú tak zdravotný systém verejného poistenia. Títo ľudia v žiadnom prípade za to sami nemôžu. Konzumné návyky zdedené zo školstva, nevedomosť rodičov, nedokonalá legislatíva pripravovaná pre finančné skupiny a korporácie za účelom dosiahnutia zisku, skorumpované ministerstvá a politické elity a samotný konzum a endorfíny ako jediná radosť „chudobných“ sú hlavné príčiny vzniku nádorových ochorení. Existujú pritom naturálne formy liečenia, ktoré sú v niektorých krajinách preplácané zo systému verejného poistenia, avšak pri možnosti voľby by si drvivá väčšina postihnutých volila práve túto voľbu a tak by „uškodila“ farma priemyslu, preto nie je možné na Slovensku zdravotné poisťovne túto variantu akceptovali. Ide o formy enzymatických organických diét, ktoré vyžadujú veľmi prísnu disciplínu a nemalé finančné požiadavky na personálnu, tovarovú a technologickú asistenciu. Pri podrobnom štúdiu teórie evolucionalizmu a osvojení si upovedomenia asociality príde čitateľ k presvedčeniu o nevhodnosti funkcionality aktuálneho systému. Samozrejme, niečo čo napíšu na internet „nejakí“ pseudoodborníci čo je v rozpore so všetkým čomu obyvateľstvo verí a v čom je vychovávané je veľmi zložité na uverenie. V prípade korektného politického a zákonodarného prostredia, kedy by takéto informácie prichádzali od týchto autorít a zmenou legislatívy by bolo jednoduché týmto informáciám uveriť. Poznáte niekoho kto by nemal z dlhodobého hľadiska po absolvovaní chemoterapie recidívu? Buď prišlo k recidíve, alebo k tak extrémnym zdravotným a imunitným problémom, ktoré sa ukazovali ako nezlučiteľné so životom. Články typu „odmietol chemoterapiu a zomrel“ sú extrémne dezinformačné, spravidla išlo o ľudí rezignovaných, ktorí neriešili samotnú chorobu ale „zmierení odchádzali“. Články o odmietnutí chemoterapie a úspešnom zvládnutí choroby pri aplikácii mnohých overených postupov bez dlhodobej recidívy choroby sú prakticky blokované informačným mainstreamom a dokonca často právne napádané korporátnymi „poskokmi – súdy, farmapriemysel, odborníci, politici..“. Treba konštatovať, že náprava tak závažného ochorenia ako je rakovina nie je pre nikoho jednoduché. Naozaj treba absolútne zmeniť nielen stravovacie návyky, ale aj peniaze, vôľu, spôsob života a hlavne treba silnú disciplínu. Pri existencii tzv. asociality, ktorá je dramatická nielen voči sociálnemu prostrediu ale aj v prípade osobného života prostredníctvom nesprávneho fungovania mentality pod vplyvom nežiaducich chemických a iných nevhodných látok je veľmi zložitá akákoľvek forma liečenia. Pri chemoterapii by každý racionálny človek mohol zbystrieť už len pri samotnej definícii nežiadúcich účinkov, ktoré sú deklarované lekármi, farma spoločnosťami a „príbalovými letákmi“. Množstvo týchto nežiadúcich účinkov je tak rozsiahle a sú tak závažné, že z hľadiska práva jednoducho museli byť oficiálne zverejnené, aj napriek tomu sú iba tzv. podprahovou témou. Liek na rakovinu je proste správna strava od prenatálneho štádia až do dôchodkového veku – tzv. evolučné zdravovanie. Samozrejme, pri podrobnom štúdiu prípadov, kedy sa niekto vyliečil z rakoviny prostredníctvom iných metód ako je chemoterapia nie je úplne najdôležitejšie brať spomenuté „lieky“ ako „sväté“. Existujú imunitné charakteristiky, ktoré sú schopné odstrániť rakovinu z organizmu. Títo ľudia majú šťastie, nutné podotknúť, že takéto imunitné súvislosti má menej ako jedno percento ľudí.

Dokonca aj naši najbližší nemí štvornohí priatelia, resp. náš vzťah k nim sa v dôsledku dezinformácie stal absolútne nehumánny. Domáci mazlíčkovia, psy a mačky sú dnes na základe dezinformácie kŕmený výhradne granulami, väčšina si myslí, že je to to najlepšie. Viete ako dlho sú granule na trhu? Krátko, naše babičky také produkty nepoznali. Ale k pointe. Pre psa sú podobne karcinogénne a toxické škroby ako pre človeka azbest a olovo. 99% granúl „prémiových“ značiek sa z ekonomických dôvodov vyrába pomocou škrobov. Opäť krásny príklad dezinformácie reklamy, veterinárnych tvrdení(veterinári predávajú granule, ale svoje psíky s nimi po väčšinou nekŕmia) a návykov. Nielen že je granulované krmivo plné škrobov, antibiotík a hormónov, ešte aj deklarované mäsové zloženie v skutočnosti nie je pravé mäso, ale bitúnkové zbytky ako pojivá a ďalšie nepredajné, nutrične nevýznamné časti. Každý majiteľ si musí uvedomiť, že správna strava je v skutočnosti úplne iná ako granule. Granule sú vhodné naozaj iba občas, napríklad keď sa s Vami Váš štvornohý priateľ vydá na niekoľkodňovú túru, kde je nezmysel nosiť chladené mäsko, zeleninu či ovocie. V takomto prípade môže poskytnúť psíkovi aj granulované krmivo plné škrobov dostatočnú energiu a vitalitu. Príležitostná konzumácia škrobov v granulách niekoľkokrát ročne nie je pre psíčka život ohrozujúca. Avšak každodenná spôsobuje doslova utrpenie(ako keby si človek od narodenia dával každý deň trošku azbestu). Takáto reklamná dezinformácia tak spustila predaje zvieracích miláčikov vo veľkých rozmeroch. Svojim spôsobom sme dali tieto živé tvory na úroveň automobilu, kde napríklad raz za mesiac natankujeme benzín a už sa nemusíme starať(ekvivalent kúpy vrecia granúl pre psíčka). Pohodlnosť. Keby si ľudia uvedomovali, že psíkovi ubližujú, a v skutočnosti sa treba o neho celý život starať ako o dieťa, tak by asi tisíce chovných staníc neprosperovali, už by to nebolo pohodlné vlastniť psíčka a veľa detí by tak takéhoto miláčika, ktorý taktiež môže významne prispievať k zdravému mentálnemu vývoju nemalo možnosť spoznať. Tak to proste je, samotné granule a pohodlnosť kŕmenia(aj keď smrtiaceho) akcelerovali posledných 20 rokov absolútne množstvo domácich miláčikov. Psík nie je sranda, nie je vec(ako to auto), a preto by sme nemali podliehať dezinformácii jednoduchosti chovu. Psíky vyžadujú nielen financie na stravu(čím sa stáva psík vlastne luxusom, nakoľko samotný človek je odkázaný na syntetické potraviny z dôvodu nedostatočného príjmu), ale aj dostatok voľného času, ináč sú nešťastné, trpia. A čo je to za blbosť? Povie si niekto. Veď môj pes nechodí skoro vôbec von celý život papá iba granule a keď prídem domov teší sa a skáče od radosti. Naozaj si môže daný človek myslieť, že ten pes je šťastný a zdravý? Tešiť na pána sa bude vždy(animálny štokholmský syndróm), tu ide o emocionálne vzťahy ktoré nemajú nič spoločné so zdravotným stavom a psychikou. Človek je však omnoho inteligentnejší musí chápať takéto veci, rozsah užívania granúl však môže spochybňovať humanitárnu stránku chovu na úkor egoistického potešenia z priateľa. Toto je presne výsledok bosoráckeho kapitalizmu. Keď chcete zarábať, musíte si položiť základné otázky, a odpovede Vám napovedia správnosť rozhodnutia. Čo musíme? Musíme jesť, bývať, šatiť sa, voziť sa, piť, zabávať sa či športovať. Odpovede nám poskytli potenciálne oblasti, kde by mal byť dopyt, nakoľko dané oblasti proste budú existovať a tak je možnosť zhodnotenia kapitálu tam. Akurát to nie je také jednoduché, podobné otázky a odpovede už boli zodpovedané v minulosti a zhodnotenie kapitálu z dôvodu silného konkurenčného prostredia tak nemusí byť také jednoduché. Preto vznikajú tzv. bosorácke analýzy, ktoré sa bez akéhokoľvek rozmyslu snažia nájsť odpovede na zisk. Otázka už nie je Čo musíme? Znie to ináč. Ako sa dá lepšie, pohodlnejšie? Tak vznikli granule. Mnoho ľudí mestského typu aj chcelo domáceho miláčika(všetci mešťania sú pôvodne dedinčania a určitý vzťah k zvieratám je tak geneticky zakorenený), avšak práve kŕmenie, jeho časová a finančná náročnosť im to nedovoľovalo. Po prijatí dezinformácie, že o zvieratko sa netreba starať, všetko mu poskytnete jednoduchým nasypaním z vreca sa s takouto novou špecifikáciou náročnosti chovu domácich zvierat stotožnila väčšina. Ako vieme, kapitál je spokojný, tento vymyslený a nedomyslený produkt využíva 90% domácich chovateľov mazlíčkov a zisky sú výborné. Toto možno pre človeka uvažujúceho použiť ako príklad dezinformácie, ktorá len podstatou svojej jednoduchosti doslova ovládla trh a podobne ako je neetická pre zvieratá, je aj pre ľudí v prípade syntetických potravín.

Je veľa teórií okolo rakoviny, prečo vzniká, ako ju liečiť, resp. spomaliť a ako jej predchádzať. Pravda je iba jedna! V alkalickom prostredí nezakysleného organizmu nemajú rakovina a iné závažné civilizačné ochorenia prakticky žiadnu šancu na vznik, šírenie a ohrozovanie človeka. To je skutočný liek na rakovinu - udržanie alkalického prostredia a ochraňovanie organizmu podobne ako rozoberanej železnej trúbky. A tu je možnosť identifikácie hlavných nedostatkov v stravovaní spoločnosti, obzvlášť detí - túžba maximalizácie zisku prostredníctvom rozvoja závislostí a neetického poľnohospodárstva ako celku - vrátane pôdy a chovu.

 Ekonomická oblasť – vieme ako by to malo vyzerať, kto by mal tvoriť zisky a kto by mal všetko financovať. Komplet je to naopak, korporácie a finančné skupiny so svojim správaním absolútne asociálnym otvárajú pomyselné nožnice rozdelenia bohatstva, odčerpávajú extrémne veľké prostriedky vo forme marží na financovanie extrémne veľkých nárokov. Moderné podnikanie k nám prišlo zo západných krajín a USA a podnikanie tak evokuje dojem víl, superluxusných áut a lietadiel. Treba si veľmi dobre uvedomiť kúpnu silu definovanú počtom obyvateľov a jeho disponibilným príjmom, kde kalkulácie na extrémne zisky, podobné ako majú podnikatelia v USA sú nereálne. Americký sen v rámci podnikateľských aktivít je tak záležitosťou americkou, resp. záležitosťou extrémne veľkého ekonomického a sebestačného hospodárskeho celku, jeho realizácia je tak geograficko-hospodársky ohraničená. Preto je americký sen v rámci malého a stredného podnikania iba prehnanou utópiou. Avšak aj tak si podnikatelia dávajú také marže, aby sa im zafinancovali vili, jachty a lietadlá. V prostredí malej otvorenej ekonomiky je toto cesta doslova k vykorisťovaniu spoločnosti(neexistuje riešenie aktuálne, zaujímavá teória absolútnej miery ziskovosti v rámci tejto publikácie môže čo to vysvetliť a napovedať). V tejto ekonomickej oblasti sa väčšina, takmer 95% všetkých spotrebiteľov taktiež správa nutne asociálne, keďže slepo toto celé toleruje. Spotreba, bežné obyvateľstvo vykrývajúce základné potreby pritom nemôže byť z tohto stavu obviňovaná, väčšina je jednoducho nútená správať sa v ekonomickej oblasti asociálne, jednoducho často nemá inú možnosť.

Daňová reforma. V kapitalistickej parlamentnej demokracii ako ju poznáme u nás je všetko(malo by byť) platené z daní, poplatkov a iných príjmov štátneho rozpočtu. Predpoklad kapitalizmu, a v tom je zhodný s nutným predpokladom syntetických potravín je spomenutý psycho efekt, a to že daňový systém má byť za využitia spomenutého efektu pro-kapitálový a má podporovať kolobeh peňazí. Pekné konštatovanie, avšak je za ním množstvo dezinformácie, nakoľko tzv. podmienka solidarity je prakticky eliminovaná princípmi daňového systému. Všetky peniaze, resp. väčšina z príjmov štátneho rozpočtu by tak mali pochádzať dominantne zo súkromného sektora prostredníctvom daňových nástrojov. Z pohľadu spomenutého psychoefektu antisolidarity je to aktuálne nastavené všetko pre potreby kapitálu na úkor zmierňovania sociálnych diferencií(nižšie uvedený príklad číselne deklaruje nedostatky daňového systému). V tomto momente a pre lepšie pochopenie sa budeme venovať navrhovanej úprave daňového systému z pohľadu troch dominantných podnikateľských daní, DPH, daň z príjmu a spotrebnej dani. Ostatné sociálne dane ako odvody zdravotné, sociálne, dôchodkové v tejto publikácii neriešime, aj keď ich hodnoty ako vieme bránia reálnym rastom mzdy „na papieri“ v prípade väčšiny malých a stredných podnikoch. V zásade jediné dane, ktoré by nemuseli prejsť totálnou prestavbou, by mali byť spotrebné, aj keď nutné korekcie sú vítané aj v tejto oblasti. Ide o dane z alkoholu, tabaku, nafty a minerálnych olejov, kde je úloha dane korekčná zo zdravotných alebo ekologických dôvodov. Pri tabaku a alkohole však je nutné podotknúť, že dostupnosť v rámci štruktúr predaja je extrémna, tabak a alkohol by mali byť predávané iba v rámci špeciálnych prevádzok špeciálne na to určených, a nie dostupné všade, ako v potravinách, drogérii, tlačovinách, darčekových obchodoch a pumpách. Proste v rámci tejto dane samotný daňový predmet korigovať v rámci dostupnosti.

DPH, resp. daň z pridanej hodnoty a DzP, alebo aj daň z príjmu. Najviac antisociálne a antištátne orientované dane v súčasnosti. Ich duplicita a psycho efekt egoizmu(ekonomická teória liberalizmu učená na vysokých školách ekonomických a publikovaná v podnikateľských „príručkach“ hodnotená ako efektívna a nutná pre fungovanie kapitalizmu) bráni podnikateľovi platiť dane, za predpokladu ak má iné možnosti – najväčší nedostatok súčasného daňového systému. Nutné podotknúť, že možností ako obísť daňovú povinnosť je veľa a krásne prostredníctvom týchto možností demonštrovať účel spomenutých daní, ktorý nie je sociálny ale kapitálovo-obrátkový. V prípade súčasného daňového systému sme svedkami super-komplexného dupli a triplicitného systému kolobehu peňazí, kde väčšina dane ktorá je určená na nutné výdavky sociálneho systému, končí v spomenutom kolobehu. Pri DPH platí, že spolu s túžbou nakupovať a zbaviť sa daňového bremena aj v spojitosti s psychoefektom výšky dane z príjmu tak vzniká neuveriteľný anti-sociálny kolobeh peňazí a majetku, ktorý je v absolútnom rozkole so solidárnymi kresťansko-židovskými hodnotami, ktorými je naša spoločnosť definovaná. Vplyv kapitálu v danom prostredí prakticky ruší tieto hodnoty u jednotlivcov vo veľkej miere.

Pomyselné nožnice, ako sa hovorí(zväčšovanie podielu celkového bohatstva v rámci malého podielu obyvateľstva), tak majú veľmi špecifický, bezprecedentný a super produktívny akcelerant tempa svojho otvárania. Malé a stredné podniky mimo štruktúr finančných skupín, tie ktoré by mali byť hnacou silou kapitálovo orientovanej trhovej demokracie, tak dnes odvádzajú štátu viac peňazí ako v skutočnosti zarobia svojim majiteľom, neustále zmeny a administračné bariéry podnikania pretláčané do legislatívy politikmi s úzkymi väzbami na korporácie a finančné skupiny bránia rozmachu trhového prostredia a vytvárajú stále viac a viac korupčné podmienky. Daňová politika a korporátny bankový systém tak narúšajú a doslova deštruujú slobodu podnikateľského prostredia. Samotná správa dane, ktorá je v rukách štátu vytvára náklady, ktoré sú nepredstaviteľne vysoké, ich efektivita je nulová.

Malí a strední podnikatelia, rodinné firmy, ktoré zarábajú na svoje živobytie pár stoviek eur mesačne tak odvádzajú paradoxne viac peňazí, ako prosperujúce korporátne a veľké spoločnosti. To je dané nákladmi a hlavne investičnou politikou v súvislosti s deklarovaným zlým nastavením daňového systému. Sme svedkami neuveriteľných skutočnosti, keď množstvo super boháčov a „úspešných“ podnikateľov zarábajúcich desaťtisíce eur mesačne v skutočnosti odvádzajú pre potreby štátneho rozpočtu menej prostriedkov ako spomenuté malé a stredné podniky, ktorých reálny zisk sa pohybuje na minime. Nevýhodnosť a anti-sociálnosť takého systému možno veľmi jednoducho deklarovať na krátkom príklade. DPH, daň z pridanej hodnoty je daň, ktorú je podnikateľský subjekt povinný odviesť v prospech štátneho rozpočtu z každého príjmu v banke, pokladni, alebo hotovosti vo výške 20%. DzP, daň z príjmu je zdanenie zisku, resp. hospodárskeho výsledku, ide o zdanenie rozdielu výnosov a nákladov. Úspešná firma, ako je v ekonomických teóriách deklarované sa riadi jednou základnou poučkou – a to že výnosy sú väčšie ako náklady. Skrátka, zdravá, úspešná firma. Kapitálová a špekulačná chamtivosť spomenutého psycho efektu túto modernú poučku v dnešnom korporátnom prostredí ovládanom výlučne finančnými skupinami vyvracajú. Sme svedkami ako neustále viac a viac majetný podnikatelia, ktorých majetky sa rozrastajú exponenciálnym tempom prakticky neodvádzajú žiadne dane, firmy, ktoré im tieto príjmy deklarujú nevykazujú zisk, alebo vykazujú len minimálny. Bežný občania nazývajú takýchto podnikateľov podvodníkmi, mafiánmi a inými hanebnými prívlastkami, pričom to nemusí byť tak celkom pravda. Tržba je v skutočnosti v tejto prevrátenej ekonomike meradlo úspechu, nie zisk. Títo podnikatelia sú iba kapitálom na úkor kresťansko-židovských hodnôt solidárnosti ovplyvnený jednotlivci, ktorý sa „hrajú“ s nákladmi v rámci spomenutého nedostatočného daňového systému. Na jednoduchom príklade príde k ľahkému pochopeniu daných skutočností. Zoberme si firmu, ktorá je úspešná, na trhu je niekoľko rokov a po počiatočných fázach investícií a neistôt sa jej darí. Firma je v rozmachu, všetka námaha na budovanie sa nakoniec vyplatila, problémové obdobia má za sebou. Zoberieme si teda súvislosti s DPH a DzP. Spomenutá firma dosiahla tržby 8 miliónov, jej mzdy, réžia a ostatné náklady sú 2 milióny euro. Takže v prípade „najlepšej varianty“ by mala takáto firma odviesť do štátneho rozpočtu na DPH 1,6 milióna a na DPH( 20% z 8 miliónov) a v rámci Dane z Príjmu by mala odviesť ca 0,9 milióna. Takže na pokrytie % z legislatívnych požiadaviek by mala firma odviesť pre potreby štátneho rozpočtu(dôchodcovia, školstvo, správa) 2,5 milióna euro. To by bol tzv. ideálny stav trhovej kapitálovej demokracie, ktorý ako sa ukazuje, je iba utópiou. Spomenutý psycho efekt spôsobuje, že výsledný odvod úspešnej firmy je diametrálne odlišný. Daňový systém motivuje ľudí k vynaliezavosti, určitá forma vyhýbaniu sa daniam je pre ľudskú bytosť prirodzená(upovedomenie sociálneho charakteru je na pokraji záujmu). Podnikatelia v dnešnom nestabilnom menovom prostredí vedia, že peniaze ako také nemusia znamenať najlepšie uchovávanie hodnôt. Tieto hodnoty je zaujímavé uchovávať vo forme majetkov, nehnuteľností a iných. Nehnuteľnosti, automobily, spotreba, chamtivosť a vypočítavosť tak vedie k zaujímavým skutočnostiam. Analyzovaná firma tak dosiahla(v ideálnom prostredí) nasledovné čísla. Pre potreby štátneho rozpočtu odviedla 2,5m euro, malo by jej ostať ca 3,5m euro ako hospodársky výsledok zisk. Toto je ideálny stav, keď štátna pokladnica je šťastná(resp. dôchodcovia, školstvo, progres, mladé rodiny), a podnikateľ, spoločníci a ich rodiny môžu disponovať ziskom 3,5m, čo im právoplatne náleží. Skutočnosť je však iná. Vypočítavosť, a pro-kapitálové zameranie súčasného daňového systému ovplyvnila skutočné čísla priam neuveriteľne. Spomenuté uchovávanie hodnôt prostredníctvom majetkov a nehnuteľností tak túto peknú idylku teórie kapitalizmu menia. Spomenutý podnikateľ v rámci spomenutého psycho efektu vytvára kolobeh peňazí, ktorého výsledkom je pre neho rovnaký, alebo ešte lepší, avšak odvod pre potreby štátu je trošku iný. Nevôľa zdanenia a legislatívna možnosť obísť daný systém spôsobujú, že podnikatelia bez výnimky dnes využívajú nástroje ako neplatiť dane. Stačí pritom ak si podnikateľ ešte pred zdanením troška upraví čísla, a zrazu je výsledok iný(bez vplyvu na jeho spotrebné správanie a ukladanie bohatstva). V rámci spoločnosti tak podnikateľ kúpi pozemky, nehnuteľnosti, automobily, ktoré jednoducho mohol kúpiť aj po zdanení v rámci súkromného hromadenia bohatstva, avšak ak to urobí v rámci súčasného daňového systému v rámci firmy, reálne mu ostane viac. Spomenuté nákupy znamenajúce rast osobného bohatstva, zároveň znamenajú pokles daňovej povinnosti. Takže ak spomenutý podnikateľ nakúpi za 6 mil euro spomenuté „investície“, ktoré nejako nesúvisia s podnikateľskou činnosťou a firmou samotnou, výhradne s jeho bohatstvom, dosiahneme iné čísla. Takýmito súkromno-firemnými nákupmi si podnikateľ zníži daňovú povinnosť DPH na 0,4 mil, a zároveň spraví z firmy neziskovú(rastom nákladou), čím sa úplne vyhne platbe DzP. Takže rovnica 2,5m pre potreby štátu a 3,5m ako čistý zisk sa mení. Štát tak dostane iba 0,4 mil naproti 2,5 mil v spravodlivom daňovom systéme a podnikateľ má k dispozícii naopak násobne vyššiu hodnotu ako pôvodných 3,5 mil. Platiť dane nechce nikto, ale prečo sme potom chceli trhovú ekonomiku. Jej základná podmienka ako sme si vysvetlili je, že všetky výdavky štátu a jeho príjmy pochádzajú od podnikateľských jednotiek, firiem, ktoré na oplátku za vytvorené hospodárske prostredie a jeho stabilitu takto financujú daný systém. Neskôr analyzovaný presun firiem do daňových rajov je v rámci tejto analýzy „hnilá čerešnička na torte antisolidarity a primitivizmu“.

Sme svedkami neustálej zmeny legislatívy v daňovom odvetví, po dôkladnej analýze možno jednoducho deklarovať, že dané zmeny sú výhradne orientované na potreby korporácií, monopolov a finančných skupín, a priamo či nepriamo vytvárajú legislatívne a finančné bariéry pre rozvoj malého a stredného podnikania, ktoré by malo byť dominantné, avšak jeho príspevok tvorí iba ca 10%. Ekonomické teórie trhového hospodárstva pritom hovoria o celkovom príspevku malých a stredných podnikov vo výške až 80%, to je úroveň, ktorá by zaručovala rast životnej úrovne rovnomerne, čo je definícia opaku „otvárajúcich sa nožníc“. Takže jednoducho možno konštatovať, že aktuálny systém je proste celý zlý. Špekulácia ľudí a ich ego(faktory, ktoré mali byť hnacou silou rozvoja trhových ekonomík), tak spôsobujú doslova šialené skutočnosti. Napríklad množstvo ľudí dnes pred kúpou automobilu jednoducho zakladalo firmu(dá sa to dnes za cca 200 euro) len z dôvodu, aby im štát vrátil DPH z kúpeného automobilu, pri dnes bežných autách v hodnotách 20-30 tisíc sa to vyplatí, poviete si. Lenže v tej všetkej chamtivosti občan zabúda na to, že tieto peniaze boli určené napríklad na školstvo, dôchodky a iné sektory, ktoré sú absolútne poddimenzované a ich úroveň je horšia ako zlá. Štát samozrejme reagoval a výsledok bol taký, že ešte väčšie bariéry podnikateľského prostredia boli v rámci legislatívy prijaté. Ako napríklad nemožnosť pri založení firmy byť platcom DPH(ekonomická neefektívnosť), stať sa platcom pri založení je možné iba za zálohu v prospech štátu(tisíce euro), alebo daňová licencia, ktorá je doslova pre malé a stredné podniky likvidačná.

Sloboda kapitálu a politika prepletená s finančnými skupinami a korporáciami ktoré tieto ovládajú tak jednoducho bránia rozvoju podnikania, ktoré by malo byť základom trhového hospodárstva. Zároveň spojenie finančných skupín a politických špičiek spôsobilo, že samotná podstata modernej trhovej ekonomiky je rozvrátená. Vlastne neplatí že 1+1=2, čo je logické pravidlo. Ekonomika a trh majú taktiež svoje pravidlá. Tieto dnes fungujú tak, že 1+1=3, čiže je úplne vyvrátená logika ekonomických pravidiel, a tieto skutočnosti prakticky devastujú ekonomiku a obyvateľstvo. Že naozaj prestávajú fungovať základné premisy ekonomickej vedy je šokujúce, narúšanie hospodárskej súťaže nekalými metódami legislatívne odobrenými je tak dramatické, že návrat bez výrazných škôd je prakticky nemožný(vplyv finančnej analýzy, plánovanie straty, konflikt dotácie produkcie-slobodnej cenotvorby obchodu, pijavičí syndróm a pod.)

Nesprávnosť rozhodnutí v súčasnom období vývoja ľudstva aplikáciou ekonomických pravidiel do všetkých oblastí života spoločnosti vrátane sociálno-humánnych nie je iba „riziko“, názor s ktorým môžeme bežne stretávať v rôznych post-vývojových teóriách, ale príčina rozmáhajúcej sa globálnej nestability. Sme tak svedkami úpadu a blížiaceho sa konca ďalšej z rady civilizácií, ktorá dopláca na svoje charakteristiky. Už viac ako 200 rokov rezonuje v intelektuálnej obci myšlienka, že vývoj, pokrok, vedomosti a zručnosti by bolo zaujímavé sústrediť na globálne, humanitárno-sociálne ciele. Humanizmus, ako to určujúci determinant tvorby spoločnej super reality je doposiaľ nepoznaný, nevyskúšaný prvok, jeho funkčné presadenie v skutočnosti je nutná podmienka nového chodu udalostí. Na prvý pohľad jednoduchý a všeobecne známy pojem humanizmus, je v skutočnosti pri pohľade na dnešný stav sveta s nadsázkou povedané „zlý sen utópie“. O humanizme väčšina sveta počula, máme pocit, že väčšina je s týmto pojmom stotožnená, vedieť a konať sú v skutočnosti dve, veľmi odlišné veci, ktorých podstata sa na základe dezinformovanosti častejšie ako by sa zdalo rozlišuje. Takýto menovateľ chodu udalostí v globálnom a spoločenskom merítku je veľmi náročné si predstaviť. Nikdy v histórii sa nepodarilo väčšej kultúre s globálnym vplyvom realizovať, pokiaľ opomíňala humanizmus. Vysvetlenie je jednoduché. U človeka dnešného prevláda egoizmus a sledovanie individuálnych záujmov, podobne ako v celej známej histórii vývoja ľudstva. Tieto charakteristiky sú pritom doslova živnou pôdou pre vznik super elementu súčasnosti – kapitálu. Naopak, ľudská povaha stále(aj napriek nárastu intelektu) nepripúšťa humanizmus a tvorbu harmonickej budúcnosti ako spoločný menovateľ tvorby super reality. Aj z tohto dôvodu je filozofia evolucionalizmu a jeho podstata, ako to určujúceho faktora „bytia“ človeka veľmi náročná na realizáciu. Veľa významných oblastí spoločenského života by pritom muselo nájsť nové smerovanie, musela by nastať tzv. zmena od základov. Činy jednotlivca, smerovanie kapitálu a platieb, vplyv rodiny a zodpovednosti, výchova, politika, šport, postavenie dôchodcov, pôda, médiá, pravidlá, zákony a mnohé ďalšie oblasti je nutné chápať širokospektrálnejšie a funkčnejšie. Dokonca veľmi neobľúbené slovíčka typu cenzúra, kontrola či centralizácia rezonujúce v ušiach typicky odporovo by museli v procese transformácie nadobudnúť väčšie funkcie ako si vieme prestaviť.

Absolútne jednoduchá daňová úprava nastolujúca ekonomickú spravodlivosť, férové rozdelenie bohatstva spoločnosti, definovaná jednoduchosťou a odstránením nezmyselného systému duplicitného zdanenia.

1) zrušenie dane z príjmu, oddôvodnené

2) úpravou dane z pridanej hodnoty - daň jednosmerná bez možnosti odpočtov

3) reforma sociálneho a zdravotného zdanenia znížením odvodov z dôvodu vyššieho príjmu na DPH.

Takáto úprava môže poskytnúť štátnemu rozpočtu odhadom 50 krát viac financií v prospech verejného financovania. Ak totiž upravíme daňové pravidlá DPH tak, že určíme rôznu výšku daňovej povinnosti pre rôzne odvetvia podľa vzťahu potreba-spotreba a zrušíme možnosti odpočtov, môžeme z dôvodu jasného zdanenia podnikateľských jednotiek odstrániť dane z príjmu, ktoré by v tomto prípade fungovali duplicitne a neférovo. Takto by bolo možné realizovať jednoduché odvádzanie podnikateľov peňazí v prospech štátu bez nutnosti účtovníckych služieb. Máme bločky, faktúry, paragóny - z tohto si každý podnikateľ vypočíta svoju daň a rovno ju môže poslať do štátnej pokladnice. Strata možnosti odpočtov DPH a vyhýbaniu sa tak plateniu DPH zo strany podnikateľov vytvorí extrémne väčšie príjmy verejných financií, ktoré môžu byť prioritne použité na riešenie problému veľkých sociálnych diferencií(dôchodcovia, sestry, pracovníci na minimálnej mzde, ohrozené skupiny obyvateľstva). Jednoducho je možno nastaviť rôzne daňové sadzby DPH na rôzne druhy tovarov a služieb. Toto rozdelenie nám pomôže ujasniť si vzťah pojmov potreba a spotreba. Organické potraviny a ďalšie základné ľudské potreby určujúcu životnú úroveň obyvateľstva by patrili k spodným hraniciam daňovej povinnosti, druhú stranu, horné hranice by prestavovali spotrebné tovary ako luxus, syntetické potraviny, neekologické a nezdravé záležitosti či alkohol a cigarety. Spolu s úpravou ekonomických pravidiel fungovania jednotlivých ekonomických oblastí národného hospodárstva, ktoré sú v tejto publikácii definované je možné takto dosiahnuť neuveriteľnú zmenu celej spoločnosti.

 

Vplyv kapitálu na rozvoj spoločnosti je už storočia rozhodujúci, bol to rozhodujúci prvok v globalizácii sveta a prakticky zmazáva nepredstaviteľné bariéry ortodoxných vyznaní vo vzájomnú interakciu. PARADOX – demonštrácia možnosti spoločného fungovania rôznych vierovyznaní, kapitál ako prvý spoločný determinant fungovania skutočnosti spája oddelené kultúry a robí ich na sebe závislými. To je veľmi zaujímavá skutočnosť, kresťania, židia, muhamedáni(islam), budhisti, svedkovia jehovovi, ateisti  a iní našli spoločný prvok fungovania. Takýto vplyv je veľmi vzácny a v turbulentnej histórii plnej konfliktov a náboženských selekcií sveta nám poskytol dôkaz, že takýto harmonizátor spoločnosti aj vo veciach viery je možný. Teória evolucionalizmu predpokladá, že kapitál bude naďalej určujúci prvok skutočnosti, avšak nemôže byť dominantný, musí byť v interakcii s ďalšími, a jeho postavenie musí byť podriadené novému určovateľovi skutočnosti – humanizmu. Základné ľudské potreby nemôžu byť predmetom absolútneho kapitálotvorného princípu, mnohé oblasti, ktoré paradoxne generujú najväčšie zisky by tak museli prejsť radikálnou zmenou. Školstvo, zdravotníctvo, šport, energie, voda, syntetické potraviny, rodinná politika a mnohé ďalšie oblasti fungujúce špatne je dobré podrobiť mimoriadnej analýze. Podnikateľské prostredie fungujúce na úplne iných pilieroch by pritom mohlo dostatočne zabezpečovať všetky potrebné atribúty k plnohodnotnému životu každého občana.

Vierovyznanie celého spektra veriacich sa musí stať osobno-duchovnou záležitosťou. To je totiž racionálny predpoklad rastu spoločnosti v prostredí humánnych hodnôt v koncepcii udržateľného rozvoja. V prípade, že sa viera stane súkromnou záležitosťou, osobné duchovno žiadnym spôsobom neutrpí ujmu. V rámci rodiny a duchovne spriazneného okolia je možno vykonávať vieru stopercentne. Nie je nutné, aby viera spôsobovala konflikty. Odosobnenie, váženie si svojho a nedehonestovanie toho druhého vyznania je úplne prirodzené, človek musí pochopiť, že ako bola jemu poskytnutá sloboda vierovyznania, on musí takúto slobodu tolerovať iným. Takto môžu ľudia nadobudnúť exkluzívny osobný, duchovný rozmer, ktorý však musí byť v prostredí evolucionalistickej teórie oddelený od vyšších záujmov spoločnosti. Keby bolo toľko humanity na svete koľko je viery, svet by vyzeral ináč, v tomto zmysle je možno konštatovať, že viera(bez ohľadu aká) humanitu blokuje a práve to je tá predmetná skutočnosť, prečo musí byť vec vierovyznania posunutá do oblasti osobno-duchovnej, komunitnej. Z hľadiska spoločnosti ako celku musia ľudia rôznych vierovyznaní, aj ateisti nájsť určité spoločné hodnoty, ktorým budú tie duchovné doslova podriadené. Pokiaľ má byť vierovyznanie, jeho aplikácia a spôsob žitia čisto osobnou záležitosťou jednotlivca, toto je prejavom demokracie. Ortodoxné vyznania ako kresťania, muhamedáni, či židia môžu fungovať vo svojom sociálnom prostredí plne funkčne a harmonicky spolunažívať. Toto tvrdenie sa zdá byť vo svete plnom náboženských konfliktov kontroverzné, v skutočnosti kontroverzné naozaj je. Rozdiely a intolerancia znamenajú neustály konflikt. Lenže, pokiaľ je viera vecou osobnej slobody a demokracie, nemôže žiadny veriaci osočovať inú vieru, brániť jej výkonu a zasahovať tak do osobných záležitostí iného človeka. Turbulentných 300 rokov s extrémnymi udalosťami a charakteristikami systémových hodnôt obzvlášť posledných 100 rokov môžu znamenať ďalšiu etapu bez koncepcie. Koncepcia verejná je totiž dôležitá, kapitál nemôže byť jej determinant, jeho potreby nie sú totiž humánne. Ako keď sa rozsype niekomu viera, jeho osobná duchovná koncepcia prakticky stratila význam a musí nájsť niečo nové. Pokiaľ v osobnej duchovnej sfére máme voľbu a demokraciu, vo verejnej nič také nie je. Tu určuje pravidlá kapitál, ten má centralizačné tendencie a práve tie sú nežiadúce. Verejný život tak musí byť aj na základe inteligencie, humánnosti a rozvoju vedomostí a technológie určovaný slobodnou voľbou. Tá je ale v rozpore pointou absolútnej slobody kapitálu. Viera tak dosiahne určitého odosobnenia vo verejnej sfére, a hospodárske okolie bude podliehať taktiež pravidlám. Aplikácia vedomostí, technológií, rodina, úžitok. Preto aj kresťanstvo vymiera, je vytláčané zo sveta a už iba v európe a USA je ako tak významné. Lebo tak jak islám narazilo na problém rozdelenia bohatstva, tak aj ostatné viery bojujú s touto charakteristikou. Tieto frázy, na ktorých základoch sú vybudované všetky náboženstvá(rozdelenie bohatstva) spôsobujú ich úpadok. Tak prečo si teda intelektuálna väčšina myslí, že kapitál, ktorý ešte viac extrémizuje rozdelenie bohatstva ako viera, udrží spoločnosť ako celok a tá nezačne upadať ako viera.

 MIERA ZISKOVOSTI, resp. ABSOLÚTNA HODNOTA ZISKU. Nech sa pozeráte na ekonomické teórie z akéhokoľvek pohľadu, dnešné fungovanie spoločnosti je výsledkom skombinovanej teórie klasicistickej, neoklasicistickej, neoliberálnej a konzervatívnej. Spomenuté teórie kreované odborníkmi danej doby v zásade nie je možné uplatňovať. Tieto teórie totiž vychádzali z pôvodných hospodárskych systémov, ktoré sú už dnes minulosťou a nové globálne a kapitálové identifikátory hospodárskych politík sú tak riadené teóriami, ktoré s nimi prakticky nesúvisia. Proste je nutné nadobudnúť presvedčenie, že podobne ako je celý hospodársky systém zlý vrátane sociálnych oblastí, sú aj ekonomické, menové a rozpočtové pravidlá nevhodné pre súčasný svet. Je to veľmi zaujímavé, ale už niekoľko desaťročí sa neobjavila žiadna nová teória o fungovaní hospodárskych celkov. Všetky aktuálne publikácie vychádzajú ortodoxne zo spomenutých 100 ročných teórií, ktoré ako sme si ujasnili, vznikali za úplne iných podmienok. Hospodárstvo, spoločenský život a hodnoty spoločnosti sú podobne ako človek, živý vyvíjajúci sa organizmus. Keď sme si jasne zadefinovali, že kapitál znehodnocuje viery, osobnosť, musíme si uvedomiť, že podobný vplyv môžeme identifikovať na hospodárstvo. Je jasné, že evolučné zdravovanie nech by sme sa akokoľvek snažili nie je možné pre viac ako niekoľko percent nášho obyvateľstva. Skrátka sme si zadefinovali, že keby sa mali ľudia stravovať kvalitne bez toxických látok, antibiotík, hormónov a ťažkých kovov a bola by ich aspoň polovica Slovenska, tak by to bolo nereálne. Nestal by totiž hladomor a kolaps systému. Evolucionalizmus preto nemôže iba definovať ako sa stravovať, ale musí vytvoriť podmienky, aby bol daný stav reálny pre celú spoločnosť. Preto je nutné zadefinovať aj iné žiadané zmeny, celospoločenské, a netreba dané definície možností jednoducho hádzať do koša, ale lepšie sa nad nimi zamyslieť. V každej publikácii sa ukazujú tvrdenia, ktoré sa zdajú byť nereálne. Spomenuté ekonomické teórie konzervativizmu a klasicizmu dnes absolútne aplikované do hospodársko-spoločenského života pritom v dobe svojho vzniku boli viac ako šialené teórie, ktoré si vtedajšie vedenie nevedelo ani predstaviť. Podobne je možno sa stavať aj k teórii evolucionalizmu. Na každú sféru hospodárskeho života, ktorá nefunguje správne je pritom jednoduché povedať toto je zlé. Ťažšie je vedieť pomenovať správne riešenie, ktoré je často jednoduchšie, ako si vieme predstaviť. Evolucionalizmus preto ponúka nielen možnosť správneho stravovania sa a zachovania tak dobrého zdravia nielen pre ďalšie generácie, ale na základe stravy a sociálnosti aj rozsiahly systém reforiem, ktoré pomôžu ľuďom postaviť sa na dobrú stranu, na tej zlej je ich totiž už veľa.  Na základe charakteristiky aktuálnej reality je však realizovateľný iba pre malé percento ľudí, preto sa publikácia venuje alternatívnym riešeniam ďalších hospodárskych a sociálnych oblastí.

KORUPCIA-úplatky, všimné, zneužívanie info, klientelizmus, 10, legislatíva, pracovno-právne vzťahy.

Korupcia je veľmi široký pojem, kde mnohé nelegálne, nehumánne a asociálne konania spôsobujú vysoké škody. Samotné chápanie korupcie v očiach verejnosti nie je úplne racionálne, najväčšie korupčné straty hospodárstva a spoločnosti sú totiž generované „v zákulisí“ a na ich pochopenie sú nutné určité odborné, špecifické vedomosti. V teórii „nesprávnej stoličky“, kde sa realizujú rozhodnutia kapitálové na úkor humánnych predstavíme samotnú podstatu korupcie. Nedávne udalosti vyvolávajúce otázky okolo vysoko postaveného štátneho úradníka /úrad energetiky a cien/ a jeho podozrivo veľkého majetku môžu definovať túto teóriu „v plnej kráse“. Daný úradník má z podstaty svojej funkcie ochraňovať záujmy svojich zamestnávateľov – občanov Slovenskej republiky. V skutočnosti ochraňoval záujmy svoje a svojho politického hnutia. Takýto úradník by mal pracovať na reálnom znižovaní cien energií, hlavne z dôvodu obrovských ziskov, ktoré tieto oblasti generujú. Musíme si uvedomiť, že za celú históriu Slovenska neprišlo k rozhodnutiu úradu pre reguláciu sieťových odvetví o znížení cien energií. Ak by tento úradník reálne sledoval záujmy obyvateľstva, muselo by k takémuto kroku dôjsť. Realita je však iná. Niekoľkopercentné zvýšenie cien energií, otvorí priestor súkromnej spoločnosti navýšiť zisk o niekoľko sto miliónov euro, táto preto ponúkne politickej strane aktuálne zodpovednej za daný úrad napríklad 50 miliónov euro, táto si 45 nechá a 5 dá úradníkovi, aby urobil toto korupčné rozhodnutie. Takto sa to opakuje od privatizácie energetických odvetví prakticky dokola a hospodárske straty významne deformujú možnosti progresivity kvality života na Slovensku. Teória „nesprávnej stoličky“ takto identifikuje morálne a humánne nedostatky úradníkov, politikov, sudcov a prokurátorov, kde skazenosť charakteru kapitálom prakticky znehodnocuje význam daných povolaní z hľadiska štátneho významu.

Ďalší prípad extrémnej korupcie, ktorú jednoducho nemôže „bežný“ občan pochopiť sú krádeže peňazí občanov vo forme blokovania ich určenia. Vysvetlenie. Ako vieme, štát sa v prostredí transformácie ekonomiky snaží realizovať rôzne podporné programy pre rozvoj malého a stredného podnikania, ktoré by mali napomôcť rozdeleniu bohatstva v spoločnosti a rastu životnej úrovne. V oblasti malého a stredného podnikania existujú pojmy ako konkurencia, jak cenová, tak podielovo-trhová, prežitie, prirodzený vývoj a podobne. Štátne a európske peniaze uvoľňované Centrálnou bankou Slovenska na rozvoj podnikania sa musia dostať do hospodárstva prostredníctvom súkromného trhového nástroju – súkromných bánk. Tieto banky sú však v rukách finančných skupín a korporácií s priamym prepojením na hospodársku a politickú elitu a tak sme svedkami nesprávneho využitia týchto „sociálnych peňazí“ formou deformácie trhového prostredia a centralizácie kapitálu. Mafiáni a finančníci si zakladali banky(je to jednoduché, stačí pár „titulovaných“ a peniaze na jedno luxusné auto) z dôvodu prístupu k najlacnejšiemu možnému kapitálu – štátnemu s jasným určením použitia. Malo to fungovať tak, že Centrálna banka Slovenska uvoľní peniaze na rozvoj malého a stredného podnikania. Tieto peniaze dá za takmer nulový úrok bankám, tieto mali peniaze distribuovať vo forme lacných úverov podnikom v oblasti malého a stredného podnikania. Tým, že dané banky ovládali špekulanti, stal sa opak. Napríklad oblasť obchodu v potravinárstve. Tesco. Človek si myslí aká veľká zahraničná firma prišla na Slovensko, koľko peňazí doniesla a ako pomohla Slovensku. V skutočnosti žiadny zahraničný kapitál neprišiel, iba si finančná skupina formou frančízingových postupov kúpila značku TESCO a vykradla štátny rozpočet tým najextrémnejším spôsobom, ktorý spôsobil absolútnu deformáciu potravinárskeho obchodu – kde mal byť dominantný prvok malé a stredné podnikanie. Reálne napríklad TESCO ešte v pravom podnikateľskom poňatí ešte nezarobilo ani jeden cent, všetko je to o tržbách a nekonečnom financovaní straty prostredníctvom úveru na základe finančnej analýzy a takto ovládnutia trhových podielov. Ako vyzerá dnešný trh potravinárskeho obchodu vieme. Kolobeh krádeže a deformácie trhu je nasledovný: Finančná skupina prijala vo „svojej“ banke úver z Centrálnej banky Slovenska na rozvoj malého a stredného podnikania v tomto sektore. Tieto peniaze sa rozhodla finančná skupina „ukradnúť“, neposkytnúť ich obchodníkom, ale kúpiť za ne zahraničné meno, kúpiť obrovské pozemky, vybudovať haly a naplánovať niekoľkoročnú stratu a formou úverov ju dokola financovať. Straty a zisky dnes nie sú dôležité, najdôležitejšie sú tržby a trhové podiely. Takto sa so štátnymi peniazmi, ktoré mali jasný cieľ, a to rozvoj malého a stredného podnikania špekulovalo a výsledok poznáme. Absolútne zdeformovaný trh malého a stredného podnikania nie len v obchode ale aj produkcii v oblasti potravinárstva. Čisto teoreticky, keby sme teraz všetci začali „bojkotovať“ Tesco, či Billu, Kaufland či Lidl, v konečnom dôsledku by sme ich krach zaplatili všetci – banke v problémoch. Túto banku samozrejme prepojením vlastní tá istá štruktúra, ako spomenuté spoločnosti. Takže žiadne podnikateľské riziko, iba zisky a deformácia trhového prostredia. Bolo by pekné, keby každý skrachovaný podnikateľ bol odškodnený štátom, je to však nelogické. Tak isto by bola aj záchrana banky štátnymi peniazmi v prípade bojkotu Tesca nelogická, finančné skupiny a ich „politický pohlavári“ si však legislatívu pripravili tak, že táto nelogika bude realizovaná a banka bude štátnymi peniazmi zachránená. Aj keď vlastne jej korupčné správanie, kradnutie štátnych a ich využitie na presný opak určenia sú v tomto prípade do očí bijúce. Musíme si uvedomiť, že toto bolo možné iba s použitím finančnej analýzy, ktorú rešpektuje iba kapitál. Celú dobu transformácie ekonomiky sa centrálna banka snaží nalievať peniaze do ekonomiky, všetky však sú takto kradnuté, generujú centralizované zisky a deformujú trhové prostredie. Takáto forma korupcie je pritom super-dramatická, jej sofistikovaný spôsob, ktorý neumožňuje pochopenie absolútnej väčšine racionálne uvažujúceho obyvateľstva pretrváva, a rozdelenie bohatstva, to ktoré deštruuje zásadné hodnoty trhovej ekonomiky a rast životnej úrovne sa tak stále viac a viac podobá tomu z obdobia komunizmu. Musíme si uvedomiť, že komunizmus padol aj z dôvodu centralizácie bohatstva, skutočná štruktúra národného hospodárstva je extrémne podobná štruktúre z dôb komunizmu. V prípade, že to bude takto pokračovať, sociálne napätie s veľkou pravdepodobnosťou položí aj samotnú trhovú ekonomiku. To je však úplne nesprávne. Lepšie spoločenské zriadenie proste nepoznáme, preto musíme všetci zapracovať, aby sme nesprávne spôsoby centralizácie bohatstva eliminovali. Teória nesprávnej stoličky a jej podstata je v skutočnosti najdôležitejší aspekt reálnej zmeny hospodárskeho a verejného života spoločnosti.

Bežný človek pojem korupcia až chronicky pozná, pre väčšinu korupcia znamená všimné u lekára, platba policajtovi aby pozeral inam, posúvanie bločkov do účtovníctva či za finančnú odmenu vyzradenie predmetných informácií. Všimné u lekára je v skutočnosti najmenší problém korupcie. Jeden zo základných spôsobov korupčného správania, resp. okrádania spoločnosti s extrémne negatívnym dopadom na sociálne ohrozené skupiny obyvateľstva(dôchodcovia, učitelia, zdravotné a sociálne sestry), ktorého súčasťou sa vedome-nevedome stáva väčšina obyvateľstva je oblasť pracovno-právnych vzťahov. Každý občan Slovenskej republiky, ktorý pracuje „na čierno“, alebo oficiálne je na minimálnej mzde a dostáva viac peňazí „neoficiálne“, vlastne deštruuje sociálny systém. Chceme zdôrazniť, že v tejto veci sú obyčajní ľudia prakticky bezbranní, a sú formou vydierania zo strany zamestnávateľov prakticky nútení takéto rozkrádanie spoločnosti tolerovať. Odvodové zaťaženie drobných a stredných podnikateľov je vskutku na stupeň rozvoja Slovenskej republiky a jej životnej úrovne takpovediac náročné, a efekt chamtivosti a vypočítavosti dovoľuje podnikateľom okrádať celú spoločnosť. Teoreticky, správna forma daňového a odvodového zaťaženia podnikateľských subjektov v rôznom stupni vývoja s rôznymi stupňami zaťaženosti môže takéto správanie eliminovať. Väčšina podnikateľov si uvedomuje, že iba dobre zaplatený a motivovaný človek vykonáva svoju činnosť kvalitne. Dostatočný disponibilný príjem zamestnancov však vyvoláva vskutku vysoké zaťaženie – obzvlášť pri budovaní firmy, keď je možnosť zisku iba teoretická. Preto by bolo dobré upraviť odvodové a daňové zaťaženie podnikateľského subjektu s ohľadom na jeho vek, investičné výdavky a samotnú ziskovosť.

Tisíce štátnych zamestnancov sediacich na svojich teplých, finančne nezaujímavých miestach spôsobuje najväčšie korupčné straty hospodárstva. Čím je pozícia takéhoto zamestnanca významnejšia, tým je korupcia v oblasti verejného obstarávania a štátnych zákazok väčšia. Verejné obstarávanie je veľmi a až priveľmi často predmetom korupcie a nezodpovedaných otázok. Funguje to tak, že ako bežný štátny zamestnanec rozhodujete prostredníctvom verejného obstarávania komu bude organizácia, ktorú zastupujete platiť za všetko – kancelárske potreby, stroje, prístroje a zariadenia, IT oblasť. Jediné pravidlo verejného obstarávania je, že o konkrétne dodávky sa musia zaujímať minimálne tri firmy, ktorá ponúkne najnižšiu cenu, tá zákazku dostane. Na Slovensku sa ročne realizujú státisíce verejných obstarávaní. Ide o peniaze, ktoré štát platí súkromným firmám. Bohužiaľ, korupčná skutočnosť je taká, že príliš často zodpovední štátny zamestnanci realizujú verejné obstarávanie tzv. vo vlastnej réžii. Posun informácie nadradenej politickej štruktúre, hľadanie tzv. 10% partnera, či zakladanie firiem v rodinách a medzi priateľmi iba z dôvodu zaručenej výhry vo verejnom obstarávaní a tak zabezpečenie príjmu tak nielen predražuje verejné obstarávanie ale aj deformuje hospodárske prostredie malého a stredného podnikania a sociálnu oblasť. Nakoniec víťazné umelé firmy najímajú firmy, ktoré sa mali stať výhercami výberových konaní, avšak nemali informáciu o takej možnosti. Takto znižujú cenu dodávok a môžu si tak vytvárať ohromné zisky. Tak sme dnes svedkami, keď vplyvní a bohatí ľudia sedia na málo platených štátnych pozíciách a iba takýmto spôsobom nahrabávajú stále väčšie zisky. Proste tam sedia, nič nerobia a čakajú na zneužívanie informácií vo svoj prospech. Neuveriteľné množstvo peňazí, ktoré takto narúšajú zdravú hospodársku súťaž, čo je základná podmienka trhovej demokracie, by pritom malo napomáhať rozvoju hospodárstva a rozdeleniu majetku. Odhadom 50% verejných obstarávaní je tak pod určitým vplyvom. Či zakladanie firiem, alebo zneužívanie informácie formou provízií prostredníctvom klientelizmu alebo pravdepodobne zámerne nesprávnou legislatívou, ktorá umožňuje vyhlásenie súťaže prostredníctvom „nelegitímnych“ nástenok. Teória absolútnej miery ziskovosti, ktorá je v rámci evolucionalizmu základný predpoklad kapitalistickej demokracie by pritom spôsob verejného obstarávania a veľkých štátnych zákazok spravila transparentný, fér a hlavne by eliminovala priestor manipulácie z dôvodu špekulácií a systém „prostredníkov“. Teória absolútnej miery ziskovosti je pre súčasné poňatie kapitálového sveta pravdepodobne neakceptovateľná, „odborné“ názory sú totiž „sväté“. Avšak nutné pripomenúť, že väčšina pravidiel určujúcich aktuálne hospodárske dianie vychádza z teórií, ktoré boli v období svojho vzniku taktiež odbornou verejnosťou neakceptovateľné. Ale logika predsa „káže“ niečo iné – napríklad pri tovaroch, ktoré si obyvatelia sami dotujú(zdravotníctvo, živočíšna výroba) je absolútna cenová sloboda extrémne nesprávna. Teória maximálnej miery zisku má základ v subjektívnom určovaní náročnosti verejných zákazok a štátnych objednávok, na základe ktorého je možné určiť odmenu, zisk pre vysúťažený hospodársky subjekt – podnikateľskú jednotku. Otázky okolo subjektívneho posudzovania samozrejme existujú, je nutné zvažovať kapitálovú, časovú, personálnu a logistickú náročnosť projektu, vytvorenie určitých pravidiel by však mala byť vec spoločensko-ekonomického konsenzu. Teória absolútnej miery ziskovosti v rámci evolucionalistickej hospodárskej politiky by určitým spôsobom mala korigovať výšku absolútnych ziskov aj v oblasti ziskov súkromných podnikateľských jednotiek. Moderná ekonómia pozná pojmy ako úspory z rozsahu, kalkulácia produkčných možností a jej marginálne hodnoty a mnohé ďalšie, ktoré pre skúseného ekonóma neznamenajú v jednoduchosti nič iné ako potencionálne možnosti maximalizácie zisku. Aplikácia teórie absolútnej miery ziskovosti v prípade verejných obstarávaní a veľkých štátnych zákazok je pritom aplikovateľná aj v súčasnom hospodárskom prostredí prakticky okamžite(politicko-legislatívna nevôľa z jasných dôvodov-prilepenie záujmov finančných skupín a korporácií na politické elity). V oblasti súkromného podnikania v súvislosti s obyvateľstvom a vzájomnou interakciou firiem je táto teória aplikovateľná iba za predpokladu realizácie daňovej reformy, nakoľko práve možnosť ovplyvňovania ziskov prostredníctvom daní by spravila toto opatrenie podporujúce rast životnej úrovne a rozdelenie bohatstva neefektívne. O čom teda teória absolútnej miery ziskovosti je. Pre dobré pochopenie skutočného problému použijeme vymyslený príklad verejného obstarávania, kolobeh peňazí, elimináciu korupcie a sociálno-ekonomické vplyvy efektivity v rámci nového poňatia funkcionality. Verejné obstarávania sú realizované z dôvodu materiálovej, personálnej alebo spoločenskej potreby. Často sa v prípade potrieb zisku realizujú činnosti, ktoré vedú k identifikácii samotných potrieb. Vyberieme si preto obstarávanie založené na základe spoločenskej potreby, ktoré vykazuje prvky materiálovej a personálnej náročnosti. KORUPČNÁ, ŠPEKULAČNÁ VARIANTA: vždy je priestor na zlepšenie, efektívnejšie fungovanie a spôsob rastu spoločenského blaha. Takto vznikajú myšlienky, ktoré vedú k realizácii mnohých verejných obstarávaní a veľkých štátnych zákaziek. Dobrá sociálna myšlienka, ktorá nemôže byť spochybnená je pritom základ úspechu, v skutočnosti by totiž týmto smerom mala smerovať väčšina zadaní. Začneme teda myšlienkou. „Obrovský nárast automobilov a centralizácie obyvateľstva do mestských celkov vrátane predmestí v súčasnosti vedie k vysokému počtu kolízií automobilov a chodcov na prechodoch pre chodcov, bolo by preto dobré v rámci spoločenskej bezpečnosti prijať opatrenia, ktoré by napomáhali vodičom k samotnej identifikácii skutočnosti prítomnosti prechodu pre chodcov a chodcov samotných“. Myšlienka výborná, vskutku je tu problém s nehodami na spomenutých prechodoch a určitá forma vizuálneho alebo funkčného zlepšenia danej situácie je vítaná. Teraz nezáleží na tom, či túto myšlienku vymyslel sociálne, alebo špekulačne v ďalších súvislostiach zmýšľajúci jedinec. Realizácia bude takmer vždy zaručene v rukách, ktoré majú v danom období špekulačné tendencie. A narazíme na problém teórie „nesprávnej stoličky“. Títo ľudia so sociálnou stránkou veci majú v skutočnosti málo spoločného, ich myšlienky smerujú trošku ďalej, a to k finančným tokom, ktoré by takáto myšlienka mohla kreovať. Behom niekoľkých sekúnd to tak majú v hlavách spočítané a nastáva chvíľa korupčných možností s veľkými tendenciami deformácie trhového a sociálneho prostredia a nelegálnych ziskov. Takže, potrebovali by sme upraviť v danom meste 100 prechodov tak, aby bola vizuálna komunikácia lepšia, znížila sa nehodovosť a zvýšila tak spoločenská funkcionalita. Za takouto úpravou stojí veľa materiálovej, finančnej a personálnej náročnosti, takže takáto zákazka spĺňa všetky podmienky „ekonomických príležitostí“. Samozrejme ešte pred samotnou realizáciou verejného obstarávania stavebnou firmou je nutné identifikovať spôsob úpravy, ktorá bude realizovaná. Toto je možné riešiť prostredníctvom štátneho aparátu, ako sú univerzitné pracoviská, výskumné a vedecké inštitúcie, v prípade absolútnej hodnoty zákazky môžu vstupovať do hry právne audity, ktoré taktiež môžu byť realizované prostredníctvom verejných inštitúcií. Spôsob korupcie a plytvanie verejnými zdrojmi si tak môžeme predstaviť nasledovne. Manažér, ktorý rozmýšľa špekulačne, na svojej stoličke sedí často z dôvodu svojich vzťahov s korporáciami a finančnými skupinami úzko prepojenými na politické špičky tak neuvažuje nad využitím verejných zdrojov efektívne, v tomto prípade rôznych univerzít a vedecko-teoretických pracovísk, ale automaticky sa vytvára prvá možnosť „kradnutia“ a to vyhlásenie verejného obstarávania na návrh vizuálnej úpravy prechodov pre chodcov. To vyhlásenie je často iba parafráza, táto myšlienka často končí na nástenke vedľa reklamy na pizzu či donáškovú službu, okolo ktorej sa nepohybujú „relevantný“ ľudia. Informácia posunutá spriaznenej firme ako prejav klientelizmu, alebo vytvorenie novej firmy, ktorá uspeje v tomto výberovom konaní tak spúšťajú neželaný kolobeh peňazí. Od tohto momentu je táto fáza úzko prepojená s fázou druhou a to je verejné obstarávanie na samotnú realizáciu a realizácia. Ako bude teda korupčné správanie prebiehať. Výberové konanie, víťaz, cena, platba, realizácia. V skratke všetko. Daný manažéri so „svojimi“ pomocníkmi teda vytvoria nasledovné. Výberové konanie, samozrejme skorumpované, ktoré vytvorilo nežiadúce zisky zlodejských spoločností a okradlo štátnu pokladnicu je úspešne ukončené, vizualizácia je pripravená. Na základe tohto sa spúšťa kolobeh kalkulácií, a keďže táto oblasť je logisticky perfektne zvládnutá, presná kalkulácia nákladov je tak otázkou času potrebného na prípravu finančnej analýzy. Čím sa dostávame k prvému číslu, a to približne reálnym nákladom zo stránky materiálneho a personálneho. Alebo aj náklady bez zisku. Pritom je viac ako logické, že keď vie takúto jednoduchú nákladovú analýzu realizovať súkromná osoba, nemal by byť problém s podobnou analýzou v rámci verejnej správy. A teraz sa myšlienky predmetného zodpovedného manažéra spolu s „komplicmi“ presúvajú k skutočnému dôvodu snahy – pridanej hodnoty, alebo zisku. Kolobeh myšlienka, realizácia prostredníctvom verejnej súťaže a nakoniec spoločenský úžitok je spustený, žiadna chybička tam nie je. Teória absolútnej miery ziskovosti je v rozpore s týmto kolobehom, nakoľko samotná verejná súťaž je nevhodná. 100 prechodov. Náklady na jeden prechod odhadované s 99% pravdepodobnosťou(iba výrazná inflácia, teda neočakávaný významný rast cien môže túto pravdepodobnosť narušiť, a keďže inflácia je umelo vytváraná, tak toto riziko je prakticky anulované) sú na sumu 5-tisíc euro. Takže kompletné náklady budú 5000x100=500-tisíc euro. Založíme teda 3 firmy, alebo spravidla takéto spoločnosti už sú dávno pripravené a čakajú na svoju realizáciu, prvá dá ponuku 2 milióny, druhá 1,5 a tretia 1,8.Všetko transparentné, perfektné, máme víťaza – firmu čo ponúkla 1,5 milióna. Toto je základná podmienka vo verejných obstarávaniach, vždy musí vyhrať najnižšia cena a dané verejné obstarávanie je úplne „transparentné“. Korupčným správaním však vo forme neadekvátneho zisku zo spoločensky prospešnej činnosti tak pripravili štátnu pokladnicu o milión euro a keďže tieto peniaze končia v rukách iných, reálne trhové prostredie má z toho skutočne málo. Veľmi často sa potom stáva, že dané víťazné firmy nakoniec aj tak najímajú ako prostredníci(volá sa to kvôli transparentnosti zmluvný partner) firmy, ktoré keby vedeli, mohli dané verejné obstarávanie vyhrať a sú ešte nútené robiť dané projekty napríklad za spomenutých 500-tisíc, čím si udržia akurát tak schopnosť existovať, ako tak udržať zamestnanosť, ale ekonomicko-efektívne zaostávajú a upadajú(meškajúce mzdy, platobná neschopnosť). Často sme svedkami, že takéto najímané firmy, ktoré to robia kvôli potrebe prežitia aj na úkor takmer žiadneho zisku nakoniec nedostávajú zaplatené(túto šialenú skutočnosť lepšie rozoberieme v sekcii hospodársko-politická korupcia politikov a bánk). Proste to dopadlo tak, že reálne podnikateľské prostredie nevytvorilo žiadny zisk a štátna pokladnica bola okradnutá o 1 milión euro. Pri aplikácii teórie absolútnej miery ziskovosti by pritom všetko mohlo fungovať inak. Nie že stranícky primátorovia, nominanti a starostovia iba čakajú na príležitosť informovať svoje nadriadené politické štruktúry, „priateľov“ a rodiny o možnostiach finančných tokov z verejných obstarávaní. Už samotná efektivita verejnej správy vo veci výberových konaní musí fungovať na iných základoch. Každá lokálna samosprávna organizácia musí mať dokonalý prehľad o hospodárskych subjektoch vo svojom prostredí. Pre zdokonalenie spôsobu verejných obstarávaní a zvyšovaní ekonomickej efektívnosti by bolo zaujímavé informovať o súťaži fungujúce lokálne podniky, ktoré by tak mali možnosť súťažiť medzi sebou a profitovať(verejné zákazky sú ťahúňmi súkromných sektorov aj v evolučnej teórii), nestali by sa iba nástrojom prostredníkov s nevýhodnými ekonomickými skutočnosťami. Takéto nástroje verejnej správy – zamestnanci s vedomosťou o miestnych podnikateľských subjektoch podobne ako možnosť realizácie nákladových kalkulácií v rámci verejnej správy v súčasnosti neexistujú. Skúsme si to teda predstaviť celé naopak. Začiatok bude rovnaký, sociálna, verejno-prospešná úprava prechodov pre chodcov. Taktiež ostane rovnaké 100 ako množstvo požadovanej úpravy a náklady sa tak isto definujú na hodnotu 500-tisíc euro. Subjektívna miera náročnosti projektu tak môže byť posudzovaná podľa jasne daných pravidiel – stupne náročnosti jednotlivých súčastí projektu ako materiálová, logistická, personálna, manažérska. Takto by sa mohla jednoducho určiť miera absolútnej miery ziskovosti, proste ponuka pre súkromný sektor ako odmena za profesionálnu činnosť. Nech je to 250-tisíc, či je toto veľa, alebo málo musí byť predmetom ďalšej komunikácie a štúdií. Aby sme mohli demonštrovať kolobeh „efektívnych pro-sociálnych“ peňazí určíme si túto hodnotu ako odekvátnu odmenu pre realizátora projektu. Maximálna cena sa určí teda na 750-tisíc euro, všetky relevantné podnikateľské jednotky dostanú informáciu o takejto verejnej súťaži. Možnosť spomenúť ešte logistické členenie výkonu činností medzi viacero firiem. Čím viac firiem nakoniec bude prihlásených, tým je väčšia pravdepodobnosť, že sa celý projekt urobí nakoniec ešte efektívnejšie. Verejná súťaž nakoniec končí, výherca, lokálna súkromná stavebná firma s lokálnymi dodávateľmi a zamestnancami, firma A je víťaz. Cena: 675-tisíc euro. Efektivita, kolobeh, sociálnosť? 175-tisíc zisk súkromnej fungujúcej, pravej spoločnosti s minulými investičnými výdajmi, môže byť za trojmesačnú činnosť dobrá odmena majiteľovi? 500-tisíc, ktoré lokálna firma platí zamestnancom a ďalším lokálnym dodávateľom taktiež má svoju sociálnu váhu v rámci daného regiónu. Každý občan je schopný sa stotožniť s myšlienkou, že daná firma si to za niekoľko mesiacov práce na tejto zákazke zaslúži, dokonca sa to môže zdať niekomu veľa. Možno to nakoniec je veľa a vysúťažené ceny budú k reálnemu úžitku všetkých zúčastnených ešte nižšie. Ale každopádne čo spôsobilo na prvý pohľad verejno-prospešné a transparentné verejné obstarávanie, ktoré bolo pod vplyvom korupcie? Spoločenské škody extrémneho rozsahu, ktoré sú zodpovedné za katastrofálne hospodárske prostredie a nízku životnú úroveň prostredníctvom nesprávneho prerozdelenia bohatstva. Zatiaľ čo sa v prípade evolučnej teórie maximálnej miery ziskovosti a jej aplikácii mohli tešiť všetky zúčastnené strany od štátu, cez podnikateľa až po obyvateľstvo, v prípade uvedeného korupčného spôsobu sme svedkami nežiaducich faktorov. Štátna pokladnica prišla o viac ako 800-tisíc euro(okradnutý dôchodca), podnikatelia nakoniec nedosahujú efektivitu a pomyselné nožnice prerozdelenia bohatstva sa stále viac otvárajú. Podobné straty boli v prípade tohto korupčného výberového konania spôsobené už na samotnom začiatku, kde prebehlo výberové konanie na návrhy úprav spomenutých prechodov pre chodcov, kde podobný kolobeh peňazí taktiež spôsobil spoločenské straty vo forme prílišného zisku a deformáciou prostredia architektonických štúdií. Treba si uvedomiť, že podobným spôsobom sa dnes realizuje odhadom až 50% verejných obstarávaní, pri veľkých štátnych zákazkách, kde je prepletenie hospodárskych a politických elít najzreteľnejšie je toto percento na úrovni 100. Pripomíname, že všetko pod rúškou transparentnosti a vysokej efektivity. Zdanie často klame, ako sa hovorí, a je až šokujúce, ako často na toto príslovie pri analýze hospodárskeho prostredia narážame.

Verejné obstarávania sú veľký problém korupcie v našom prostredí, avšak korupčné úniky v sfére vrcholovej politiky a veľkých kontraktov sú ešte extrémnejšie. Najviac možno tento vplyv demonštrovať na loby-korupcii, ktorej cieľom je úprava legislatívy a ďalšie možnosti deformácie trhového prostredia. Obrovský balík peňazí, odhadovaný na hodnotu 5 miliárd euro je v rámci korupcie vyplácaný v súvislosti s pozemkami a územnými plánmi, ktoré majú na starosti skorumpovaní poslanci všetkých úrovní komunálnej a regionálnej politiky. Tisíce ľudí vlastní poľnohospodárske pozemky, ktoré sa desiatky rokov snažia zmeniť na pozemky s možnosťou výstavby, bývania. Títo ľudia poväčšine nedosiahnu svoje ciele, aj keď sa snažili dlhé roky. Cena poľnohospodárskej pôdy a pôdy určenej na bývanie je pritom diametrálne odlišná. Územné plány obcí a miest určujúce takéto územia, resp. ich zmeny sú výhradne v právomoci poslancov. Na celom Slovensku sa plošne deje nasledujúca vec. Ľudia vlastniaci poľnohospodárske pozemky, ktorí sa desiatky rokov snažili aby ich pozemky prešli zmenou v územnom pláne na pozemky určené na bývanie sa stávajú predmetom záujmu korupčného správania. Zrazu za nimi niekto príde a ponúkne im napríklad dvojnásobnú kúpnu cenu za ich pozemky(veľa ľudí dnes drží pozemky za cenu minimálneho prenájmu). Táto cena je veľmi zaujímavá, nadtrhová a ľudia často z dôvodu rýchleho zisku takéto pozemky predávajú. Potom sa zrazu čudujú, že bola v obci realizovaná zmena územného plánu a dané pozemky majú okamžite 20-30 násobnú hodnotu. Aká je v tomto korupcia? Takže, spomenutý majiteľ chodil aj so spoluvlastníkmi pôdnych celkov za poslancami na verejné prejednávania a žiadal celé roky zmenu územného plánu. Nikdy neboli jeho žiadosti vypočuté. Chýbala koncepcia rozvoja, ktorá by určovala možnosť zmeny klasifikácie pozemku na žiadosť majiteľa. Zrazu bola potom, ako vlastní pozemky niekto iný zmena realizovaná. Naozaj si väčšina obyvateľstva myslí, že ide o náhodu? Veľmi často sú spomenutí zodpovední poslanci ešte pred samotnou kúpou daných pozemkov treťou osobou skorumpovaní, kde prísľub neskoršej zmeny územného plánu spustí spomenuté výkupy poľnohospodárskych pôd. Veľmi často, a to je zarážajúce pritom tieto pozemky vlastnia samotní poslanci, ich rodinný príslušníci a známi. Takéto korupčné správania pripravuje aj z dôvodu veľmi zlej finančnej situácie ľudí o cenné pozemky a hromadia pomyselné bohatstvo na otvárajúcej sa strane nožníc. Výsledok je, že sme svedkami výstavieb obrovských nových sídlisk, obytných štvrtí bez akéhokoľvek zmyslu v rámci koncepcie rozvoja bývania. Prímestské oblasti sa tak stávajú z dôvodu chýbajúcej infraštruktúry veľmi problematické z hľadiska dopravy. Kedysi, keď bola koncepcia rozvoja bývania orientovaná nielen ekonomicky ale aj sociálne a infraštruktúrne bola situácia taká, že každé zastavanie bolo riešené v súvislosti s existujúcou, resp. budovanou infraštruktúrou, bola situácia iná. V momente, keď koncepcia rozvoja bývania prestala fungovať, vznikali tak dopravné problémy. Samozrejme, developeri si uvedomujú nutnosť úpravy infraštruktúry, ale zákon im to neprikazuje a tak sme dnes svedkami výstavieb obrovských rozmerov bez budovania infraštruktúry. Samozrejme, nie je to povinné, také cesty stavať je finančne náročné, znižovalo by to zisky a tak sa žiadne budovanie infraštruktúry nedeje. Je strašne veľa korupcie na Slovensku, extrémne hospodárske straty sme utrpeli pri privatizácii. Čo je predmetom korupcie v prípade privatizácie? Nie je celkom pravda, že iba nízka cena zaručí sprivatizovanie. Ak niečo nie je kapitálovo zaujímavé, tak jednoducho ani privatizácia za 1 euro nemusí byť úspešná. Na druhú stranu je nutné podotknúť, že predmetom korupcie pri privatizácii bola cena. Znížte svoje cenové požiadavky a 10 miliónov euro, do vačku dostanete 4 milióny. Zodpovedný pracovník za privatizáciu, resp. jeho politická strana takúto ponuku poväčšine prijali. Takto sa dostalo do prostredia politických elít odhadom viac ako 150 miliárd euro a Slovensko utrpelo pomyselné straty niekoľko sto miliárd euro. Takto je korupcia prostredníctvom privatizácií, zmien územných plánov, manipuláciou verejných obstarávaní a ďalšími korupčnými machináciami pravdepodobne príčina neželaného vývoja našej spoločnosti. S pojmom korupcia je úzko prepojený pojem efektivita verejnej správy. Od poslancov, cez primátorov až po dozorné rady významných spoločností. Zoberme si za príklad takého poslanca. Robota dnešného poslanca, ako to jedna z najvýznamnejších spoločenských funkcií pritom neplní svoje funkcie. Poslanec má byť človek 100% vyťažený, orientovaný sociálne a aj z dôvodu politickej zodpovednosti voči voličom(nie z hľadiska strany, ale osobnej) akčný vo vytváraní lepšieho prostredia. A narazíme na problémy. Sedenie na viacerých stoličkách(poslanej NR SR, primátor, člen dozornej rady), tzv. ovečkovské konanie, kedy sa iba dvíha ruka bez možnosti vyjadrenia názoru(tento názor určí vedenie politickej strany a poslanec nemá inú možnosť ako skloniť hlavu a dvihnúť ruku aj napriek protichodnému názoru), alebo vlastné podnikateľské záujmy nedovoľujú vykonávať skutočnú parlamentnú demokraciu a iba naďalej deformujú slovenské hospodárske prostredie. V zásade pri práci poslanca, kedy by malo byť uvažovanie jednotlivca dôležité a plne sústredené na vykonávanie pro-štátnej činnosti neexistuje možnosť venovať sa iným veciam. Avšak 90% poslancov sedí na primátorských a starostovských stoličkách, v dozorných radách a neustále riadia svoje firmy, ktoré sú z dôvodu legislatívnej vhodnosti poprepisované na rodinných príslušníkov. Takto logicky celý parlament stráca význam, sme totiž svedkami, že parlamentná demokracia je iba o jednom, dvoch ľuďoch, kde ostatní sa stávajú iba bábkami. Toto všetko platí aj spätne. Ako môže človek vykonávajúci primátorskú funkciu vykonávať svoju funkciu dobre ak má na starosti aj poslancovanie. Tak isto sa dnes dozorné rady ako to výkonné orgány významných spoločností so štátnou účasťou stali divadlom. Poväčšine členovia dozorných rád neplnia svoje funkcie – pracovanie, ale iba dvíhajú ruky a odmena je istá. Podobne ako parlament aj takéto podniky potom spadajú pod jedného, dvoch ľudí. Bez akýchkoľvek pochybností je pritom nutné podotknúť, že toto tzv. ovečkovské správanie je vlastne korupčné správanie(odmena členovi dozornej rady za neuvažovanie, iba dvihnutie ruky). Tak isto vznikajú extrémne hospodárske straty a korupcia pri tak známom pojme PZI – priame zahraničné investície. Boje finančných skupín o to, kde by mali byť investície realizované(pozemky), ako a kto dostane zákazky na prípravu infraštruktúry, auditorských činností a ktoré frančízové možnosti vzniknú sú predmetom tých najväčších korupcií. Takto sa stávajú PZI jednou z najväčších korupčných strát v slovenskej histórii. Aj samotný spôsob realizácie PZI je pritom predmetom špekulácií. Boli na Slovensku strategické podniky, ktoré boli privatizované a v konečnom dôsledku ich možno definovať ako PZI. Často sa tak stávalo, že dané firmy boli sprivatizované extrémne nevýhodne z pohľadu Slovenska, prakticky „zadarmo“ a neskôr boli takéto firmy predávané zahraničným investorom, kde už bola cena omnoho zaujímavejšie, často 1000 krát väčšia. Takto skončilo množstvo peňazí, ktoré mali napomôcť slovenskému obyvateľstvu prekonať úskalie transformácie centrálne riadenej ekonomiky na trhové hospodárstvo v súkromných rukách politických elít a finančných skupín. Nejde o teóriu proti PZI, PZI prinášajú nesporné výhody, ako zamestnanosť, príjmy štátneho rozpočtu či regionálny rast podnikov v rámci dodávateľských štruktúr. Ide o teóriu, ktorá tvrdí, že spôsob realizácie PZI pripravil prostredníctvom korupcie štát o niekoľko sto miliárd euro, či prostredníctvom priamej korupcie, alebo štátnych dotácií a daňových úľav. Neraz pritom investor v prípade ukončenia podpory zo strany štátu danú krajinu opúšťa, čím sú straty ešte významnejšie. V prípade korupcie sme spomenuli iba niekoľko spôsobov, množstvo korupčných prípadov je prakticky nemenovateľné a vyžadovalo by si samostatnú publikáciu. Avšak v prípade, že by korupcia neexistovala, životná úroveň Slovenska bez odčerpania 800 miliárd euro od deväťdesiatych rokov politickými elitami a finančnými skupinami by bola naozaj možno na úrovni Švajčiarska. Treba si uvedomiť, že politická „nekultúra“, korporácie a finančné skupiny absolútne ovládajú komplet hospodárske dianie v rámci Slovenska naďalej, situácia v rámci korupcie ostáva nemenná. Hlavne politická kultúra je neuveriteľná a vnímanie ľudí je absolútne aj z dôvodu príjmu toxických látok v potravinách neracionálne. Krátka história Slovenského hospodársko-politického prostredia ponúka možnosť analýzy vzťahu politik-volič. Obľuba, resp. nenávisť sú subjektívne. Vedúci politici vždy sľubovali a potom nejako konali. Začalo to všetko Mečiarom, ktorý povedal zvoľte ma, všetko predám a sprivatizujem aby sa to dostalo do súkromného vlastníctva a mohlo fungovať ekonomicky efektívne. Nech sme úplne presný, ono to Mečiar v skutočnosti nevymyslel, aplikoval teóriu neoliberalizmu tzv. teória BOOM privatizácie, ktorú odporúčali pre transformujúce sa ekonomiky ekonomické elity sveta. V skutočnosti Mečiar zvolil ako jediný z vedúcich politikov okolitých štátov princíp BOOM privatizácie, ostatné krajiny išli podľa teórie kaskádovej, postupnej privatizácie. Občan sa tešil, síce tomu nechápal, ale aj tak vo viere v lepšiu budúcnosť kapitalistického charakteru na úkor toho komunistického si Mečiara zvolil dominantnou väčšinou. Tu by sme chceli ukázať čo sa dialo. Samozrejme, obdobie Mečiarizmu je podobne ako obdobie Thecherizmu v Británii predmetom ekonomických štúdií a analýz ekonómov na celom svete, v podstate evolucionalizmu je vnímané ako nesprávne riadenie transformácie štátu. Avšak, chceme týmto príkladom deklarovať vnímanie politických vyjadrení a náladu voliča. Tak, Mečiar povedal, je nutné všetko predať, aby to mohlo fungovať v priestore demokracie a kapitalizmu. Po zvolení narazil Mečiar na problém, že väčšina plánovaných predajov jednoducho nemala kupcov(chýbali na Slovensku peniaze, dostatočné množstvo peňazí mali iba skupinky ľudí, ktorí zadržali určitú časť peňazí, ktorú si rusy sťahovali, a zahraničný kupcovia, ktorých bolo však z dôvodu paradoxu politickej nestability – tá neznášanlivosť Mečiara – veľmi málo). Stále tak bolo v štáte viac ako 3000 podnikov s neefektívnou štruktúrou generujúcich extrémne straty. Problém bol aj preto, lebo ako sa otvoril slovenský trh a investičné možnosti, otvorili sa aj ďalšie trhy a jednoducho celý globálny investičný kapitál by kúpy daných podnikov v postkomunistických transformujúcich sa ekonomikách nemal šancu financovať. Avšak bolo nutné spomenuté štátne podniky generujúce extrémne straty nejakým spôsobom buď úplne zrušiť(to bolo z hľadiska zamestnanosti riziko významné, ktoré mohlo spôsobiť až 60% nezamestnanosť a tak sociálnu revolúciu), alebo predať aj za cenu jednej koruny napríklad. A tak sa stalo. A k tomu politickému vnímaniu verejnosti. Takže, Mečiar povedal, získal veľkú obľubu a po zvolení realizoval svoje sľuby. Je veľmi pravdepodobné, že Mečiar vedel že pácha „politickú samovraždu“, otázka teraz je, či bol naozaj taký silný národniar a demokrat že tieto skutočnosti realizoval, alebo je na mieste otázka, či od začiatku vedel, že väčšina takýchto podnikov vrátane obrovských pozemkov skončí v rukách jeho finančnej skupiny a budú tak môcť desiatky rokov extrémne profitovať. Ako to už vieme, obdobie po voľbách a nasledujúce roky urobili v očiach drvivej väčšiny populácie z Mečiara najviac nenávideného politika pravdepodobne všetkých čias – dokonca ešte viac nenávideného ako množstvo komunistických funkcionárov, ktorí sa paradoxne dostali k moci neskôr. Výsledok kontroverzný, lebo povedal pravdu, a to že všetko sanuje resp. predá, získal tým extrémnu obľubu a keď to urobil, teda splnil svoje sľuby stal sa extrémne nenávidený. Svojim spôsobom to bol unikátny príklad politickej kultúry. Ďalšie vlády, ktoré boli zvolené prežili taktiež zaujímavú skutočnosť. Samozrejme poučení mečiarizmom, chceli politiku realizovať trošku ináč a všetci si budovali svoju povesť na antimečiarizme. A nastalo obdobie politickej utópie, kde korporácie a finančné skupiny prakticky riadia celú politiku. Spomenutý ďalší politici to spravili trošku ináč. Oni pred voľbami niečo povedali, niečo sľúbili, avšak po voľbách z toho nič neplatilo(privatizácie, extrémne zle aplikované reformy). Paradoxne toto klamstvo ich nestálo všetko, ako Mečiara, avšak aj napriek tomu si dokázali svoje preferencie udržať. Takže keď chceme zhodnotiť politickú parlamentnú demokraciu, kde môžeme konštatovať, že všetko je zlé, nie je to až tak ťažké. Dodržané sľuby=nenávisť, klamstvo=popularita. Populizmus je záležitosť tisícročná, je preto zvláštne, že ľudia ho milujú a sú schopní mu stále slepo dôverovať. A viete, čo je hlavný nástroj politikov na získanie popularity? Áno, tzv. dezinformačný populizmus, ktorý možno chápať iba ako kriváctvo.

Treba odlíšiť čo je zisk na jednej strane a čo spoločenská strata na druhej stránke tej istej mince.

Príklad nesprávnej legislatívy a korupcie v rámci hospodárskeho a politického prostredia s významnými logickými nedostatkami možno krásne demonštrovať na nasledujúcom prípade. Veľká štátna zákazka výstavby infraštruktúrnych celkov. Víťazná stavebná firma, jedna z najväčších v trhovom prostredí v rukách významnej finančnej skupiny s úzkym prepojením na politické špičky. Majitelia firmy patria k najbohatším Slovákom, vlastnia fabriky, športové kluby, vily v zahraničí, banky a podobne. Ide o jeden z mediálne najznámejších spôsobov okrádania spoločnosti a ukazuje skutočnú pravdu o nežiadúcich prepojeniach podnikateľské prostredie-politika-legislatíva-banka. Táto firma vyhrala štátnu zákazku prostredníctvom verejného obstarávania a jej prepojenia na ďalšie zúčastnené hospodárske subjekty nám ľahko demonštrujú ako prefíkane, transparentne a bezohľadne možno v našom hospodárskom prostredí kradnúť. Vláda-stavebná firma-právo-banka. Takže, spomenutá firma vysúťažila zákazku v hodnote 100 miliónov euro(v skutočnosti išlo o hodnoty vyššie, pre ľahko pochopiteľnú demonštráciu používame jednoduché čísla). Na prefinancovanie využila táto firma banku, ktorá uvoľnila peniaze na účel realizácie stavby - v prípade štátnych zákazok a garantovaného príjmu tak, nemajú banky žiadny problém požičať, legislatíva ich totiž ochraňuje. Táto banka, jedna z najznámejších na Slovensku je v skutočnosti vlastnená rovnakou finančnou skupinou ako stavebná firma, ktorá vyhrala výberové konanie. Z dôvodu veľkého rozsahu prác najíma spomenutá firma dodávateľov, subdodávateľov a iných realizátorov prác z hospodárskeho prostredia, stovky firiem sa tak dostávajú k prácam. Svoju pozíciu nemajú pritom dané firmy nejak otáznu, pri objednaní prác nemajú dôvod nedôverovať a vynakladajú vlastné prostriedky na realizácie, veď potom sa vyfakturujú. A teraz. Banka uvoľňuje peniaze práve na takéto výdavky vysúťaženej a spriaznenej firmy. Tu sa dostaneme k chronicky známemu pojmu tunelovanie(kradnutie). Tieto peniaze, ktoré uvoľňuje banka sú ukradnuté(zaplatia napríklad otázne dlhy spriaznenej firme spred 10-tich rokov) vrcholným manažmentom firmy a ich účel, teda platby dodávateľom a súkromným hospodárskym jednotkám zostáva nenaplnený. Takto zmizne z obehu 100 miliónov, sú proste ukradnuté. V tomto štádiu ešte nevyzerá z pohľadu štátu situácia zlá a jednoducho uvoľňuje vo verejnom obstarávaní dohodnuté peniaze na účet spoločnosti. Tieto peniaze má spoločnosť vyplácať banke, ktorá daný projekt financuje. Pesnička sa zopakovala, štát posiela peniaze, tie však nedorazili do banky, ani dodávateľom a znova boli ukradnuté. Takto niekam zmizlo z obehu 200 miliónov euro(bankových a štátnych, firma iba kradla a neprichádzala o nič). Iba firmy spriaznené dostali svoje peniaze vyplatené – ako dcérske spoločnosti, právnici. Pri práve je nutné pripomenúť, že tunelovanie prostredníctvom právnych služieb je na Slovensku jedna zo základných spôsobov tunelovania štátu. Situácia, ktorá nastala. Banka nedostávala svoje peniaze, začala sa búriť(politická a ekonomická hra), zároveň stovky firiem sa dostávajú do krachu, nakoľko investovali nielen svoje, ale aj požičané peniaze a ohrozujú tak celé hospodárstvo a zamestnanosť. Situácia sa zdala neudržateľná a tak zasiahli média a vláda, oblasti s priamym prepojením na víťaznú firmu tak začali zohrávať populistické divadlo, ktoré malo celé vytunelovanie stoviek miliónov euro podporiť. Výsledok bol pre väčšinu verejnosti aj z dôvodu „prepierania“ v médiách známy. Stalo sa nasledovné: firma vyhlásila reštrukturalizáciu a banka, ktorá utrpela stratu 100 miliónov euro dostala od vlády všetky peniaze späť. Musíme si uvedomiť, že z dôvodu vlastníckeho prepojenia vlastne tieto peniaze ukradla sama banka a že jej všetko bolo nakoniec ešte vyplatené dokazuje ako bola daná akcia tunelovania dôkladne právne a legislatívne s pomocou politických a právno-legislatívnych elít pripravená. Zatiaľ čo banka dostala všetky svoje peniaze späť, pripomíname, že išlo o peniaze daňových poplatníkov, občania Slovenskej republiky boli takto okradnutí. Podobne aj dodávatelia, subdodávatelia a iný vykonávatelia prác, ktoré si víťazná firma najala boli štátom „odškodnení“. Avšak nie vo výške 100% pohľadávok, ale vo výške 7-10%, ktorá bola pre spomenuté hospodárske subjekty výsmechom a znamenala, že boli o viac ako 90% svojich tržieb okradnuté, aj napriek tomu že náklady platili. Nedostatky v legislatíve, ktorá extrémne deformuje hospodárske prostredie a doslova ničí rast životnej úrovne na Slovensku, resp. tunelovaniu-prospešné legislatívne prostredie je neuveriteľné. Zamyslime sa. Banka je inštitúcia ktorá funguje na princípe požičiavania peňazí za úrok, ktorý vytvára jej zisky. Bankové prostredie, ako väčšina oblastí by pritom mali byť a sú prostredia postavené na základe kapitalizmu. To znamená konkurenčné prostredie a znášanie hrozby tzv. podnikateľského rizika. K tomu riziku a legislatíve. Kto má väčšie právo na úhradu? Finančne a personálne prepojená banka, ktorá vykonávala svoj biznis na základe rizika a musela sa rozhodnúť či uvoľní peniaze, alebo stovky drobných podnikateľov, ktorí taktiež uvoľňovali svoje peniaze na základe reálnej objednávky od víťaznej firmy, o ktorej platbách nemali dôvod pochybovať(bez rizika)? Keďže situácia bola taká, že banka nakoniec dostala 100% peňazí aj so ziskom späť, tak vlastne táto banka neznášala žiadne podnikateľské riziko a tu je dôkaz, že bankový systém z dôvodu prepojenia na politické a hospodárske elity nefunguje na trhových princípoch, kam pojem podnikateľské riziko patrí. Oficiálne banka postupovala podnikateľské riziko omnoho väčšie ako stovky okradnutých podnikateľov, tí totiž konali na základe objednávky od „najstabilnejšieho a najväčšieho“ stavebníka na Slovensku(riziko je založenie spoločnosti a jej uplatnenie, nie objednávka od renomovaného partnera, to už je výsledok rizika, ktoré už nie je predmetom otázok), takže svojim spôsobom vôbec nemuseli rozmýšľať nad rizikom neplatenia a takmer celý projekt tak zafinancovali „zo svojho“, alebo ešte v horšom prípade úverom. Takže, najprv zmizlo 100 miliónov, ktoré banka uvoľnila pre potreby platieb dodávateľom a potom zmizlo ďalších 100 miliónov, ktoré štát uvoľnil v prospech účtov víťaznej firmy na úhradu zainteresovanej banke. V tomto momente zmizlo, alebo bolo ukradnutých zo štátneho rozpočtu 100 miliónov. Vieme ako to dopadlo, nakoniec banka, a tým pádom celá finančná skupina vlastniaca aj víťaznú firmu dostala ďalších 100 miliónov od štátu. Super tunel, resp. jedno z najväčších sofistikovaných legislatívno-právnych okrádaní slovenského národa bolo na svete. Takže, oni nielen že ukradli 100 miliónov, ale ešte im 100 miliónov euro bolo dodatočne vyplatených(ako banke, bez strát aj so ziskom) – namiesto toho aby bolo spustené obrovské kriminálne vyšetrovanie v ktorom by boli zapletený politici, vážení obchodníci a ďalšie elity. Takto si pripravovali legislatívu roky a vlastne tam je všetko „v poriadku“. Skutočný stav by mal byť taký, že banka nech dostane iba malú časť zo 100 miliónov, veď tak to funguje aj z druhej strany, banky garantujú klientom v prípade problémov prostredníctvom štátu obyvateľstvu iba určitú časť vkladov. Rozumiete, dáte si do banky v domienke bez rizika milión euro a keď banka skrachuje, štát Vám vyplatí iba 100-tisíc euro ako garanciu. Nie je tak zaujímavé pre majiteľa banky realizovať krach banky? Čiže 10X menej, aj keď vy ste vlastne riziko nepostupovali, peniaze v banke sú „najbezpečnejšie akože“. Zaujímavé ako to funguje z druhej strany, že banka investuje úplne bez rizika a hocijakú výšku má od štátu garantovanú – to je proste zlé v komparácii s tým, čo vláda urobila so stovkami zúčastnených, okradnutých podnikov, ktoré dostali max. 10% zo svojich nárokov a prakticky to 80% zúčastnených podnikov položilo. Lebo v skutočnosti banka postupovala riziko a daný podnikatelia vlastne nie, lebo objednávka od renomovanej spoločnosti predsa nie je riziková, hlavne keď viete, že danú spoločnosť vlastnia ľudia, ktorí vlastnia banky, fabriky, hokejové a futbalové tímy a najsilnejšie finančné skupiny. Vláda vlastne nemohla rozhodnúť ináč, politické špičky to mali spolu so svojimi tunelárskymi kumpánmi dobre legislatívne a právne poistené. Významná európska organizácia pre ľudské práva si objednala zahraničnú analýzu tohto „tunelu“ a z právneho pohľadu je všetko v poriadku, ekonomická pointa reštrukturalizácie spustila kolotoč právnych nariadení a legislatívnych implementácií práva, ktoré celý proces kolobehu peňazí legalizoval. Špecifickosť týchto nariadení a legislatívnych implementácií práva evokovala však znaky komplexnej prípravy okrádania. Ono keby totiž banke nič nevyplatila(vláda) a rozhodla sa 100 miliónov zaplatiť okradnutým dodávateľom a podnikateľom, opäť by z toho politické špičky nič nemali. Tam proste musela byť realizovaná tá skutočnosť so 100% vyplatením peňazí banke, iba tak mohlo totiž celé toto tunelovanie byť úspešné. Keby sa totiž vláda rozhodla ináč, vyplatila dodávateľov a nie banku, vlastne by nič finančná skupina nezarobila, lebo tam by ukradla 100 miliónov a na druhej strane by jej v banke chýbali, takže by okradla seba. Preto taký perfektný plán tunelovania, takto totiž získali zisk 100 miliónov a pripravili štátny rozpočet(každého obyvateľa SR) o 200 miliónov euro – najprv štát zaplatil stavebnej firme 100 a potom aj banke 100 miliónov. Slovensko pritom žije v hospodárskom priestore EÚ a aj v rámci takýchto projektov prispieva štátu prostredníctvom štrukturálnych fondov, v tomto prípade bola podstatná časť výdavkov preplácaná EÚ, čo svojim spôsobom kradnutie ešte „vylepšovalo“ a to preplácaním právnych analýz a auditov, ktoré boli predmetmi korupčných verejných obstarávaní a financie z nich boli smerované do firiem opäť v štruktúrach spomenutej finančnej skupiny. K výške cien za právne analýzy a audity je taktiež možnosť čo to povedať, ak by štát totiž využíval verejné kapacity, náklady by boli omnoho menšie. Sme tak svedkami, kde audítorské firmy takto tunelujú štát faktúrami za mesačnú činnosť vo výškach miliónov euro. Samozrejme všetko legislatívne odobrené. Ok, chceme trhové prostredie, ale teória maximálnej hodnoty ziskovosti by sa v tomto prípade naozaj hodila k aplikácii, totiž pri zmanipulovanom verejnom obstarávaní zadajú cenu 3 firmy a aj najnižšia cena môže byť niekoľkonásobne vyššia ako trhová – štát musí akceptovať aj vysokú cenu, lebo je „vysúťažená“ a takto netrhové verejné obstarávanie sa stáva legislatívne odobrené. Zabudnite na pochybnosti a otázniky, vysúťažené verejné obstarávanie je „sväté“ a nerealizácia znamená takmer isto súdy a vyplácanie nelegálnych ziskov(tunelár to volá náhrada škody). Toto sú služby, kde náklady hmotné sú často nulové a predstavujú iba mzdové náklady. Aký zisk určiť? Tak sú fundovaní, ide o veľmi sofistikovanú a zodpovednú činnosť, tak nech taká firma dosiahne zisk(bez mzdových nákladov, čistý) dostatočný pre fungovanie, treba však povedať, že miliónové faktúry preplácané štátom napríklad za mesačnú prácu pôsobia kontroverzne, hlavne z dôvodu možnosti riešenia danej zákazky prostredníctvom verejnej správy a trhovej ceny právnych a audítorských služieb. Nedávny prípad legislatívno-právne odobreného tunelovania štátu a jeho obyvateľov v rámci tých istých „právnych elít“, ktoré boli základné v spomenutom prípade tunelovania v stavebníctve je taktiež šokujúci. Tie isté finančné skupiny sa v nedávnej minulosti doslova prilepili(v skutočnosti to bol predpoklad ich vzniku) na systémy zdravotného poistenia na Slovensku. Trhové prostredie EÚ musí byť riadené súkromnými spoločnosťami so „záujmami“ štátu a tak musela byť daná reforma zdravotného poistenia na Slovensku realizovaná. Samozrejme, teória evolucionalizmu nepozná horšiu variantu fungovania zdravotného poistenia ako je tá, ktorá je aktuálne realizovaná. Platby „zo zákona“ sú aktuálne základným predmetom záujmu finančných skupín a to vo forme kapitálových vstupov do tohto sektora a generovania ziskov. Spomínaný príklad tunelovania vo výške 400 miliónov euro prostredníctvom zisku zdravotnej poisťovne je pritom na pomery nedostatočnej životnej úrovne a stavu zdravotníctva, ktorou je charakterizované Slovensko šokujúci. Toto tunelovanie je ukážkou nedokonalosti a špekulácií legislatívne-právneho prostredia. Tomuto príkladu sa venovali viaceré právne a audítorské spoločnosti, nakoľko išlo o uplatňovanie „právnickej kľučky“, ktorá bola veľmi zaujímavá, nakoľko išlo o unikátne aplikácie práva. Pri lepšom pochopení situácie je nutné pripomenúť, že neskoršia analýza ukázala, že takéto riešenie by nebolo možné, pokiaľ by nebola realizovaná legislatívna úprava, modifikácie zákonov a nariadení v období predchádzajúcom realizácii „právnej kľučky“. To je jasný dôkaz korupcie a prepojení súkromných spoločností, právnych elít  a ich záujmov s legislatívno-zákonodarnými orgánmi. Takéto právne riešenie pomocou spomenutej kľučky by pritom bez aplikácie legislatívnej úpravy nebolo možné. Na takomto príklade možno demonštrovať absolútne prepojenie zákonodarnej moci na hospodárske a politické elity. Takto je prepojené a „poistené“ v rámci spoločnosti absolútne všetko a zmena tak prakticky nie je možná. Ide o to, že pokiaľ sa bude hocijaká zmena v spoločnosti realizovať v zmysle vyšších hodnôt ako v prípade evolucionalizmu, musí byť garantovaná celému spektru hospodárskych a politických elít takmer absolútna a na prvý pohľad nelogická imunita. Iba tak totiž môže ustáť neustály kolobeh implementácie chybných rozhodnutí a činov. Možné následky, ktoré by potencionálna zmena mohla priniesť by totiž s vplyvom, s ktorým aktuálna „elita“ funguje, boli rozhodujúcou prekážkou v požadovanej zmene. Spomenuté prípady legislatíno-právne odobreného okrádania s extrémnymi dopadmi na spoločnosť vo výške pol miliardy euro sú iba špičkou ľadovca. Množstvo „ukradnutých“ peňazí je totiž extrémne vyššie a svojim spôsobom to nedáva logiku, že v tak chudobnom štáte s disponibilným dôchodkov charakterizujúcim nízku životnú úroveň je to vôbec možné. Pri pochopení pojmu makropeniaze, t.j. absolútne kapitálové hodnoty v rámci makroekonomických ukazovateľov, sa to ako reálne môže ukazovať. Nie že by zdravotné poisťovne nemali generovať zisky a realizovať politiku kapitalizmu, ale fungovať na sociálnych princípoch a spraviť zdravotníctvo dostupnejšie a menej zaťažujúce verejné financie. Spomenutý zisk, ktorý bol odčerpaný prostredníctvom právnych kľučiek finančnou skupinou a ich „zisk“ v oblasti výstavby zo spomenutého prípadu tak pripravili štátny rozpočet o viac ako pol miliardy euro. Čo by mohla štátna pokladnica pomocou tejto sumy, ktorá je iba časť vytunelovaných peňazí urobiť? Jednorázový príspevok dôchodcom, učiteľom, zdravotným sestrám, sociálne slabším rodinám. Za celú históriu rozkrádania sa na Slovensku otvorili pomyselné nožnice rozdelenia bohatstva tak, že aj táto ekonomická teória môže byť ešte akcelerovaná. Nit, na ktorom sa dané nožnice otvárajú je totiž pod extrémnym tlakom, už viac tie nožnice nejdú otvoriť, ale presun bohatstva neustále zvyšuje tlak a je proste dané, že v jednu chvíľu nit praskne. Vtedy prakticky prestane fungovať teória otvárajúcich sa nožníc v rámci rozdelenia bohatstva v spoločnosti, tá totiž už aj z dôvodu fyzických hraníc maximálneho otvorenia nožníc predpokladá, že rozdelenie bohatstva aj v prípade neférového podielu má svoje hranice. Kapitál hranice nepozná, to je proste fenomén, s ktorým sa musí naučiť žiť ekonomická elita súčasnosti a v momente, keď už tak unavený nit praskne, bude nutné pre špecifikáciu rozdelenia bohatstva v spoločnosti určiť novú paradigmu. Pri inom vývoji transformácie Slovenska, bez aplikácie záujmov finančných skupín a legislatívno-kapitálového prepojenia by pritom životná úroveň dosahovala nevídané hodnoty. Ukradnuté peniaze by tak správnym umiestnením do oblastí malého a stredného podnikania a sociálne znevýhodnených skupín vytvorili omnoho väčšie spoločenské zisky a neakcelerovali by extrémne rozloženie bohatstva.

KVALIFIKÁCIA - Teória nesprávnej stoličky: je fakt, že všetky bežné aj významné zamestnania, funkcie majú svoje personálne a profesionálne požiadavky. Toto sa týka ako súkromného sektora, tak sektora verejného. Výučný list, maturita, vysoká škola, školenia, kvalifikácia, jazykové znalosti, špecializácia, prax a mnohé iné pojmy tak vstupujú do možnosti realizácie pracovnej činnosti. Prakticky v celej súkromnej sfére to funguje, pozícia vytvára určité požiadavky, a to z dôvodu predpokladu, že relevantné vedomosti a zručnosti ovplyvňujú jej kvalitu a tak predpoklad naplnenia jej významu – dosiahnutie cieľa vo forme zisku. Nesprávne „umiestnený“ pracovník, bez dostatočnej kvalifikácie a zručností môže spôsobiť škodu nie len sebe, ale aj spoločnosti, pre ktorú pracuje. V súkromnom sektore stále platí, že nič horšie ako zbytočné škody spôsobené zlou personálnou politikou neexistujú. Preto existujú pojmy ako personálne činnosti a personálne potreby, ich ekonomicko-spoločenský význam je nepopierateľný. Personálna politika je tu v skutočnosti tisíce rokov, kvalifikácia, zručnosti a vedomosti oddávna určujú kto, kde a kedy bude vykonávať pracovnú činnosť. Preto je veľmi šokujúce, a ide o ďalšiu demonštráciu extrémnych nedostatkov vo výkonnej a zákonodarnej moci, že v rámci najvýznamnejších funkcií sa ináč efektívne pravidlá obchádzajú. Nemôžeme porovnávať s minulosťou, kde najvyššie zákonodarno-výkonné moci boli často záležitosťou rodín, cirkví alebo vojenskej moci. V období vývoja sme dospeli do fázy, kde sa profesionálne predpoklady stali základným determinantom zamestnania a analýza najvyššej zákonodarno-výkonnej ústavnej moci, parlamentu, nám môže ukázať, ako „choro“ možno nastavovať pravidlá v rámci pojmu demokracia. Aké profesionálne, osobnostné a špecifické charakteristiky by mali byť určené na pozíciu najvyššej výkonno-legislatívnej moci – poslaneckého mandátu? Keď sme si definovali vzťah schopnosti a pracovná pozícia, pochopili sme, že predpoklady sú dôležité. Pri pozícii prezident, ktorá je „spoločensky významnejšia“ a má však hlavne reprezentatívny charakter je nutnosť kvalifikačných predpokladov prakticky nezviazaná so samotným výkonom funkcie. To je najvyššia štátna funkcia, ale v rámci výkonnej moci, ktorá priamymi nástrojmi ovplyvňuje celé politické a spoločenské dianie a v tomto ohľade je najvýznamnejšia – poslanecký mandát, už by pravidlá mali platiť. Ku politickej kultúre a mandátu prezidenta je aktuálne na Slovensku dramatická skutočnosť. Odjakživa, tisíce rokov je známa jedna skutočnosť. Ľudia, ktorí vytvárajú zisky z oblastí „bieleho mäsa“, teda prostitúcie a požičiavania peňazí sú určité typy ľudí, ktoré majú svoje charakteristiky. Nie je z morálneho, etického a personálneho hľadiska jednoduché podnikať v spomenutých oblastiach. Pôžičkárne a prostitúciu vždy organizovali ľudia, ktorí sú tzv. pochybní. Slovensko to dohnalo do extrému a podobného človeka si zvolilo za prezidenta. Je tu potom politická kultúra? Môžu takíto ľudia vôbec mať takéto ambície? Podobne ako u sudcov, ktorých spoločenská a výkonná hodnota je omnoho menšia ako u poslancov, a aj napriek tomu sú v štruktúre výkonnej moci vysoko, sú dané predpoklady na výkon funkcie. Ako by vyzeralo súdnictvo keby mohol byť sudcom hocikto? Absolútne neefektívne a deštruktívne. A takto z dôvodu „politických pravidiel kvalifikácie“ funguje parlament ako to najvyšší výkonno-legislatívny orgán – neefektívne a deštruktívne. Treba si uvedomiť ako funguje parlament. Ide o tzv. „ovečka systém“, kde nie profesionálny a empirický názor zvoleného jednotlivca je relevantný, ale dvíhanie rúk a sledovanie tak stranícko-politicko-ekonomických záujmov finančných skupín. Možno to dať do komparácie s dozornými radami, ktoré v prípade spoločností s účasťou štátu fungujú podobne. Dnešnému parlamentu dominuje z hľadiska kvalifikácie pojem právnik. Väčšinu parlamentu tvoria právnici. Profesionalita právnika, ako to činnosti pre ktorú je typický vysoký stupeň kvalifikácie, neustáleho štúdia a informačnej náročnosti je jedna z najvyšších profesionalít vôbec. Právo je samo o sebe veľmi náročné a jeho profesionálna náročnosť a špecializácia svojim spôsobom formujú osobnostné charakteristiky človeka. To znamená, že na štúdium a množstvo informácií náročné povolania ako právnik, chirurg alebo jadrový fyzik má dané povolanie určitým spôsobom rozhodujúci vplyv na vývoj, charakteristiky a sociálnu komplexnosť osobnosti. Skrátka extrémne náročné povolania na získavanie informácií a zručností, ktorých množstvo je v prípade kvalitného vzdelávacieho procesu významné, neposkytuje „väčší záber“ vo formovaní komplexne, sociálne a vedomostne vyváženého jedinca. Prídeme tak k tomu, že na výkon poslaneckého mandátu je kvalifikácia právnik nevhodná. V procese ďalších, súvisiacich parlamentno-výkonných súvislostí, je naopak, kvalifikácia právnik absolútne unikátna – ako implementácia politických, právnych, legislatívnych a ústavných rozhodnutí parlamentu. Svojim spôsobom by poslanec nemal byť právnik, ale na druhú stranu, každý poslanec by mal mať právnika ako asistenta, nakoľko zákonodarná moc musí byť vykonávaná v súvislosti s právnymi charakteristikami systému. Položme si teda otázku, aké kvalifikačné predpoklady by mali byť určené na super spoločensky významnú funkciu ako poslanecký mandát?

Aká špecializácia, aké predpoklady. Prídeme na to, podobne ako v prípade právnikov, že pôjde pravdepodobne o vysoko špecializované, na štúdium, vedomosti a informácie náročné povolanie, pri ktorom bude predpoklad určitých špecifických charakteristík osobnostných vlastností nekomplexnosti, ktoré sme zdôrazňovali ako rozhodujúci determinant nevhodnosti v prípade právnikov. Avšak, naopak, môžeme tam nájsť určitú spojitosť s podstatou činnosti poslanca ako to sociálno-politického výkonného jedinca. Zistíme, že zatiaľ čo pri aktuálnom zložení vzdelania a špecializácií v rámci poslancov, ide o vzdelania tzv. finančno-prospechové ako právnik, finančník, lekár a obchodník, kvalifikačne odpovedajúcejšie povolania ako sociológ, pedagóg, odborník na zahraničné vzťahy, filozof, ekonomický či hospodársko-politický teoretici, vedec alebo ekológ sa vyskytujú vzácne. Tak ako je nutné zdôrazniť vzdelanie a špecializáciu jedinca, ktoré majú vplyv na osobnostné charakteristiky a tým pádom aj ich rozhodnutia sú svojim spôsobom obmedzené, je nutné zdôrazniť aj záležitosti profesionálne z pohľadu podnikania. Je verejné tajomstvo, že aj keď poslanec nemôže byť oficiálne podnikateľ, táto skutočnosť sa legislatívne obchádza veľmi jednoducho. Keď sme boli pri povolaniach náročných na vzdelanie, ako právnik či jadrový fyzik, musíme aj profesionálnu životnú činnosť brať ako určitý determinant rozvoja osobnosti. Podnikanie môže trvať omnoho dlhšie ako štúdium, je v skutočnosti informačne, vedomostne a osobnostne veľmi náročné a tak je možnosť definovať podobne ako u právnika či fyzika určité tendencie k prílišnej špecializácii formujúcej osobnostné charakteristiky. Podnikateľ tak je aj v súčasnom poňatí vyňatý z legislatívy ako potencionálny poslanec. Ide hlavne o zákon, ktorý má eliminovať klientelizmus a korupciu, nakoľko by takýto ľudia s prepojením na podnikateľské prostredie mohli byť predmetom záujmu vo veci tzv. konfliktu záujmu. Ak si väčšina obyvateľstva myslí, že podnikatelia idú do politiky zo sociálnych dôvodov, treba brať na vedomie, že osobnostné charakteristiky profesionálnych podnikateľov viac predurčujú zamýšľať sa nad ambíciami, finančnými záujmami a korporátnymi cieľmi. Ak si väčšina obyvateľstva myslí, že firmy napísané na iných ľudí a rodinných príbuzných v skutočnosti ďalej neriadia už aktuálne poslanci, taktiež je na omyle. Poslanecký mandát, je funkcia významná, vyžaduje 100% sústredenie a nepovoľuje vykonávanie iných, profesionálne náročných činností(futbalista, podnikateľ, právnik, primátor).

Identifikovali sme si, že sú určité kvalifikácie, ktoré by mohli vykonávať mandát poslanca v prípade funkčnej interaktivity jednotlivých špecifických oblastí kvalifikovanejšie, efektívnejšie a funkčnejšie(všetky tri oblasti zo sociálnej stránky) ako kvalifikácia aktuálne vykonávajúce z väčšiny poslanecký mandát. Aby tak mohol parlament o 150 ľuďoch fungovať, musia byť identifikované sociálne, ekonomické, spoločenské, politické a iné ciele, na základe ktorých sa určí odborná kvalifikácia a jej typologické zloženie v rámci parlamentu. Ani 150 vzdelaných politilógov a hospodárskych teoretikov nebude správne riešenie, táto kvalifikácia totiž spočíva výhradne v znalosti teórií a nevytvára predpoklady pre kreatívne riešenia v rámci rozvoja spoločnosti. Tých 150 poslancov, by malo mať vedomostno-kvalifikačný komplex znalostí, ktorý by tvoril správny predpoklad k uplatňovaniu výkonnej moci v súlade s potrebami spoločnosti. Bábätko za volantom kamiónu, učiteľ odsúdený za zneužívanie detí ako nutná kvalifikácia výkonu činnosti, či kaderník s turetovým syndrómom. Proste nelogické spojenia, ktoré doslova bijú do očí, avšak v prípade poslaneckého mandátu, ako sme si vysvetlili jednej z najdôležitejších spoločenských funkcií, doslova dennodenne na očiach už skoro tri desaťročia. Nevzdelaní lúpežníci, násilníci, psychiatrický pacienti, vrahovia, fašisti, satanisti a iné neadekvátne charakteristiky osobností v krátkej histórii Slovenska sedeli v poslaneckých laviciach. Paradoxne, ich prínos k ekonomickému deptaniu je minimálny, najväčšie škody spôsobili ľudia, ktorých kvalifikácia a odborné vzdelanie viac predurčovali vykonávať danú činnosť profesionálne tzv. biele goliere. Identifikácia rozhodujúcich oblastí s priamym vplyvom na životnú úroveň, národné hodnoty a dedičstvo, udržateľný rozvoj, vieru, demokraciu, ekológiu, sociálne skupiny a ďalšie základné determinanty funkcionality spoločnosti nie je zložitá záležitosť. Uvedomíme si, že väčšina verejnej správy je ako to funkčný nástroj vytvorená v priebehu historických období s ohľadom na väčšinu relevantných spoločenských potrieb. Jej funkcionalita je druhá vec, ako fungujú zle mnohé odvetvia, aj verejná správa a záležitosti životno-úrovňo tvorné fungujú nesprávne. Identifikácia základných cieľov politiky a nástrojov na ich dosiahnutie je tak základný predpoklad určenie kvalifikácie parlamentu z hľadiska personálneho, vedomostného a kvalifikačného. Samozrejme, narážame na ústavu a základné hodnoty a práva demokracie, že potom by nemohol vládnuť hocikto. A tak isto samozrejme možeme napísať, že demokracia nám ukazuje ako svoje výhody, tak svoje nedostatky a na zmenu ústavy sú dané pravidlá, takže prečo by nemohla byť takáto zmena ústavy aplikovaná. Zmien v ústave je každoročne niekoľko desiatok, jej vývoj a modifikácie sú úplne normálne. Musí byť logika predsa viac ako populizmus spoločenského zriadenia, v tomto prípade demokracie. Tou logikou v tomto prípade demonštrujeme absenciu kvalifikačných požiadaviek na najvyššie výkonné zložky štátu. Treba pripomenúť základnú zložku pojmu kvalifikovanosť – kvalifikácia. Každá práca, obzvlášť tie so spoločenským a sociálnym významom, vyžaduje určité vedomostné a personálne predpoklady, ktoré sú základným predpokladom pre jej správny výkon. Tieto vlastnosti, schopnosti a vedomosti sa nazývajú kvalifikácia. Je preto logickejšie v rámci výkonnej moci využívať pravidlá logiky, na základe ktorých je vybudovaná celá aktuálna civilizácia, alebo treba všetko podriadiť spomenutému pojmu populizmus spoločenského zriadenia-demokracie? Parlament by v prípade evolucionalistickej reformy zákonodarnej moci fungoval efektívne. Ako merať efektivitu fungovania parlamentu ako vrcholového manažmentu štátu? Funkcia ekonomickej efektívnosti je relatívne jednoduchá, vyvážené, resp. v rámci rozpočtových pravidiel vyvážené verejné financie. Aktuálne sa táto „číselná“ stránka celkovej efektívnosti výkonnej moci štátu hodnotí ako dominantná, prakticky jediná dôležitá. V novom, evolucionalistickom poňatí hodnotenia výkonnosti výkonnej moci táto ekonomická efektivita samozrejme zohráva svoju rolu, ale jej plnohodnotný význam a jej plnenie je priamo závislé od nadradených cieľov, ktoré sú definované sociálnymi, humánnymi a ďalšími, ekonomicky iba teoreticky merateľnými záležitosťami. Ekonomická efektívnosť by tak v prípade aktuálneho stavu spoločnosti prakticky stratila význam, nakoľko takmer všetky ostatné faktory určujúce efektivitu v prostredí nových hodnôt sú v dezolátnom stave. Dôchodcovia, mladé rodiny, sociálna a rodinná politika, školstvo, zdravotníctvo, potravinárstvo, proste všetky oblasti s významným sociálnym vplyvom nielen že zaostávajú, ale fungujú komplet na zlých princípoch. Efektivitu je možné si predstaviť maximálnou funkčnosťou. Keď si v priestore evolucionalistického zriadenia predstavíme spomenuté oblasti, sme „na míle“ ďaleko od žiadaného stavu, preto je nutné si uvedomiť, že aktuálny systém komplexného hodnotenia výkonnej moci prostredníctvom ekonomickej efektívnosti a jeho celospoločenská váha sú výsmechom.

Veď ak základný ukazovateľ princípu solidárnosti v rámci európskeho spoločenstva z hľadiska životnej úrovne je hodnota hrubého domáceho produktu na obyvateľa, tak výsledky zmierňovania sociálnych diferencií v priebehu transformácie jednoznačne ukazujú extrémnu zaostalosť postkomunistických štátov, toto je v súvislosti s neadekvátnymi hodnotami daných ukazovateľov ešte šokujúcejšie. HDP, hrubý domáci produkt, inflácia, verejné financie či zamestnanosť sú v prvom rade čísla. Tieto čísla sú predmetom základných ekonomicko-sociálnych rozhodnutí, ktoré vytvárajú nástroje na znižovanie spomenutých spoločenských rozdielov. Princíp solidárnosti v skutočnosti neexistuje, aj na najvyšších úrovniach politicko-sociálnych fungujú prepojenia hospodárskych a politických elít, ktoré deformujú dané prostredie podobne, ako to je v prípade Slovenska a väčšina rozhodnutí je ovplyvnená princípom kapitalistického poňatia demokracie. Spomenuté rozhodujúce ukazovatele životnej úrovne ako HDP, inflácia či verejné financie v skutočnosti nemôžu byť aplikované ako smerodajné vo veciach sociálnych. HDP zarátava aj zisky „odčerpávané“ do zahraničia, ktoré paradoxne vytvárajú jeho podstatnú časť, takže tento ukazovateľ môže byť využitý iba ako parciálny ekonomický ukazovateľ v rámci súhrnnej výkonnosti ekonomiky EÚ, a neexistuje reálna korelácia so stavom životnej úrovne. Inflácia je umelo udržiavaný pojem v rámci politických a ekonomických záujmov a „balík hmotných a nehmotných“ produktov tvoriaci základ na sledovanie pohybu cien nie je úplne relevantný. „Rast cien je základný ekonomický predpoklad rozvoja, inflácia je jav žiadúci, napomáhajúci rozvoju finančného sektora.“ To je odborná poučka inflácie. Ono je to naopak v skutočnosti. Životnú úroveň totiž ovplyvňujú ceny priamo, čím viac si môže človek dovoliť, v podstate má vyššiu životnú úroveň. Zároveň je dobré povedať, že princíp trhovej demokracie a to hospodárska súťaž, alebo aj konkurenčné prostredie by mal viesť k zvyšovaniu dostupnosti tovarov a služieb hlavne prostredníctvom ovplyvňovania a znižovania monopolných a oligopolných cien. Pokles cien je tak práve v trhovej ekonomike úplne normálny, avšak kapitalisticky negatívne hodnotený pojem deflácia nadobudol až nelogický význam. Obrovský paradox. Zároveň vieme, že neustály rast cien vytvára podmienky na tzv. neudržateľný rast cien, ktorý nemožno z hľadiska pojmov ako valorizácia dôchodkov a zamestnanosť zo sociálneho hľadiska udržať. Keby totiž platili reálne ekonomické pravidlá a valorizácia by bol skutočný, a nie iba populačný pojem, dôchodky by sledovali rast cien priamo úmerne a dnes by tak boli dôchodky takmer dvojnásobné(minimálna mzda, starobné dôchodky). Ďalšie pojmy ako verejné financie, ktorých dominantná podstata ekonomickej efektívnosti vytvára veľký priestor na manipuláciu, alebo zamestnanosť, ktorej metodika výpočtu nemá vysokú výpovednú hodnotu a hodnoty sú tak značne skreslené, nám ukazujú, že všetky ukazovatele solidárnosti v rámci zmierňovania sociálnych diferencií EÚ sú zlé. Kontrasty: HDP. Ak si sociálne slabšia štvorčlenná rodina žijúca v trojizbovom byte s dvoma maloletými deťmi, príjmom otca 400 euro a materskou matky 200 euro aj s prídavkami z dôvodu hladu a dlhov rozhodne pomôcť svojpomocne, a prenajať jednu zo svojich izieb, 200 euro plynúcich z prenájmu a delenie sa tak o súkromie a spoločný priestor s cudzím človekom jej životnú úroveň určite nezdvihne. Ak je ten cudzí človek, ktorý si od nich izbu prenajal človek s vysokým príjmom, napríklad aj niekoľko-tisíc euro mesačne môžeme byť svedkami zaujímavých príkladov nesprávneho fungovania princípu určovania životnej úrovne z hľadiska HDP, ktorý je extrémne do očí bijúci a až anti-sociálny. Ona spomenutá štvorčlenná rodina totiž vo vyjadrení paralely daného stavu k štátu a pojmu HDP už nie je sociálne slabšia rodina, ale ide o rodinu s nadštandardnými príjmami, ktorej životná úroveň je na úrovni „rodín zo západných zemí“ a jej reálne ešte horší sociálny stav akoby neexistuje. Takto to funguje, daná rodina príde o rodinné prídavky(štrukturálne fondy), pretože jej domácnosť už nie je sociálne slabšia, býva tam totiž človek s vysokým príjmom(bez ohľadu na to, že tento príjem je iba jeho a odnáša ho mimo domu). Preto je HDP proste zlý ukazovateľ. HDP na obyvateľa na Slovensku je pritom z hľadiska EÚ priemerný, v mestských oblastiach dosahuje nadpriemerné hodnoty. Bratislava je napríklad z pohľadu HDP na obyvateľa na úrovni Viedne či Prahy, to sú hodnoty vysoko nad priemerom EÚ. Pripomíname, že všetky takéto priemery a hodnoty určujú celú hospodársku a sociálnu politiku EÚ. Podobne ako rodina, ktorá si zvýšila príjem o dvesto euro z prenájmu, ale legislatívne a kriteriálne vzato má príjem niekoľko tisíc euro vďaka prítomnosti podnájomníka a jeho ziskom z nesúvisiacich podnikaní bez vplyvu na ich kvalitu života(ten vplyv je viac vďaka prítomnosti cudzinca v malom prostredí rodiny s malými deťmi negatívny). Podobne je tak nevhodný ukazovateľ HDP v rámci štátu ako to hlavný ukazovateľ princípu uskutočňovania sociálnej pomoci. HDP Slovenska je podobne ako spomenutej rodiny z hľadiska životnej úrovne absolútne nevhodný ukazovateľ. Zarátava totiž do národného bohatstva aj peniaze, ktoré zo Slovenska odchádzajú vo foriem ziskov zahraničných spoločností a ich vplyv na kolobeh peňazí vnútri hospodárskeho systému z hľadiska vplyvu na životnú úroveň tak stráca význam. Zároveň trhovými deformáciami spôsobenú centralizáciu kapitálu neberie do úvahy. Podobne, ako do slovenského bohatstva nezarátavame zisky podnikateľov a športovcov, ktorí napríklad opustili štát a generujú zisky v zahraničí prostredníctvom zahraničných firiem a získané peniaze míňajú v danom štáte(dane + zisky), nemôžeme zarátavať takéto odvedené zisky. Proste základné metodiky výpočtu životnej úrovne sú nastavené korupčne, pro-kapitálovo a dokazujú extrémne zlú politiku aj na najvyšších stupňoch. Keby totiž hodnoty HDP boli reálne hodnoty, bez zahraničných ziskov a vplyvu centralizácie, zistili by sme, že sme z hľadiska pohľadu HDP na obyvateľa na úrovni afrických rozvojových krajín, kde aj z dôvodu nestabilného prostredia je vplyv zahraničných investícií do ekonomického prostredia minimálny, ale na rozdiel od nás sa tam aspoň vytvára ako-také podnikateľské prostredie „domáceho kapitálu“. U nás ako vieme tvorí zahraničný kapitál podstatnú časť „ekonomických účastí“ a jeho záujmy tu nie sú tzv. solidárno-sociálne. Sú tu preto, pretože dobré dane, výborné mzdové podmienky z hľadiska kvalifikácie, zručností a schopností, ako aj krátkodobá garantovaná stabilita a dopyt zohrávajú svoje. Záujmy zahraničného kapitálu na Slovensku sú tak iba ekonomické, dosahujú aj z daňových a personálnych dôvodov lepšie zisky ako v domácej krajine – Nemecko, Grécko, Taliansko, Francúzsko a tak ďalej. Takže v aktuálnom poňatí napomáhajú pojmu HDP a domnelej životnej úrovni, skutočný rast životnej úrovne je však definovaný disponibilným príjmom obyvateľstva a toto je práve v rozkole s ukazovateľom HDP. Totiž, ak na jednej strane vieme, že nízke mzdy prilákajú kapitál, podnikateľov a fabriky z dôvodu vyšších ziskov, v dobrom poňatí ovplyvníme výhradne pojem zamestnanosť. Zároveň v logickom poňatí doslova zabrzdíme rast životnej úrovne. Vieme totiž, že aj 100% zamestnanosť neznamená dobrú životnú úroveň a jej rastové tendencie, ak budú mzdy nízke, aj táto absolútna zamestnanosť môže znamenať zlú životnú úroveň. Ak v súčasnosti je umiestnenie zahraničného kapitálu na Slovensku z dôvodu mzdovej náročnosti a rastu ziskov dominantné, vytvorili sme si tak vlastné bariéry rastu životnej úrovne. Hypoteticky totiž, ak by došlo k harmonizácii miezd v rámci EÚ, čo je základný princíp solidarity a rastu životnej úrovne rozvojových krajín, lokalizácia zahraničného kapitálu na danom území by stratila význam. Logicky tak bariéra rastu miezd je tzv. podprahová téma, ktorá nemôže byť predmetom populizmu politických a hospodárskych elít, nakoľko táto kontroverzia PZI-reálny disponibilný príjem spoločnosti je neriešiteľná. Takže čo ak bude rásť životná úroveň a mzdy, čím sa budeme približovať Rakúsku alebo Nemecku? Narazíme na pojem sociálna hrozba deformácie závislej, malej otvorenej ekonomiky ktorá je súčasťou veľkého hospodársko-politického spoločenstva. Trhové prostredie prakticky neexistuje, teda to, ktoré bolo plánované ako žiadané, keď sme prechádzali obdobím zmeny z centrálne riadenej ekonomiky na moderné trhové hospodárstvo. Korporácie, finančné skupiny a zahraničný kapitál natoľko deformovali trhové prostredie, že existencia rozhodujúceho prvku určovania rastu životnej úrovne a to sektoru malého a stredného podnikania je alarmujúca. Ak totiž akýkoľvek sektor, odvetvie alebo činnosť je definovaná v kapitalistickej teórii ako ziskový, nezáleží na jeho sociálnom charaktere a stáva sa predmetom záujmu kapitálu, ktorý prostredníctvom monopolnej, oligopolnej a politicko-výkonnej moci a ignorácii nefér zásahov do podnikateľského prostredia absolútne ovláda dané odvetvie. Ako v rámci využitia kapitálovo prepojeného bankového sektoru a nekonečným kolobehom úverov eliminovať konkurenciu sme si už vysvetlili. Skutočnosť, že základné ekonomické pravidlá férovej hospodárskej súťaže sú vplyvom korporácii deformované je dramatická. Ak totiž vieme, že napríklad dumpingové, alebo aj podtrhové ceny sú v legislatíve hodnotené ako nelegálny narušiteľ zdravej hospodárskej súťaže, musíme aj vedieť, že korporátne vnímanie kapitálových tokov prostredníctvom financovania strát legálne je, a jeho vplyv na zdravú hospodársku súťaž(konkurenciu) je ešte dramatickejší, ako samotné, nelegálne podtrhové ceny. Oblasti extrémne náročné na financovanie, kde je vplyv malého a stredného podnikania prakticky nemožný tak museli fungovať na iných pravidlách ako bežné trhové prostredie. Stali sme sa tak pri projektoch ako vodné, či jadrové elektrárne, developerizmus, vedecké činnosti alebo základná infraštruktúra mobility a energií svedkom vzniku pojmu dlhodobá finančná analýza. Poznáte to, za stolom s „bielymi goliermi“ sa točia frázy ako garancia príjmu, finančná návratnosť, odpisy, bod zlomu či ročné efektivity. Tieto významne odborné činnosti, ktorých existencia bola vyvolaná práve nutnosťou analýzy a ekonomického vysvetlenia pojmu zisk v dlhšom období z dôvodu nerealizácie veľkého množstva super-projetkov tak hľadali svoje uplatnenie aj v iných oblastiach. Pokiaľ sme si definovali, že spomenuté veľké a finančne super-náročné projekty nemôžu byť predmetom malého a stredného podnikania, tak ani dlhodobé analýzy prosperity s niekoľkoročnou plánovanou stratou tak isto nemôžu byť predmetom v oblasti malého a stredného podnikania. V momente, keď sa do oblastí, ktoré by mali byť výlučne v rukách malého a stredného podnikania aplikovali korporátne pravidlá veľkých investícií, narážame na významné bariéry malého a stredného podnikania. Sme svedkami, keď spomenuté finančné analýzy vstupujú do oblastí, pre ktoré nie je typická extrémna finančná náročnosť ako spotreba potravín, či priemyselná a remeselná oblasť. Tu možno hľadať hlavný dôvod v nutnosti eliminácie vplyvu centralizovaného kapitálu na rôzne, významné oblasti v definícii pojmu kvalita života. Ak sa totiž spotreba potravín stane predmetom korporátneho záujmu, dostaneme sa na úroveň, kedy je v danom sektore prakticky daná neexistencia trhového prostredia. Hlavný nástroj: eliminácia malého a stredného podnikania prostredníctvom ovládnutia významných trhových podielov. To sme už spomínali, „zdravá“ firma nemusí dosahovať zisk, stačia tržby a finančný kolotoč financovania sa môže spustiť. Narušenie trhového prostredia koncentráciou kapitálu a plánovaním niekoľko ročnej(prípadne niekoľko desaťročnej) straty tak v prípade oblastí ako potravinárstvo viedli k absolútnej deformácii trhového prostredia. Finančné skupiny dnes ovládajú 95% predaja v odvetví, pre ktoré má byť typická skôr rozdrobená, regionálna a existenciou malého a stredného podnikania charakteristická vlastnícka štruktúra. Vzniklo tak oligopolné prostredie, môžeme ho nazvať aj rozdelené prostredie monopolov, kde cena nie je výsledkom vzťahov dopyt-ponuka, ale je predmetom finančných vzťahov a požiadaviek hospodársko-politických elít. Najjednoduchšie pre pochopenie to možno nazvať ako nelegálne narúšanie trhového prostredia. Ak sa totiž rozhodne kapitál „usadiť“ v akejkoľvek oblasti, s pojmami ako finančná analýza, bankový kolotoč úverov spriaznenej banky prostredníctvom štátnych peňazí a plánovaná strata  bez akýchkoľvek pochybností danú oblasť ovládne a z trhu vytlačí reálnych podnikateľov. Takže takéto jednanie v mnohých oblastiach musí byť hodnotené ako nelegálne podobne ako podtrhové ceny. Nemôže proste korporátny kapitál vstupovať do konkurenčných odvetví, proste úplne zničí ovládnutím trhového podielu plánovanou stratou podnikateľov. Aj keď si musíme uvedomiť, že podtrhové ceny vlastne taktiež znamenajú plánovanie straty a finančné analyzovanie v súvislosti s pojmom trhový podiel a jeho rast. Takže, paradox bijúci do očí, avšak z hľadiska nevedomosti a nechápania ekonomických súvislostí verejnosťou neustále využívaný hospodársko-politickými elitami k prospechovej deformácii životnej úrovne Slovenska. Pri uvedomení si daných skutočností musí byť zrejmé, že pravidlá aplikované v rámci koncepcie rozvoja spoločnosti sú zvrátené a anti-sociálne prepojenie politiky s finančnými skupinami je viac ako nemorálne.

Tak sme svedkami, že nielen tzv. „dopytovo zaručené“ oblasti ako sú oblasti základných životných potrieb, ale všetky oblasti vykazujúce tendencie ziskovosti sú ovládané inými štruktúrami ako malým a stredným podnikaním. Takže vlastne úplne celá ekonomika je postavená na aktuálnych záujmoch monopolov a oligopolov(dohodnutých monopolov). Tu sa treba pristaviť a zadefinovať si politickú kultúru. Ľudia poznajú hlavne pojmy pravica a lavica, potom ešte socialita a liberalizmus. Tieto pojmy sú výhradne tendenčné a populistické, pretože pri logickom zamyslení sa pôsobia klamne. Takže, nič také ako pravica a ľavica neexistuje, všetko je o kapitále. Socialisti pritom aplikujú ultra extrémny kapitalizmus, ktorý devastuje spoločnosť a aplikujú totálny liberalizmus. Čo potom tá druhá stránka – liberalisti? Nič iné nemôžu ponúknuť, celé politické spektrum je asociálne, ultra liberalistické a kapitalistické. Liberalizmus je reálne zaujímavý pre fungovanie trhovej ekonomiky, avšak spôsob jeho výkonu – absolútna sloboda kapitálu v spojitosti s ovládaním trhových podielov cez prepojenie legislatíva-politika-finančné skupiny je dramatický nedostatok. Taktiež je nutné určiť liberalizmus z hľadiska odvetví národného hospodárstva – tomuto sa venujeme v tejto publikácii pri pojmoch sociálne oblasti a miera zisku. Konvenčný dopyt a nízke mzdy sú práve najväčší problém Slovenska a bránia jeho rozvoju v rámci životnej úrovne. Dostali sme sa do tzv. „začarovaného kruhu“, kde samotná existencia trhového prostredia je ohrozená paradoxne jeho základným cieľom – rastom životnej úrovne. Ktorá, ako vieme je v prostredí kapitálovej trhovej demokracie definovaná práve rastom disponibilných dôchodkov obyvateľstva. Korporátny kapitál takto ovláda až 2/3 tržieb v národnom hospodárstve a keď si uvedomíme že kapitál nemá sociálne tendencie a svoje záujmy si bude strážiť za každú cenu, zistíme, že situácia je neriešiteľná. Pri sektorovej klasifikácii jednotlivých oblastí národného hospodárstva, jej podielov v rámci zamestnanosti a hrubého domáceho produktu definujeme evolucionalizmus ako určitý sociálno-ekonomický harmonizátor spoločenských a ekonomických záujmov. Jednotlivé sektory národného hospodárstva, primárny, sekundárny aj terciárny majú v rámci rastu životnej úrovne a kvality života svoje miesto, každý zo spomenutých sektorov má tak na kvalitu života rozhodujúci vplyv. V evolucionalistickej teórii vyváženého podielu tvorby HDP v rámci sektorov národného hospodárstva dochádzame podobne ako v mnohých iných oblastiach k identifikácii veľkých rozdielov medzi spoločensko-sociálne žiadaným a skutočným stavom. Všetky skutočnosti, ako vplyvy jednotlivých sektorov národného hospodárstva na HDP, výška disponibilného príjmu či deformácia trhového prostredia monopolnými a oligopolnými štruktúrami finančných skupín tak vytvárajú nepredstaviteľne významné bariéry rastu životnej úrovne a ovplyvňujú anti-humánny a asociálny chod kapitalistickej reality. Musíme pri takýchto vetách zdôrazniť, že s pojmom kapitalizmus nemáme žiadny problém, ide o vplyv rozhodujúci vo formovaní demokratického sveta s významnými tendenciami zlepšovania kvality života. Trhová ekonomika je stav, ktorý teoreticky môže naplniť požiadavky harmonizácie životnej úrovne obyvateľstva, avšak absencia hraníc medzi oblasťami s rozhodujúcim kapitálovým a sociálnym vplyvom spôsobila úplnú deštrukciu želaného stavu hospodárskeho prostredia – práve ovládnutím trhov korporáciami, tieto trhy mali byť komplet v rukách malého a stredného podnikania, čo by boli tisíce podnikov, ktoré by si rozdeľovali zisky troch, štyroch korporácií a rozdelenie bohatstva v rámci spoločnosti by bolo trhovo-férové. Spomenuté bariéry spoločenského rastu kvality života v znení definovaného paradoxu tak nemožno ignorovať. Treba si uvedomiť, akú zmenu v celom prostredí malej, otvorenej ekonomiky by znamenala aplikácia evolučného zdravovania. Preto píšeme všetky záležitosti zdanlivo nesúvisiace so stravou ako HDP, zamestnanosť, súkromné vlastníctvo, korporácie, finančné skupiny a iné. Každý jedinec by zmenou svojej stravy spustil v prostredí národného hospodárstva širokospektrálne zmeny s dopadmi na zdanlivo nesúvisiace sektory, hlavne banky, chemický priemysel, farmaceutický priemysel, zdravotníctvo a politické činnosti. Aj tu sme však narazili na paradox, aby mohlo totiž obyvateľstvo niečo ovplyvniť, muselo by aspoň 75% ľudí prijímať evolučnú stravu -  v takejto situácii by sa turbulentné zmeny v národnom hospodárstve smerujúce k nevídanému rastu životnej úrovne stali rozhodujúce a zmeny by sa diali okamžite. Paradox je, že aj tu je tzv. začarovaný kruh podobne ako pri PZI a raste miezd, a to že 99% ponuky potravín tvoria potraviny syntetického charakteru produkované „bankami“, takže neexistuje, že by prostredníctvom stravy mohla väčšina spustiť hospodársko-ekonomickú revolúciu. Najhoršie je, že oblasť potravín je najviac kontrolovaná finančnými skupinami a hospodársko-politickými záujmami a to z dôvodu skutočného vplyvu syntetických potravín na človeka. Neustály príjem ťažkých kovov a toxických látok je záležitosť priameho vplyvu na chemické a neurálne činnosti v organizme. Mozog je orgán, ktorý je z dôvodu neustáleho „boja“ s toxickými látkami a ťažkými kovmi prijímanými zo stravy pod neustálym tlakom. Tieto extrémne vplyvy na organizmus prichádzajúce zo stravy posledných 50 rokov tak spôsobujú určitú nefunkčnosť mozgových synapsií, vedúce k ignorácii racionality. Podobne ako sme si zadefinovali mozog ako logického veliteľa so schopnosťou obetovať niečo v prospech celku v prípade extrémneho zakyslenia organizmu, kedy sa mozog rozhodne uvoľňovať na boj s prekyslením kalcium z kostí za cenu hiluxov, osteoporózy či artritídy na úkor kolapsu systému. Podobne to funguje aj v prípade ťažkých kovov a toxických látok. Mozog nie je evolučne vyvinutý na činnosti vedúce k eliminácii pravidelného príjmu ťažkých kovov a toxických látok, antibiotík a hormónov. Opakujeme toto je výsledkom vplyvu posledných 50 rokov. Mozog preto volí rôzne varianty ochrany organizmu, kde môže byť eliminácia alebo ukladanie spomenutých ťažkých kovov a iných toxínov práve na úkor určitých nežiaducich skutočností. Takto extrémne vyťažený mozog pod vplyvom bezprecedentného príjmu nežiaducich látok tak blokuje určité morálne, logické a sociálne charakteristiky osobnosti človeka. V tejto súvislosti je dobré pripomenúť teóriu „asociálnej väčšiny“, ktorá túto teóriu eliminácie dôležitých osobnostných vlastností prostredníctvom mozgových receptorov a ich nefunkčnosti podporuje. Spotreba sa tak stáva rozhodujúcim činiteľom súčasnosti na úkor potreby a chápanie spoločnosti a života tak naberá nové smerovanie. Spotreba samozrejme je dôležitá, avšak je nesprávne, že práve spotreba na úkor potreby určuje životnú úroveň obyvateľstva podľa normalizácie merných činností EÚ. Je dôležité preto zadefinovať aká potreba a aká spotreba je v skutočnosti smerodajná pri pojme životná úroveň. Tieto dva pojmy je možno v skutočnosti jednoznačne rozdeliť. Akurát narazíme na najväčší problém súčasnosti, a to nesprávne, alebo aj prospechové chápanie veci, ktoré rozdeľuje pojmy spotreba a potreba výhradne na základe kapitálovej súvislosti. Toto vnímanie spôsobilo, že pojmy spotreba a potreba splývajú a v rámci rozdelenia tak jednotlivé položky fluktuujú, pričom pojem spotreba sa stáva z hľadiska „balíčka záujmov“ dominantný. Celá teória evolucionalizmu je postavená na skutočnosti, že práve definícia potreby, ako to determinantu skutočnej životnej úrovne je základným predpokladom jej rastu. Identifikácia základných oblastí s rozhodujúcim sociálno-ekonomickým vplyvom na kvalitu života z hľadiska reálnej potreby obyvateľstva môže toto rozdelenie oblastí uľahčiť. Školstvo, zdravotníctvo, voda, plyn, elektrina, potrava, environmentálne, podnikateľské prostredie a mnohé iné oblasti s rozhodujúcim vplyvom na kvalitu života sú ľahko identifikovateľné. Tak isto možno ľahko identifikovať oblasti, pre ktoré je typický vzťah ku spotrebe z hľadiska potrieb významnejší. Média, luxus, IT, moderné komunikačné technológie, sektor služieb a iné môžeme tak isto hodnotiť ako určité determinanty životnej úrovne, avšak ich „váha“ v rámci identifikácie ukazovateľov životnej úrovne obyvateľstva nemusí byť rozhodujúca. V pojmoch korupcia a tunelovanie sa predmetom záujmu stávajú práve oblasti v rámci potreby. Tak isto môžeme sledovať doslova prilepenie sa ekonomických elít a finančných skupín na politicko-výkonnú moc štátu v rámci potrieb, kde odčerpávanie neprimeraných ziskov spôsobuje extrémne finančné zaťaženie obyvateľstva post-komunistických štátov s extrémne nízkym disponibilným príjmom. Táto záťaž je pre väčšinu obyvateľstva príliš vysoká a v podstate bráni zvyšovaniu kvality života prostredníctvom služieb a tovarov v spotrebných charakteristikách. Ak totiž v prospech evolučne kapitálového chápania spoločnosti rozložíme(žiadaný stav) váhu jednotlivých oblastí potreby a spotreby a ich vplyv na kvalitu života férovo, zistíme, že aj spotrebné oblasti majú významný vplyv. Ekonomické tajomstvo úspechu, ako sme sa snažili zadefinovať dnes nie je v tovaroch luxusných a cenovo náročných s menšou charakteristikou dopytu, ale v tovaroch potrebných, z hľadiska finančnej náročnosti väčšine dostupných a tovarov základných. Predmetom kapitálových záujmov finančných skupín a korporácií v spojitosti s politickými elitami súčasnosti sa tak stali prakticky všetky oblasti základných potrieb, ktorých je také množstvo, že samotné tajomstvo dostupnosti a lacnosti je tzv. pascou reálnej finančnej dostupnosti. Sme totiž svedkami, ako väčšina slovenskej populácie vynakladá všetky svoje reálne disponibilné prostriedky na potreby základné oblasti a tzv. spotrebné oblasti môže riešiť výhradne prostredníctvom pôžičiek z bankového sektoru, alebo jednoducho nemá možnosť dostupnosti. Ak sme si zadefinovali, že skutočná kvalita života je určitým prienikom dostupnosti oblastí potreby a spotreby a uvedomíme si, že väčšina financuje výhradne potrebu, práve spotreba bude hlavný determinant nedostatočnej životnej úrovne. Daný stav spoločnosti je daný práve ekonomickými charakteristikami spoločnosti, zložitými ekonomickými korelantmi spotreby a možnosti kapitálovej realizácie, ktoré sú predmetom zlepenia kapitálu s politickým prostredím. Ak väčšina obyvateľstva dokáže financovať iba potrebu, jej kvalita života je z hľadiska dostupnosti spotreby nedostatočná. Možnosť spotreby a jej význam v kvalite života je nediskutovateľný. Ľahko si tak vypočítame, že buď je nedostatočný príjem obyvateľstva, alebo je v rámci potrebných oblastí odčerpávané príliš veľké množstvo peňazí. Že sa oblasti zdravotníctva, školstva, energií, vody, potravín a iných, ktoré možno definovať ako oblasti potreby stávajú oblasti extrémnych ziskov korporácií a finančných skupín odčerpávajúcich vo forme parciálnych platieb väčšinu disponibilného príjmu obyvateľstva nie je možno diskutovať, to je proste pravda. Aj z tohto hľadiska je tak pojem disponibilný dôchodok, resp. jeho výška nedostačujúci. Zistíme tak, že jak disponibilný dôchodok, tak aj odčerpávané zisky v potrebných oblastiach sú hlavnými zdrojmi nedostatočnej životnej úrovne obyvateľstva. Reforma celého hospodárskeho systému v prostredí reálnych potrieb a spotreby je tak nutný predpoklad zmeny. Samozrejme, teória zmeny nie je tak jednoduchá. Zadefinovali sme si totiž, že nemáme ako obyvateľstvo možnosť zmeny „svojpomocne“ ako by to bolo v prípade zmeny stravy, ktorá by rozbehla kolobeh sociálnej revolúcie, nakoľko ponuka je taká aká je, a zároveň poznáme bariéry zmeny z druhej strany – legislatívne a kapitálové. Takže podobne, ako pri ťažkej možnosti odpovede na otázku okolo vajíčka a sliepky, resp. čo bolo prvé, je ťažké odpovedať na otázku ktorá zo spomenutých strán má byť hlavný iniciátor zmeny. Obyvateľstvo má doslova zviazané ruky, a iba reštrukturalizácia podielov jednotlivých sektorov národného hospodárstva na tvorbe HDP môže z hľadiska zamestnanosti, efektívnosti a zaručeného rastu životnej úrovne znamenať posun k lepšiemu. Takáto zmena je možná iba legislatívnou úpravou „potrebných“ oblastí, tá je však z dôvodu prepletenia kapitálových záujmov s politikou nereálna. Ono totiž, jak pijavica sa len tak od seba neodsaje od svojho hostiteľa, tak sa veľmi ťažko odsaje od svojho hostiteľa, kapitálových možností Slovenska, samotný kapitál, resp. finančné skupiny a korporácie. Kto teda vlastne vytvára pravidlá a politické rozhodnutia. Kapitálové potreby finančných skupín a korporácií sú doslova základnými determinantami celej výkonnej moci štátu. Ovládaním legislatívno-výkonnej moci tak dochádza k podobnému formátu spoločnosti z hľadiska rozdelenia bohatstva ako sme boli svedkami v prostredí komunistickej diktatúry. Pre takúto, centrálne riadenú spoločnosť bolo charakteristické záujmové uplatňovanie moci, kde sa väčšina bohatstva a kvalitnej životnej úrovne hromadila na úkor väčšiny v rukách politických elít a ich prívržencov – v prípade ilustrácie na pomyselných otvárajúcich sa nožniciach rozdelenia bohatstva to bola situácia, kedy nity v nožniciach podliehajú veľkému tlaku. Doslova tak bol pre daný riadiaci a výkonný aparát typický tzv. pijavičí syndróm, keď vyciciaval spoločnosť. Súčasný vývoj hospodársko-politického prostredia naznačuje, že z hľadiska celkového vplyvu a tzv. pijavičieho syndrómu možno porovnávať absolutistické vplyvy spomenutej vládnucej moci v prostredí komunistickej diktatúry a vplyv najvýznamnejšieho určovateľa ekonomicko-hospodárskych skutočností dneška – kapitálu. Vplyv kapitálu na realitu tak musí byť v značnej miere okresaný, avšak jeho význam z hľadiska možností spotreby musí zostať naďalej podstatný.

 VIERA. Pri skutočnosti, že dnes sa medzi sebou nezabíjame a nepožierame, resp. je to pre väčšinu obyvateľstva nepredstaviteľné, musíme brať do úvahy, že ide o určitú etickú hodnotu osobnosti človeka, ktorá v rámci postupnej socializácie a progresu spoločnosti nadobudla reálny význam. V našich podmienkach nemôžeme ďakovať kresťanskému vierovyznaniu za túto skutočnosť ako sa mylne môžeme domnievať, táto cirkev, podobne ako väčšina ostatných túto evolučne „zdravú“ vlastnosť človeka zobrala ako základ svojich kázaní. Podobne ako pri židovskej viere, ktorá spolu s kázaním kresťanstva prakticky určuje morálnu charakteristiku starého kontinentu, je možno aj pri tzv. ateistoch konštatovať hodnotu „nezabiješ“ ako prirodzenú. Preto sú výrazy židovsko-kresťanské, alebo kresťansko-židovské charakteristiky hodnôt Európy v tomto prípade zaužívané. Podobne je formovaná aj spoločnosť „najsilnejšej“ ekonomiky sveta USA. Aj keď dané priestory najviac vplývajú svojou expandujúcou kultúrou na naše obyvateľstvo a sú významne veľké a populačne rozsiahle, v skutočnosti sa nachádzajú v globálnom priestore, v ktorého význame dané ekonomiky netvoria významný celok. Na svete je už skoro 8 miliárd ľudí, v rámci kresťanstva a židovskej viery môžeme hovoriť o populácii s približne 10%-ným podielom. Je tu islám, budhizmus a iné vyznania, pre ktoré sú v rámci globálnych hodnôt typické iné čísla, omnoho významnejšie(jak podielom na populácii, tak veľkosťou územia). Podľa médií platí na starom kontinente a v USA verejná mienka, ktorá je tzv. antiislamská. Paradox, islam sa potýka s podobným problémom ako kresťanstvo – problematické rozdelenie bohatstva vládnucej triedy a obidve viery, ktorých hlavný predpoklad je práve férové rozdelenie bohatstva aktuálne kvôli tomuto upadajú. Nedokonalosť informácie a pôsobenie dezinformácie v rámci tvorby verejnej globálnej mienky v oblasti vierovyznaní, pričom šíriteľmi informácií sú iné viery, je taktiež dramatická. Väčšina populácie USA a EÚ dnes chová tzv. protiislamské nálady, ktoré sú logickým výsledkom vplyvu médií na verejnú mienku. Celá problematika s ktorou pracuje bežný človek spočíva v tom, že islam je šialený, rezanie hláv a táto menšina nemá na zemeguli priestor v dnešnom „morálnom“ svete. Čo je islam, je pritom cudzie. Skutočnosť je taká, že islam ako to najmladšie náboženstvo vznikal na pôde starodávnych miest mekka a medina v prostredí, ktoré bolo typické spolunažívaním kresťanských, židovských a prérijných kmeňov a tak v morálno-etických oblastiach má podobný základ. Taktiež niekoľko racionálnych prikázaní priamo nesúvisiacich s vierou a niekoľko prikázaní ohľadom úcty, šírenia a modlitieb má veľmi podobné. Mediálne informácie tak vrhajú na vlastne najvýznamnejšie vierovyznanie v rámci globálu s významným ekologickým a spoločenským charakterom škaredé svetlo. Informácie, ktoré prichádzajú z médií posledných rokov v skutočnosti nemusia byť problémom islamu, ako ich hodnôt a spôsobov života. Štatistika je taká, že tzv. islamsky štát, ktorý sa rozhodol uplatňovať „sväté“ právo v skutočnosti nie je významný reprezentant islamskej viery. Menej ako jedno percento vyznávačov islamu je v skutočnosti prívržencom islamského štátu. 99% muhamedánov na svete žije v prostredí iných hodnôt. Napríklad v Indii, kde je toľko islamistov ako kresťanov na celom svete je vplyv spomenutého uplatňovania „svätého“ práva nulový. Áno, je pravda, že korán, resp. sväté písmo islamu, resp. islam samotný pozná spôsoby žitia, ktoré uplatňuje tzv. islamský štát, je nutné podotknúť, že ide o využitie nesprávnych interpretácií. Ak by to totiž bolo racionálne, a pridalo by sa k spomenutému 1% ďalších 99, svet by sa rýchlo zmenil. Avšak, 99% muhamedánov si uvedomuje správnu interpretáciu, a to že „sväté“ právo je možné uplatňovať iba pri férovom rozdelení bohatstva, moci a ďalších predpokladoch, s ktorými sa ešte toto vierovyznanie nevysporiadalo. Takže 1% tvorí verejnú mienku o islame prakticky v celom svete. V tomto kontexte je nutné sa zamyslieť, aký skutočný cieľ médiá sledujú. Generačné odsúdenie islamu, spoločenskou náladou zastavenie šírenia islamu v našich podmienkach či ochrana náboženských hodnôt? Predstavte si, že by situácia 1% mala byť smerodajná pre kresťanstvo napríklad. Zároveň si predstavte, že všetci obyvatelia na planéte majú dostatok informácií. Ako by potom vyzeralo kresťanstvo a jeho globálne šírenie, keby svetom „otriasali“ informácie o extrémnych zverstvách, ktoré sa v podmienkach kresťanských hodnôt udiali? Genocídy v rusky hovoriacich krajinách, fašizmus, plynové komory, IRA, ETA, križiacke výpravy proti neveriacim a mnohé iné zverstvá páchané by šíreniu kresťanských hodnôt nepomohli. Zároveň by Európa určite nekolonizovala v mene kresťanstva skoro celý svet, na základe informácií o konaní menšiny by kresťanstvo nebolo vítané nikde. Objektívnosť informácie je tak hlavný problém z hľadiska mienkotvornosti verejnosti. Spoločenská mienka totiž spôsobuje nenávistné nálady a nesprávne vnímanie mnohých záležitostí v rámci generačného odkazu sa nestáva tým správnym. Vierovyznanie, resp. jeho voľba je prejavom slobodnej vôle človeka, táto oblasť je v rámci demokracie správne určená ako úplne slobodná. Ekonomické súvislosti nám ukázali, že aj najväčší nepriatelia, ktorí si na základe ortodoxnosti svojej viery nevedeli prísť na meno, sa dnes v záujme ziskov spájajú a „výborne kooperujú“. Nenávisť a intolerancia v rámci vierovyznaní vzájomne tak spôsobujú ďalšie deformácie globálneho spoločenského vývoja a životnej úrovne. Iba tolerancia a spoločenská osveta vedie k spoločnej, harmonickej budúcnosti. Dôvody na spustenie nenávisti voči islamu pritom nemusia byť vôbec vecou priamo viery, môže ísť o iné záležitosti. Už niekoľko desaťročí rezonuje v ušiach odbornej verejnosti fakt, že svojim spôsobom starý kontinent, Európa vymiera. Vo svetovom meradle sme svedkami extrémneho a bezprecedentného nárastu obyvateľstva a čo ak je problémom práve zachovanie určitej diverzifikácie sveta vo veci vierovyznania? Ak si totiž zložíme zložité demograficko-štatistické a ekonomické súvislosti, pomerovo to tak nejako nebude sedieť. Skok zo 4 mld na 8. Takže sa zdvojnásobil počet obyvateľov. Regionálne prírastky a pomery obyvateľstva vo veci vierovyznania však vykazujú dramatické rozdiely. Zatiaľ čo počet židovského a kresťanského vyznania nedosiahol v rámci zdvojnásobenia prírastku obyvateľstva dvojnásobok, ostatné viery a ateizmus dosahovali významné nárasty. V číselnom vyjadrení to vyzerá tak, že počet obyvateľov európy, kresťanov a židov by sa mal logicky v danom vývoji zdvojnásobiť, v skutočnosti demografický a „veriaci“ vývoj vykazuje alarmujúce čísla. Európa vymiera je mierne prehnané, z dlhodobého hľadiska však reálne. Spomenutý prírastok v období zdvojnásobenia bol pritom iba niekoľkopercentný, absolútne čísla „veriacich“(kresťan, žid) taktiež nedosahovali očakávané hodnoty. Naopak, islam nie že zdvojnásobil počet svojich stúpencov, ale prakticky strojnásobil, čím ťažil z prírastku obyvateľstva v rámci globálneho vplyvu viery najviac. V skutočnosti tento trend pokračuje, doba, keď bolo v rámci kresťanstva bežné mať rodinu s desiatimi deťmi je preč, takéto charakteristiky sú aktuálne charakteristické pre islam a budhizmus, to sú viery v ktorých oblastiach záujmu sme svedkami najväčšieho populačného prírastku v rámci globálu. Je tak dezinformácia o zvrátenom islame určitá informácia ktorá môže mať z hľadiska populácie a viery tzv. protekčné, alebo ochranné tendencie? Geopolitický vývoj je veľmi rozsiahla téma, neustále rastúce tendencie v ekonomickej interakcii a fluktuácii obyvateľstva globálne sú predmetom významných štúdií, ktoré musia byť realizované v evolučnom poňatí. To znamená niekde otvorenie dverí, niekde zatvorenie dverí a podobne, mnohé opatrenia harmonizujúce spoločnosť viacerých vierovyznaní pritom definujú zaručený a udržateľný rast životnej úrovne a rozdelenia bohatstva z globálneho hľadiska. Makroekonomické analýzy v súvislosti s demografickým vývojom európskej populácie realizované posledné desaťročia proces vymierania potvrdzujú. Samozrejme, ide o teórie kapitálovo tendenčné, ktorých absolútne hodnoty môžu byť irelevantné, avšak ich význam práve z hľadiska potrieb kapitálu a zabezpečenie prírastku obyvateľstva je v súvislosti s aktuálnym geopolitickým vývojom a migračných tokov v Európe je zrejmý. Očakávalo sa, že otvorením tzv. východného bloku v rámci Európy bude spôsobený rast migrácie - prisťahovalectvo do západných zemí mať zásadný hospodársko-ekonomický význam. Spolu s možnosťou „realizácie“ kapitálu na novootvorených trhoch a nových dopytoch tak mali vtedajšiu kapitálovo modernú západnú spoločnosť tieto skutočnosti doslova rastovo spasiť. Z hľadiska kapitálových možností sa tento prvok ukázal ako efektívny iba krátkodobo, a z hľadiska očakávaného pozitívneho demografického vývoja dokonca ako neefektívny. Ukázalo sa tak, že bez ďalšieho významného zásahu v oblasti ekonomiky a demografických ukazovateľov je riziko stagnácie ekonomiky a faktoru vymierania vysoké. Preto sme aktuálne svedkami významných migračných tokov, v zásade ide o realizáciu kapitálovo protekčných nástrojov v rámci hospodárskeho systému. Najdôležitejšia otázka, ktorá musela byť vyriešená, bola z ktorej časti sveta treba zabezpečiť migráciu samotnú. Ako nástroj na dosiahnutie cieľa musela byť daná oblasť sveta identifikovaná a lokálna verejná mienka musela byť tendenčne zmanipulovaná. Proste predmetné obyvateľstvo z hľadiska záujmu kapitálu musí disponovať názorom, že tam a tam je lepšie, že tam je najlepšie. Na aký svet takto vplývať? Čo sa týka severnej Ameriky, to je zbytočné, tých nepresvedčíme že tu je lepšie, stredná a južná Amerika sú jednak ďaleko a určitú demografickú migráciu danej oblasti drží v rukách práve severná Amerika(verejná mienka o lepšom živote). Afrika, to je na identifikáciu zložité, nakoľko kolonizačné vzťahy a súvislosti ohľadom stupňa socializácie spoločnosti takmer blokujú potencionálnu veľkú migračnú vlnu z danej oblasti. Ostávala tak iba Ázia a zeme tzv. 3. sveta, kde aj určitá zhoda vo veciach viery je pravdepodobná. Plán bol presídlenie kresťanských a židovských rodín do „lepšieho“ a takouto migračnou vlnou zachránenie starého kontinentu. Avšak percento daného obyvateľstva v daných oblastiach bolo minimálne, išlo o oblasti s významným podielom islamu. Toto obyvateľstvo pod vplyvom médií taktiež zdieľa myšlienku o lepšom svete. Tak prichádza do Európy významný podiel obyvateľstva s lokalizačne nie úplne typickým vyznaním. V skutočnosti sa toto už deje niekoľko desaťročí, keď neoficiálne najväčší národ v Európe turci, doslova osídlili nemecky hovoriace krajiny a napomáhajú udržiavaniu „klamne sociálneho“ prostredia. Francúzsko, Anglicko, južné štáty sú taktiež štáty s vysokým percentom prisťahovalectva, pre ktoré sú typické dvojciferné populačné hodnoty. Iba post-komunistické štáty a niekoľko menších štátov ešte vykazujú iba jednociferné hodnoty menšín prisťahovalcov s novým vierovyznaním. Preto je zaujímavé sledovať spôsob informácie, resp. jeho podania médiami, ktoré celé migračné toky vníma ako krízové a podporuje spoločenské nálady proti prisťahovalectvu. V tom je tak strašne veľa dezinformácie, až je to smiešne. Verejnú mienku v zmysle negativity ako vieme, ovplyvňuje kapitál, záujem toho istého kapitálu je však na druhú stranu pro-migračný. Aký je teda význam takýchto informácií? Vzniká tak odpoveď, ktorá definuje úplne nové významové a pojmové spojenie. Tzv. populizmus kapitálu – ktorého úlohou je zakrývať skutočné zámery prostredníctvom populárnych vyjadrení. Nástrojom populizmu sa tak stáva široká sieť médií. Milióny prisťahovalcov tak v priebehu času „doplnia“ európsky rozvoj ekonomicko-hospodárskych súvislostí a diverzifikácia vierovyznaní a samotný genofond Európy tak budú vystavené novým spôsobom fungovania. Vývoj spoločnosti nie je reálne z dlhodobého hľadiska plánovateľný, celospoločenské turbulencie extrémnych pomerov ktoré sa udiali len za posledných 100 rokov nám dokazujú labilnosť a krehkosť stability a humánnosti a zároveň nepredpovedateľný vplyv vedecko-technologického, fantastického a poznatkového rozvoja spoločnosti. V oblasti slobody vierovyznania je tak evolučný predpoklad harmonizácie spoločnosti, spolunažívania, deľby práce a bohatstva. Musíme si priznať, že niekoľko tisíc ročná vojna náboženstiev, ktorej cieľom bola anulácia „iného“ a vytvorenie globálne jedného náboženstva je nereálna, a náboženstvá sa musia naučiť žiť pospolu. Ak má existovať kapitál a samotná trhová demokracia s humánnym charakterom, záležitosť vierovyznaní nemôže byť determinujúci prvok skladby obyvateľstva. Vyššie hodnoty kapitálu a humánnosti totiž v zmysle zhody v rámci „božích prikázaní“ a ich eticko-spoločenských stránok už vytvárajú predpoklad takejto ko-existencie. Jediné, čo sa musí napraviť je samotná ortodoxnosť a význam jej prejavu. Zatiaľ čo burka, alebo zahalenie žien nemôže byť na jednej strane problém, na druhej jednoznačným problémom možno hodnotiť extrémne podoby homofóbie, rasizmu alebo fašizmu, s ktorými sa takmer každodenne stretávame. Samotná ortodoxnosť vierovyznaní nemôže žiadnym spôsobom utrpieť, komunitné a rodinné zázemie ponúkajú dostatok priestoru na realizáciu aktov, obradov a ceremónií z hľadiska rozdielov v teologickej časti božích prikázaní. Nakoniec ekonomické záujmy a významná kooperácia v oblasti jednotlivých vierovyznaní nám ukázali, že realita spolunažívania v prostredí slobody kapitálu a demokracie je úplne normálna.

Tolerantnosť, inteligencia, empatia či solidarita. Toto sú pojmy, ktorých globálny dosah je supervýznamný. Väčšina sveta už s týmito pojmami vo svojom lokálnom svete žije, dokonca celkový dojem z planéty Zem a jej obyvateľstva je taký, že tieto pojmy doslova určujú spoločenské dianie. Skutočnosť je však iná. Ak by totiž tieto pojmy neboli iba niečím „trendy“, čo dáva asociálnej väčšine pocit doslova odbornosti a prakticky neexistuje aplikovaná personálna intervencia, ale stali sa plnohodnotnými determinantmi humánnej reality, svet by nutne vyzeral úplne ináč. Všetky spomenuté pojmy, tolerantnosť, inteligencia, empatia a solidarita sú v skutočnosti mienkotvornym vplyvom médií a kapitálu uvedené do stavu omylu, ich skutočný význam ľudia doslova nevnímajú. Tento vplyv asociálnej väčšiny na spoločnosť je prakticky rovnaký ako v prípade syntetických potravín. Hociktorý pojem sa pokúsime rozobrať do detailu, identifikujeme veľké množstvo sociálnych a morálnych nedostatkov pre ktoré je typický z hľadiska významu práve pravý opak. Solidarita, stačí sa pozrieť na ohromné utrpenie obyvateľstva, špeciálne žien a detí v oblastiach, ktoré prakticky fungujú ako potravinová farma pre moderný, kapitalistický svet. Od nedokonalej legislatívy umožňujúcej využitie super-chémie, ktorá devastuje reprodukčnú schopnosť žien a fyzický stav detí vrátane pôdy a vody, až po sociálne úrovne jednotlivých oblastí determinujúcich kvalitu života – dostupnosť energií, peňazí, spotreby, školstva, zdravotníctva či práce inej ako na úrovni otroka z 19-teho storočia. V modernom svete pojem solidarita prakticky stratil význam, celá evolucionalistická teória identifikuje extrémne množstvo anti-solidárnych skutočností so závažnými dopadmi na slovenské obyvateľstvo – ako to časti globálneho obyvateľstva, žijúceho v modernom, kapitálovo-demokratickom svete.

Empatia, na každom kroku sa stretávame s prejavmi egoizmu, samotné charakteristiky rozdelenia bohatstva či lokálne(Slovensko), alebo globálne(Svet) definované obrovskými problémami tzv. efetku otvárajúcich sa nožníc v rámci pomerov rozdelenia bohatstva definujú nulovú empatiu politických a hospodárskych elít. Aká empatia je z lokálneho slovenského hľadiska v rámci vzťahov k ohrozeným vrstvám obyvateľstva. Napríklad k dôchodcom. Ani kúsok empatie nemôže byť prítomný vo výkonnej legislatívno-politickej moci a asociálnej väčšine. Väčšina slovenských dôchodcov sa priamo potýka s chudobou a nízkou kvalitou života. Za celú históriu Slovenska, a už je pomerne dlhá, štvrť storočie, sa nenašiel ani jeden politik, ktorý by bol empatický, čo je extrémne šokujúce, pretože empatia je nutný predpoklad humanity a humanita je základný predpoklad politickej činnosti(teória nesprávnej stoličky). Dramatické rozdiely vo vnímaní ohrozenej sociálnej časti obyvateľstva – dôchodcov možno potom identifikovať ľahko komparáciou postavenia tejto sociálnej skupiny napríklad v Japonsku a na Slovensku. Veď to nie je utópia, to je proste fakt, z hľadiska neustáleho predhadzovania náročnosti dôchodkového zabezpečenia v súvislosti so stavom verejných financií obyvateľstvu, je existencia stavu chudoby dôchodcov a extrémne nevhodné sociálne prostredie v ktorom sa nachádzajú prakticky záležitosť normálneho stavu. Asociálna väčšina sa uspokojuje so skutočnosťou, že takto to proste musí byť a vlastne sa tejto téme vôbec nevenuje. Trpiaci dôchodcovia sú tak neviditeľný, podobne, ako neuveriteľné množstvo peňazí ktoré bolo rozkradnuté v procese transformácie. Tieto peniaze by pritom pri správnom využití zaručovali niekoľko-násobne vyššiu životnú úroveň dôchodcov a celej spoločnosti. Problém vzťahu deti-dôchodca je výsledkom nesprávnej stravy a spoločenských vplyvov na deti. Toto vnímanie dôchodcov deťmi, ktoré ma prakticky nulovú empatickú hodnotu alebo dospievajúcimi, ktorí dokážu nadávať na dôchodcov napríklad z politických, alebo iných nezmyselných dôvodov je tak dramatické, že asocialita a primitivizmus sú správne výrazy na ich pomenovanie. Je teda druhý rozoberaný pojem, empatia, skutočne pojem s výrazným hospodársko-spoločenským vplyvom? Poďme ďalej, tolerancia. Pozrite, ak tolerujeme v tomto štáte toto, samotná hodnota pojmu tolerancia prakticky stráca význam. Tolerujeme netolerantné, netolerujeme tolerantné a významné globálne konflikty, ktoré ovplyvňujú svet majú základ v intolerancii. K tolerancii toľko. Posledný pojem, inteligencia, je viac filozoficky vnímaný. Tam je nutné riešiť otázky empatie, tolerancie, solidarity a mnohých ďalších pojmov determinujúcich spoločnosť ako humanizmus, blaho či ekonomika práve v súvislostiach so skutočným vzťahom potreba-spotreba a identifikácii normovaných hodnôt v rámci cieľov harmonizovanej životnej úrovne. Inteligencia, resp. jej rastúce hodnoty tak nemusia automaticky znamenať pozitívny vývojový trend. Podobne ako pojmy finančná analýza, či štiepenie jadra ešte stále nie sú z mnohých hľadísk doriešené, s inteligenciou je to rovnaké. Inteligencia jednotlivca totiž nič neznamená vo vzťahu k jeho humánnosti. Je tu výchova, sociálne prostredie a iné vplyvy, ktoré v konečnom dôsledku formujú osobnosť a určujú tak využitie inteligenčného rozsahu osobnosti. Ak sú determinanty dnešnej spoločnosti také aké sú, teda definícia spoločnosti pojmom „asociálna väčšina“ je výstižná a informácie spravidla prospechové, je predpoklad využitia inteligencie jednotlivca v konečnom dôsledku v prospech humánnych cieľov? Alebo bude tá inteligencia asociálne pomýlená a konanie jednotlivca bude inteligentne netolerantné, neempatické a nesolidárne? Odpoveď je skrytá v otázke, alebo to jednoducho bola básnická otázka. Samozrejme, osobná inteligencia bude asociálne orientovaná, takže rozvoj spoločnosti argumentom inteligencie a jej rastu je prakticky nemožný. Inteligencia je úzko spätá s profesionalitou, profesionalita zasa s príjmom vedomostí a zručností, a keď si identifikujeme jeden z najvýznamnejších hospodársko-politických nástrojov súčasnosti tzv. koncept vedomostnej ekonomiky a jej zlú orientáciu, spätnou väzbou dospejeme od nesprávnych vedomostí a zručností, k nesprávnej profesionalite a nakoniec identifikujeme nesprávnu inteligenciu. Problémom spoločnosti tak je orientácia intelektuálnej menšiny definovanej vyššou inteligenciou ktorá reálne vytvára hospodársko-politické a sociálne dianie v spoločnosti. Tej úloha je v súčasnosti poňatá výsostne z pohľadu kapitálových potrieb, ktoré sú vo výraznom kontraste s humánnymi a sociálnymi potrebami spoločnosti. Lenže daná intelektuálna menšina je doslova systémom zviazaná a jej asociálnosť je spomedzi všetkých sociálnych skupín obyvateľstva najvýraznejšia. Pokiaľ budú štúdium, veda a výskum orientované pro-kapitálovo, a profesionalita bude brániť humánnosti, nie je možnosť zmeny asociality budúcej generácie intelektuálnej menšiny a budúcnosť tak vytvára vysoké predpoklady sociálnej nestability. Právo, zdravotníctvo, ekonómia, obchod, fyzika, chémia, potravinárstvo, všetky oblasti s významno-spoločenským vplyvom je nutné modifikovať z hľadiska potrieb a vplyvu na spoločnosť, jej harmonického rastu životnej úrovne a kvality života. Unifikovanosť personálneho rastu je hlavný problém súčasnosti. Ak sa teda pozeráme dopredu, a hľadáme riešenia. Ono, všetky kradnutia, tunelovania, nové zákony ekonomiky so zvrátenou logikou či nesprávne fungovanie jednotlivých hospodárskych sektorov sa ukazujú z hľadiska výkonno-legislatívnej moci ako neriešiteľné(pijavičí efekt). Aktuálny stav tak možno len veľmi ťažko riešiť zmenami, nakoľko z jednej strany je tu nemožnosť riešenia zo strany obyvateľstva „zviazanými rukami“, a z druhej strany tzv. „pijavičí syndróm“ jednoducho nepovoľuje intelektuálnej časti obyvateľstva realizáciu zmeny v zmysle sociálnych a humánnych hodnôt. Preto je jediná možnosť ovplyvnenia stavu prostredníctvom ďalšej generácie intelektuálnej časti obyvateľstva, ovplyvnením jej štúdia, jej výchovy. Spomenutá unifikovanosť personálneho rastu aktuálne spôsobuje, že nastupujúca generácia intelektuálnej časti obyvateľstva je ešte viac významne „nalepená“ na asociálne hodnoty kapitalizmu a ich humánne a sociálne charakteristiky osobnosti sú definované výhradne egom túžiacim po zisku a osobnej ambícii. V momente, keď sa takáto istá ďalšia generácia „ujme moci“, bude systém rozkrádania a zneužívania obyvateľstva ešte sofistikovanejší, legislatívno-právne prispôsobený, rozdelenie bohatstva, resp. prasknutý nit otvárajúcich sa nožníc spôsobí nefunkčnosť samotného systému. Demokracia a kapitálová sloboda sú logickým historicky daným výsledkom vývoja spoločnosti, jej inteligencie, humanizmu a obchodu. Toto spoločenské zriadenie je nový fenomén súčasnosti, je tak nutná jeho neustála analýza a samotný vývoj sa stáva predmetom štúdií. Pokiaľ sme naozaj ako bytosti inteligentní a máme určité sociálne a humánne predpoklady, analýza vývoja a vplyvu kapitálových súčastí na rozvoj životnej úrovne a rozdelenie bohatstva nám musí identifikovať problémy. Tieto problémy však ostávajú neidentifikovateľné, sociálne diferencie, životná úroveň dôchodcov, syntetické potraviny a iné oblasti akoby neexistovali. To je trošku zvláštne, paradoxom v tomto prípade je, že čo je zrejmé a je oficiálnym poslaním politiky, to je z pohľadu kapitálu úplne nepodstatné. Opäť je pravda trošku inde. Kapitalizmus pri myšlienke svojho vzniku rozdeľoval hospodárske spektrum na oblasti kapitálového a sociálneho vplyvu. Avšak jeho turbulentný vývoj, definovaný spojením kapitalistických a politických elít, bol charakterizovaný tým, že samotná základná teória kapitalizmu zlúčila hospodárske oblasti do jedného, kapitálovo-požiadavkového celku. Oblasti so sociálnym vplyvom sa tak stali predmetom zisku. Išlo o logický vývoj v rámci tzv. pijavičieho syndrómu, kde sa spolu s kapitálovým vplyvom zvyšoval vplyv samotného kapitálu na politické rozhodnutia a dochádzalo tak k neustálej úprave legislatívy. Tieto úpravy v skutočnosti sledovali nie štátny, sociálny či ekonomický záujem spoločnosti, ale mali za úlohu prípravu podmienok pre ďalšie zisky. Takéto kapitálové vplyvy na legislatívu možno sledovať v zaujímavých súvislostiach od vzniku Slovenskej republiky až po súčasnosť. Proces transformácie ekonomiky z centrálne riadeného hospodárstva na modernú, trhovú ekonomiku bol prekvapujúco legislatívne rýchlo zvládnutý a už tu by bolo dobré sa zamyslieť. V komunizme prakticky nebolo možné získať vedomosti kapitalistickej teórie demokratického sveta v rámci legislatívnych opatrení. Trošku predbehneme, hovoríme o tom, že akonáhle padol systém, boli tu legislatívno-právne vzdelaní ľudia, ktorí okamžite realizovali aplikáciu zákonov. Teraz, odkiaľ takíto ľudia prišli? Logické by sa zdalo byť vysvetlenie, že sa otvorili hranice  a rôzny intelektuáli sa vracali z emigrácie a zapojili sa do tvorby nového štátu. Vieme, že takýto ľudia to neboli v skutočnosti. Odkiaľ teda ľudia z komunistického prostredia nabrali vedomosti, ktoré bolo treba na aplikáciu úplne nových zákonov, nariadení a práva? Vieme, že takéto štúdium nebolo v komunistickom prostredí možné, taktiež vieme, že študovať do zahraničia nemohol ísť len tak hocikto. Analýza ľudí, ktorí mali najvýznamnejší legislatívno-právny vzťah ku prijatej legislatíve je viac ako zaujímavá. Väčšina „študovaných“ v zahraničí, Amerike, či Veľkej Británii, ktorých vplyv na legislatívu bol najvýznamnejší neboli emigranti, ale ľudia priamo z komunistickej strany a blízkej štruktúry, ich deti a pohlavári, ktorí vycestovali za štúdiom „modernej“ ekonomickej vedy vtedy legálne. Aké dôvody k tomu mali. Tak hlásali inú ideológiu a predsa vytvárali vedomostné predpoklady vo vlastných štruktúrach na aplikáciu inej? Pád východného bloku bol v prostredí politických elít vtedajšieho sveta známa záležitosť v predstihu niekoľkých rokov pred 89-tym. Po páde komunizmu veľa ľudí utekalo smerom do Ruska a brala si so sebou veľké bohatstvo. V skutočnosti časť komunistov zostala, zadržala veľké množstva peňazí a začala svoju komunistickú minulosť zahmlievať. Tu narazíme na zaujímavé prepojenia. Táto časť komunistov bola zrovna tá časť, z ktorej pochádzali spomenutí študenti v zahraničí. Začína to dávať zmysel? Títo komunisti tak boli jediní ľudia, čo mali určité kapitálovo významné zdroje, a boli jediní, ktorí mali vedomosti potrebné na tvorbu kapitálovo-demokratickej legislatívy. Tie isté mená komunistických funkcionárov, ich detí a študentov v zahraničí sú okamžite identifikované ako kľúčové pri vzniku tzv. finančných skupín, na ktoré sa priamo napája zahraničný kapitál, ktoré postupne ovládli ekonomiku. Takto bolo „riadené“ rozdelenie bohatstva v rámci Slovenska štruktúrou, ktorá nemala demokratické poslanie, ale štruktúrou, ktorá pokračovala v komunistickom trende hromadenia bohatstva na úkor sociálne slabšej väčšiny. V rámci oligopolných charakteristík, ktoré ponúkajú dostatočný priestor na zisky a legitímnosť trhu, sa daná finančná skupina začala členiť, rozrastať až do podoby, akú v rámci finančných skupín poznáme dnes. Títo ľudia nielen že ovládajú celé Česko a Slovensko, jeho legislatívu a zákony, štruktúra rozdelenia bohatstva je takmer totožná s komunizmom a nielen asociálnosť väčšiny, ale aj hlúposť väčšiny spôsobujú, že sme takéhoto stavu svedkom.

Plánovanie materstva, tehotenstvo, kojenie. Špecifické jak pre matku s ďalšími fyzio a psycho záležitosťami, tak pre plod, resp. dieťa. Podobne ako u dôchodcov sa vylučujú alergény, ťažké jedlá a je sústredenie na dostatočnú energiu matky potrebnú na zdravý vývoj plodu. Lenivá, sedavá matka nevhodné, podobne ako zlá strava. Práve aktivita počas tehotenstva, ktorá poskytuje dostatočný dôvod na častejší systém UP totiž aktivuje u žien pri správnom zložení stravy veľké množstvo tráviacich a iných enzýmov, ktoré podporujú látkovú výmenu v procese kreácie plodu, a zároveň poskytuje žene dostatočný priestor na zvýšený, avšak upravený kalorický príjem. Ľudia stále nechápu, že rozdiel medzi kvalitou a nekvalitou v strave ovplyvňujú seba a ďalšie generácie. Je to samozrejme dané dezinformačnou silou marketingu a finančných záujmov, kde aj funkčne nekvalitný produkt kvôli značke či prestíži nahrádza omnoho kvalitnejšie produkty. Pri automobiloch, mobiloch, počítačoch, posteliach, dovolenkových destináciách či kanalizácii je schopnosť človeka identifikovať to reálne najkvalitnejšie automatická, pri najdôležitejších veciach ako je organizmus a jeho zdravie človek túto schopnosť identifikácie prekvapujúco stráca. Verejná mienka formovaná kapitálovo-orientovanými informáciami pritom nemôže byť determinujúci prvok tohto omylu, podstatnosť informácie a komercializácie spoločnosti musia byť vo vzájomnej interakcii ich ko-existencie. Pri podrobnom zamyslení sa, tak môžeme takýto vplyv identifikovať ako informačný fenomén, nakoľko takmer absolútna väčšina podľahla dezinformácii správnosti užívania syntetických potravín, tieto informácie boli absolútne prospechové. Tu je rozdiel vo vnímaní podstaty informácie. Opäť tak narážame na problém potreba-spotreba, ktorý v prípade materstva, matky a dieťaťa naberá výrazne sociálny charakter z hľadiska formovania spoločnosti a nestáva sa iba otázkou kapitálu a zdravia, ale otázkou aplikácie expanzívnej sociálnej politiky. Ak totiž vieme, že väčšina publikácií filozofického, teologického, psychologického alebo iného, mienkotvorného názoru je určená z dôvodu svojej „nekomerčnosti“ výhradne detskej a dospievajúcej populácii, ktorá môže danú informáciu absorbovať reálne mienkotvorne, môžeme identifikovať dôvody výrazného ovplyvnenia názorov celého vekového spektra v dôvode spoločenského omylu syntetických potravín.

Mienkotvorné názory bez tzv. kapitálovo-prospechového charakteru totiž nemôžu ovplyvniť názor, životné smerovanie a chovanie dospelého jedinca dnešnej spoločnosti. Takéto publikácie sú určené výhradne detskej a dospievajúcej populácii, nakoľko práve tej môže ukázať mienkotvorná filozofická, racionálna, teologická či psychologická publikácia životnú cestu. Pri dospelom takýto predpoklad nie je, iba veľmi malé percento sa dnes dokáže zhodnúť z názormi inými ako badateľne prospechovými. Názor dospelého jedinca je dnes z hľadiska „smerovania“ prakticky nemenný, osobnostné charakteristiky tzv. spoločnosti ega a vplyv sociálneho prostredia prakticky uzavrú určitú „duchovnú stránku“ osobnosti(nejde o náboženskú tématiku, skôr tématiku niečoho osobného, napríklad stupňa humanity). Vytvorenie spoločenského názoru o vhodnosti konzumácie syntetických potravín je kapitálovo-prospechový výsledok generačného vplyvu a dezinformovanosti v oblasti základnej potreby(stravy), kde prospech a kapitál nesúvisia priamo so životnou cestou a reálnou mienkotvornosťou. Tieto informácie majú tak základné odlišnosti od spomínaných čisto mienko a život tvorných ako spomenuté teologické či filozofické, a priama súvislosť so spotrebou a ekonomický prospech sú tak výsledok, že aj dospelí jedinci môžu podľahnúť dezinformácii vo významnej, takmer absolútnej miere. Chce to aplikovať správne informácie o materstve a samotnú činnosť ovplyvnenú skutočnou potrebou, s jak dopadom na zdravie matky a dieťaťa, tak dopadom na stav spoločnosti prostredníctvom rodinnej politiky a ovplyvnenie tak negatívneho trendu „vymierania“. Toto je možné iba kontrolou záujmov kapitálu v oblasti základných životných potrieb a oblastí determinujúcich harmonickú budúcnosť. Budúcnosť, v ktorej sa matka, ale nie len matka, ale aj deti a dôchodcovia stanú nositeľmi nových, spoločensky významných hodnôt je žiadaná, v kontexte súčasného poňatia priorít je od žiadaného stavu však veľmi ďaleko.

Sloboda slova a prejavu – iba v medziach potrieb kapitálu, napríklad také zdravotné tvrdenia sú trestné. Šak nech sa rozhodnú, keď môže legislatívno-komerčná potreba klamať v potravinách, nech klame aj hocijaký šarlatán. Poväčšinou takéto tvrdenia ohrozujú kapitálové záujmy farma priemyslu a tak sú definované ako ilegálne. Sloboda prejavu nulová. A tak dnes mamičky pod vplyvom kapitálových záujmov nerobia veci ako by sa najlepšie dalo. Syntetické potraviny vyvíjali ruskí a americkí vedci súčasne a boli určené výhradne najchudobnejším častiam sveta, ako riešenie hladomoru, vysokej detskej úmrtnosti a sociálnych problémov v rámci určitého globálneho humanitárneho myslenia. A tak z orientácie na najchudobnejšie a hladom zomierajúce ženy a deti stala orientácia na obyvateľov moderného sveta. Štúdia generačného dopadu nebola z dôvodu „neefektívnosti“ realizovaná a všetky, viac ako 6000 ročné aspekty zdravého vývoja poľnohospodárstva boli narušené.

Takéto ekonomické narúšania sú hlavne prostredníctvom bankových systémov, najlacnejší kapitál zviazaný s investičnou činnosťou a narúšaním súťaže, pijavičí efekt, teória vlastný/cudzí. Ide o investovanie pri zhromažďovaní plus investičná analýza, ale hlavne využitie nie reálne s cieľmi fiškálnej politiky ale iba podpora deformného prostredia. Finančná analýza totiž eliminuje podnikateľské riziko a banka logicky bude brániť záujmy centralizácie kapitálu a svojej finančnej skupiny. Bankový systém zlý, vnímanie super, ako deti zlý vzťah ku dôchodcom. Systém kapitalizmu, alebo modernej trhovej ekonomiky predpokladá rozsiahlu existenciu a funkčnosť finančného sektora. Bankový systém sa stáva najdôležitejší element fiškálnej hospodárskej politiky štátu a „nadradeného“ hospodárskeho celku(EÚ). V prostredí expanzívnej fiškálnej politiky, ktorá je pro-inflačná a hlavný prostriedok je uvoľňovanie financií prostredníctvom centrálnych bánk je tak bankový sektor určitý nástroj ako sa majú peniaze uvoľňované centrálnou bankou dostať ku obyvateľstvu. Na problémy a paradoxy narazíme v identifikácii nedostatkov finančného sektora až príliš často, nesolidárnosť, nelogickosť, narúšanie hospodárskeho prostredia na makro úrovni, deformácia malého a stredného podnikania, kontrola kapitálových tokov v rámci vnútorného, uzavretého systému a netransparentnosť. Preto je pre celkové pochopenie dobré vysvetlenie z hľadiska makro ekonomiky, nakoľko ide v skutočnosti jednoduchý princíp „chodenia s vedrom pre vodu“. Centrálna banka sa rozhodne, že potrebuje „naliať do ekonomiky“ viac peňazí. V skutočnosti sa takéto nalievanie deje už viac ako 20 rokov, ale v rámci budovania a transformačných faktov sa dejú tzv. zvýšené dávky. V jednoduchosti, centrálna banka neustále emituje peniaze pre potreby sociálneho rozvoja spoločnosti. Legislatívne, právne, podnikateľské a politické elity sa zhodli, že centrálna banka môže realizovať fiškálnu politiku výhradne prostredníctvom súkromného bankového sektora a príjem peňazí do ekonomiky zo spomenutých sociálnych dôvodov zachovania rastu tak bude plne v rukách bánk. Takže sociálny nástroj, peniaze, v rukách súkromných spoločností – bánk. Narazíme na prvý problém deformácie trhového prostredia – zviazanie politicko-kapitálových záujmov finančných skupín a politického prostredia. Banku si dnes môže založiť prakticky hocikto. Stačí určitá suma peňazí, „titulovaná“ dozorná rada a má prakticky hocikto v rukách prístup k tzv. najlacnejším peniazom od centrálnej banky. Na tomto princípe je totiž postavený vzťah súkromné banky – centrálna banka. Centrálna banka požičiava peniaze súkromným, tie potom s väčším úrokom požičiavajú obyvateľstvu, podnikateľom a plnia tak svoju funkciu distribútora peňazí. Jednoduché pomenovanie – hlavná podnikateľská činnosť banky. Centrálna banka tak robí peniaze dostupné pre potreby súkromného sektora finančných skupín a politických elít, avšak vzťah k obyvateľstvu a podnikateľskému prostrediu, ten podstatný je nedostatočný. Pijavičí syndróm, ktorý ako vieme narúša politiku spravodlivosti na všetkých úrovniach politického spektra je v najvyššom nástroji fiškálnej politiky hospodárstva je to najšokujúcejšie. Každá finančná skupina a korporácia tak logicky potrebuje banku z toho dôvodu, aby nemusela „pokukovať“ po zahraničnom kapitále, ale mohla „kradnúť“ štátny, podobne ako banky v rukách mafiánov. Takto sa hospodársko-politické záujmy preniesli do systému bánk. V procese budovania bankového sektoru v prostredí Slovenska tak nebola reálne založená trhová, súkromná banka s reálnym cieľom bankového podnikania. Všetky banky boli zakladané v rámci vnútorného prostredia hospodársko-politických, legislatívnych a právnych elít, aby kontrola peňazí v rámci moderného trhového systému bola dokonalá. Finančné skupiny priamo ovládajúce politické strany tak mohli rozohrať zložitú ekonomickú hru. Ešte jednoduchšie, ak máte banku, požičiavate si peniaze od centrálnej banky za symbolický úrok, dostávate sa tak možnostiam nekonečných možností investovania v prostredí dlhodobých ekonomických analýz a plánovaných strát. Takto jednoduchým faktorom ovládnutia trhového podielu aj v tom najrozdrobenejšom odvetví ako potravinárstvo prakticky eliminujete konkurenciu. Domnelé, kamarátske banky, ktoré pomôžu kúpiť byt tak v skutočnosti nie sú kamarátske, ale ide o sociálny nástroj fiškálnej hospodárskej politiky. Banka si požičia od centrálnej banky napríklad za úrok 0,1%, to je ako super úrok, takmer zadarmo, vlastne to je zadarmo, na druhú stranu centrálna banka podmieni túto pôžičku hypotekárnou povinnosťou. To znamená, že nech ich banka použije akokoľvek, musí ich požičať obyvateľstvu na rozvoj kvality bývania. Nové byty, rekonštrukcie či domy. Banka tak musí dané peniaze požičať súkromným osobám. Banka, teda súkromná osoba sa rozhodne komu peniaze požičia, za aký úrok a z finančného hľadiska ju samozrejme zaujíma(aj keď by reálne nemalo, a malo by to byť hodnotené ako nelegálne) komu vlastne bude vyplácať zisky. Prostredie oligopolu, tzv. oligopolné hospodárske prostredie, ktoré je definované rozdelením trhov v rámci monopolov je pre našu spoločnosť typické. Podobne ako mafia má svoje zásady, aj finančné skupiny majú také, aby mohli fungovať bez vzájomne vyplývajúcich rizík. Ako spomenutá mafia sa drží svojho, využíva služby a spotrebu v rámci svojich sietí(zábava, hoby, hazard, bývanie, banky), finančné skupiny sa správajú rovnako. Zákazku nemôže získať iná firma ako z ich vnútorného prostredia, maximalizácia zisku v rámci tzv. pijavičieho efektu a eliminácii únikov sú najdôležitejšie aspekty udržania pozície. Tu narazíme na problém bánk v prostredí Slovenska. Finančné skupiny a hospodársko-politické elity majú svoje banky, svoj vplyv na rozhodujúce sektory primárneho a sekundárneho sektora v rámci národného hospodárstva. Ak si teraz banka požičia od centrálnej banky za spomenutý symbolický úrok peniaze na bývanie, tak samotná pointa, zvýšená dostupnosť bývania a rast životného štandardu v rámci populácie je ohrozená. Po prvé, banka požičiava za tzv. úžernícky úrok(definujeme nižšie) alebo po druhé ovplyvňuje svoje hospodárske záujmy v rámci finančnej skupiny v oblasti stavebníctva a priemyslu. Nástroj sociálnej fiškálnej politiky tak stratil sociálnosť, a stal sa nástrojom na odčerpávanie neprimeraných legislatívne odobrených ziskov. Úžernícky úrok trápil Slovensko dramaticky takmer 25 rokov, jeho nepredstaviteľné sociálno-spoločenské dopady na spoločnosť prakticky určovali pomalé tempo rastu životnej úrovne a v kombinácii s developerskou činnosťou, ktorá bola výhradne prvé dekády v rukách finančných skupín, doslova roztvorili nožnice rozdelenia bohatstva, ktoré je prakticky identické s obdobím komunizmu. Toto nahromadenie nepredstaviteľného, až „amerického“ bohatstva na malej strane obyvateľstva definovanej ako hospodársko-politická elita spoločnosti, je v porovnaní s hodnotou disponibilného príjmu sociálnej väčšiny rovnaké, aké bolo možné sledovať v prípade rozdielov členov komunistickej strany a ich pohlavárov a bežným obyvateľstvom. To boli ako hlavné úlohy transformácie z centrálne riadeného hospodárstva na trhové, práve rozdelenie bohatstva, rast disponibilného dôchodku obyvateľstva a kvality života. Opak, ktorého sme svedkami, je dôsledkom protekcie v rámci začarovaného kruhu. Bankový sektor tak ovládli hospodársko-politické elity, ktoré vytvorili dostatočné bariéry na elimináciu rizika vstupu ďalšieho, neželaného elementu. Týmto bankový sektor tvoril najdôležitejší aspekt legislatívne a anti-rastovo odobreného okrádania spoločnosti, ktorý brzdil predpokladaný vývoj jej rozvoja. Slovo negramotný je v zásade trošku moc, ale v rámci pojmu finančná gramotnosť, ako to proklamovanému pojmu definujúceho väčšinu populácie je vhodné. Ľudia potrebujú bývanie, Slovensko, resp. 90% jeho obyvateľov na tom bolo finančne veľmi zle po zmene systému a štátna politika uplatňovaná v rámci komunistickej koncepcie rozvoja bývania prestala plniť svoju funkciu. Dostupnosť bývania tak bola výhradne prostredníctvom úverového financovania nehnuteľnosti. Potreba je potreba, a tak je cena často to najdôležitejšie. Úroky a podobné pridružené pojmy pre ľudí v pojme potreba v skutočnosti nehrajú rolu. Cena je najdôležitejšia(aj keď mylne ohodnotená). Tak sme svedkami, keď si veľa ľudí, povedalo, že kúpil som byť za 100-tisíc na hypotéku, dobrá cena, môžem ho za sto kedykoľvek predať. Takto sa dostala k bývaniu absolútna väčšina, finančne v prostredí trhovej demokracie deptaného obyvateľstva. Úrokové miery, alebo tzv. úžernícke úrokové miery uplatňované v procese transformácie ekonomiky definovanej absolútnou nedostatočnou životnou úrovňou obyvateľstva jednoznačne nemali byť vecou kapitálovo-záujmovou, ale vecou sociálnou. Ak si totiž daný človek povedal, že za 100-tisíc kúpil na 30 rokov a za super úrok iba 8%, jeho myslenie je z hľadiska jeho nedostatočného životného príjmu viac ako finančne negramotné. Aj s istinou tak banke za 30 rokov svojho života splatí v konečnom dôsledku takmer 300-tisíc. V prostredí nedostatočného príjmu v súvislosti so základnými životnými potrebami sme tak svedkami, kedy podstatná časť obyvateľstva odvádza väčšinu svojho celoživotného príjmu vo forme ziskov a úrokov bankám. Je preto aplikácia pravidiel v znení vyspelých hospodárskych štátov západného sveta vôbec možná? Problém parity kúpnej sily a ignorácia obrovských sociálnych diferencií v rámci disponibilného príjmu obyvateľstva EÚ doslova vyžaduje harmonizáciu miezd na jednej strane, alebo redukciu a kontrolu ziskov rozvinutého kapitalistického systému bánk na strane druhej. Veď nemá žiadnu logiku, a ekonomika v rámci hospodárskeho celku hlásajúceho solidaritu by ju mala mať, keď jednu stranu váhy naložíme čo to dá a druhú necháme prázdnu, že váha bude vyrovnaná. Takáto logika funguje aktuálne v aplikácii hospodársko-ekonomických pravidiel v rámci zmierňovania sociálnych diferencií. A to sme boli svedkami omnoho vyšších úrokov v minulosti ako 8%, bankový sektor tak prostredníctvom úžerníckych ziskov odčerpáva obyvateľstvu v základnej životnej oblasti potrieb bývania, sociálnej oblasti prakticky väčšinu príjmu v priebehu produktívneho života. Dve generácie sa tak stávajú obeťou aplikácie absolútnej kapitálovej slobody, pre ktorú by mali byť v rámci transformujúcich sa krajín s nedostatočným disponibilným dôchodkom typické iné sociálne hodnoty. Takto si finančné skupiny a hospodársko-politické elity hromadili bohatstvo a ich vplyv sa podobne ako chobotnica rozprestieral pomaly do všetkých oblastí národného hospodárstva. Sme tak svedkami neuveriteľnej koncentrácie bohatstva a demokraticko-utopických vzťahov kapitál-človek. Banka. Bývanie. Hypotéka. Práca. Platba. Zisk. Kolobeh, na ktorom môžeme krásne demonštrovať deformáciu trhového prostredia. Ak si občan X pri odchode z rodičovského domu zaobstará hypotéku od banky A a pracuje pre firmu B, tak sa môže stať nástrojom tzv. dokonalého kolobehu v rámci vnútorného prostredia finančnej skupiny. Občan odchádza od rodičov. Hypotéku mu banka ponúkne práve na perfektný projekt, ktorý je teraz extra finančne zaujímavý a lepšie sa nedá kúpiť. Banka tak schváli „nanútene“ občanovi hypotéku na pekný byt. V skutočnosti banka A tento bytový komplex vlastní, teda v rámci finančného a personálneho prepojenia samozrejme, oficiálne nemôže. Za veľmi pravdepodobnej situácie, že občan A pracuje v rámci firiem ovládaných tou istou finančnou skupinou, prichádza ku korporátnemu uzavretému kolobehu peňazí. Vieme totiž, že kde je zisk, alebo aspoň potenciál tržieb zaručujúci aplikáciu pravidiel dlhodobej finančnej analýzy a plánovanej straty, tam je predmetný záujem finančných skupín a hospodársko-politických elít. V rámci oligopolnej štruktúry tak ovláda niekoľko kapitálových monopolov celé hospodárske prostredie – zamestnanosť, zisky, legislatívu a politiku. Kolobeh uniformného kapitalizmu je potom takýto: Po prvé, banka požičala peniaze občanovi X, ten je platí zisky – úrok. Po druhé, znova občan X zaplatí banke zisk, keď peniaze od banky prevedie na spoločnosť predávajúcej byt. Takto má banka v rámci finančnej skupiny kontrolu toku peňazí a ziskov zatiaľ pevne v rukách. Ak prídeme k práci občana X, a pracuje buď pre spoločnosť v rámci finančnej skupiny, alebo pracuje pre súkromného podnikateľa fungujúceho na pôžičke od banky A a deliaceho sa o svoje zisky, ale nie straty s bankou, kolobeh je uzavretý a pridajme spotrebu potravín občana X, ktorá je nutne v rámci tej istej finančnej skupiny, tak bankový kolotoč je uzavretý.

Nech sa nad tým zamýšľate akokoľvek, dajme tomu že vo Švajčiarsku je to možné, na Slovensku kde je 10X menší príjem takéto ovplyvňovanie hospodárskeho prostredia možné nie je. Ale deje sa to, ziskové nároky kapitálu možno hodnotiť odôvodnene, avšak sociálne prostredie musí byť určujúci prvok skutočnosti. Bankový kolotoč a kolobeh peňazí v rámci finančných hospodársko-politických štruktúr je super-moderný, legislatívne perfektný a sociálne dostačujúci. Dôsledná finančná analýza kolobehu peňazí, výhody centralizácie kapitálu a ovládnutia hospodársko-politickej moci tak spôsobili, že aplikácia práva a legislatívy je dramaticky prospechová a prakticky neexistuje dôvod na zmenu – pijavičí syndróm. Prostredníctvom trhových hypoték a harmonizovaným(nutnosť pre vstup do EU) cenám tak bolo super zbedačovanie Slovenska na dennom poriadku. Čo ak by sa povinnosť harmonizácie cien premietla logicky aj do harmonizácie miezd? Veď keď chceme zadržať vodu, musíme predsa postaviť hrádzu. Ekonomické pravidlá EÚ a jej „silná“ sociálnosť však napúšťajú vodu úplne bez logicky, bez stavby hrádze. Iba trhy zaujímali EÚ. Bez harmonizácie príjmov neexistuje možnosť harmonizácie cien základných ľudských potrieb, služieb a energií. Avšak deje sa to. Hranica západu, ktorá sa nachádza v Bratislave na hranici s Rakúskom je samozrejme formálna, voľný pohyb osôb, kapitálu, tovaru, služieb a v neposlednom rade informácií nám pomáha identifikovať dramatické nielen príjmové rozdiely. Sociálne diferencie v rámci jednotlivých skupín obyvateľstva sú extrémne, podobne ako napúšťanie vody do nádrže bez hrádze však spôsobuje katastrovu.

Pijavičí syndróm, a to prečo sú hospodársko-politické elity a nimi ovládané oligopolné finančné skupiny prisaté na bankový sektor je zrejmý. Najlacnejšie peniaze a predpokladaná efektivita nielen v samotnej bankovej činnosti – pôžičkách, ale aj budovanie pozície vo všetkých sektoroch národného hospodárstva. Nesociálnosť týchto kolobehov peňazí s absenciou pointy samotnej bankovej činnosti ako nástroju fiškálnej politiky štátu so zmyslom k zmierňovaniu sociálnych diferencií tak doslova zabrzdili vývoj spoločnosti postkomunistických štátov – áno, pri všetkých transformujúcich sa ekonomikách je možné sledovať rovnaké štruktúry existencie. Ekonomické teórie na základe ktorých funguje aktuálny finančný a bankový systém boli vytvorené ľuďmi z prostredia, pre ktoré je typická vysoká profesionalita a vedomostné zameranie. Teórie týchto ľudí sú však jednopohľadové, zohľadňujúce potreby kapitálu, ich aplikácia musí byť podrobená sociálno-ekonomickým štúdiám a korigovaná z hľadiska potrieb iných oblastí. Takéto korekcie neboli realizované a sme tak svedkami nelogickej legislatívy. Hovoriť o náprave, resp. zmene finančného a bankového systému je jednoduché. Avšak bariéry zmeny, ktoré sú prakticky neprekonateľné z dôvodu prepojenia ochrany záujmov prostredia hospodársko-politických elít, a k tomu ešte aj v plnej pohotovosti a nezáujmu aj na nadradených, nadnárodných úrovniach sú neprekonateľné. Pokiaľ sme si zadefinovali, že zmena celého systému je v prípade základných životných potrieb jednoduchá, proste sa dopyt a ponuka transformujú za predpokladu beztrestnosti minulých období(iba vtedy sa môžu vedúce elity odstaviť „od koryta“ a transformovať sa, resp. vzdať sa ziskov), v bankovom a finančnom sektore to také jednoduché nie je. Právnikmi prilepenými na finančné skupiny upravená legislatíva by vyžadovala veľmi veľa zmien nielen v štátnom význame, ale aj vo význame medzinárodnej legislatívy. Preto prakticky nie je možné poukazovať na zlé zákony, nariadenia a funkcionalitu, nakoľko rozsah nesprávne aplikovanej legislatívnej úpravy finančného a bankového sektora je v úzkej interakcii so zákonmi a nariadeniami ostatných sektorov národného hospodárstva a zahraničnej legislatívy. Banka, ako to najvýznamnejší menový nástroj fiškálnej politiky zohráva z hľadiska komplexnosti vplyvu podstatnú úlohu v ďalších sektoroch, ako zdravotníctvo, školstvo, obchod či veda a výskum. Preto je jednoduchšie navrhnúť hlavné funkcie banky pre ktoré je tzv. spoločenské opodstatnenie a nájsť spôsob ako eliminovať princíp konfliktu záujmov. Ľahko totiž napíšeme, že musí fungovať pravidlo, že banka nemôže mať žiadne finančné a personálne prepojenie na politiku, bytovú výstavbu, činnosť malého a stredného podnikania v oblasti základných životných potrieb a podobne. Reálne to totiž nefunguje. Existuje príliš veľa spôsobov ako zahladiť finančné a personálne prepojenia, obzvlášť v rozsiahlom systéme kolobehu peňazí finančných skupín. Ale na druhú stranu, jednoduchá kontrola finančných operácií na základe pravidiel požičiavania a hodnoty „vlastného“ kapitálu by prakticky znemožnila zneužívanie bankového systému. Toľko banka zobrala od centrálnej banky, toľko drží peňazí verejnosti, toľko zarobila na úrokoch, také režijné výdavky má, také dividendy a zisky dosiahla. Proste každý finančný tok sa dá kontrolovať, nejde pri tom o žiadny spôsob direktívneho riadenia nekorešpondujúci s trhovým hospodárstvom, nové pravidlá využitia bankových peňazí by tak ľahko celý bankový systém zmenili. Proste sa určí maximálna úroková miera, ktorá môže byť určená v rámci peňazí od centrálnej banky súkromnými bankami pre obyvateľstvo a podnikateľský sektor na konkrétne ciele s vplyvom na kvalitu života. Tak isto sa určia predmety záujmu – klienti, ich legislatívno-právne vzťahy a vlastnícka štruktúra. Niekoľkými jednoduchými pravidlami tak môžeme zadefinovať celú činnosť bankového sektoru. Samotná kontrola činnosti a finančných tokov by zaručovala elimináciu neželaných záujmových, kapitálových, personálnych a finančných prepojení a bankový systém by sa mohol stať zo dňa na deň plnohodnotným nástrojom na podporu rastu životnej úrovne a rozdelenia bohatstva v spoločnosti. Čím by sa stal bankový a finančný systém pozitívnym prvkom v procese udržateľného rozvoja, a nebol by základnou bariérou v jeho nedostatočnom vývoji. V kontexte evolucionalizmu je takáto reforma finančného systému významný prvok, nakoľko práve peniaze sú determinant rozvoja a ich „sloboda“ je najdôležitejšia. Úvery pre obyvateľstvo a podnikateľské prostredie, hypotekárne činnosti, držba peňazí(vo forme účtov klientov) a rôzne bankové služby.

Kreácia myšlienky centralizácie bankového kapitálu vo všetkých relevantných odvetviach prostredníctvom demonštrácie zmeny logiky: Prvé ekonomické pravidlo: „čím väčšie riziko, tým väčší zisk, a čím menšie riziko, tým menší zisk“, ↑R→↑Z↔↓R→↓Z. To má logiku. Ale, logiku v súčasnom kontexte ekonomiky a teórie finančnej analýzy má aj druhý výrok(jeho ekonomičnosť je predmetom diskusie): čím väčšie riziko, tým menší zisk, a čím menšie riziko, tým väčší zisk. Dokonca v kontexte pojmov risk a neúspech, či v klasickom ľudovom poňatí múdrostí „pomaly ďalej zájdeš“ a „menej niekedy znamená viac“ ponúka väčšiu logiku druhý výrok. Prvé pravidlo, ktorého ekonomická súvislosť je daná historickým vývojom pojmov obchod a peniaze má v kontexte trhovej demokracie a pojmu konkurencia logické opodstatnenie. Väčšie riziko a tým pádom väčší zisk je známa vec. S touto variantou súvisí aj známa vec, že ekonomický systém „väčšie riziko, vyšší zisk“ prináša aj vyššiu pravdepodobnosť neúspechu, resp. straty. Poznáte to, veľký risk znamená fakt riskovať a priblížiť sa tak možnosti vysokých ziskov aj na úkor vysokej teoretickej pravdepodobnosti straty. Takáto strata v zásade nie je prípustná pre väčšinu, nakoľko je „zdravo“ možná iba v prípade, že subjekt, ktorý stratu utrpel nebude jej výškou sociálne ohrozený, alebo utrpel v zmysle svojho absolútneho bohatstva iba malú stratu. S podnikaním si tak dnes väčšina spája logiku výrazu „menšie riziko, menší zisk“, nakoľko eliminácia vysokej pravdepodobnosti straty v prípade menej rizikového zamerania kapitálu je dôležitejšia ako potenciálne maximálne zisky a tak sa v doméne racionality rozhodnutia zakladajú podniky. Menší zisk tak eliminuje riziko straty, a ponúka tak dostatočné odôvodnenie funkčnosti – aj keď minimálny, aj tak zisk. Takáto, funkčná logika ekonomickej súčasnosti však vykazuje prostredníctvom vplyvu bankového sektoru a pojmu finančná analýza, resp. plánovanie straty významné deformácie. Musíme si uvedomiť, že strata sa v obidvoch vyjadreniach meria vlastne iba tou stranou pravidla, v ktorej sa hovorí o riziku.

Týmto ekonomickým pravidlom tak nie je definované iba samotné riziko, ale aj jeho absolútna výška. Rozdeľuje totiž spektrum podnikania na dve stránky z náročnosti financovania bez ohľadu na pojem podnikateľské riziko a stále dáva plnohodnotný význam. V tomto poňatí v znení prvého ekonomického pravidla „čím väčšie riziko, tým väčší zisk a čím menšie riziko, tým menší zisk“ zameníme slovo risk za slovo peniaze a znenie prvého ekonomického pravidla sa zmení na „čím viac peňazí, tým väčší zisk a čím menej peňazí, tým menší zisk“. Logický zmysel a plnohodnotný význam zostávajú, v zmysle ekonomickej efektívnosti trhových oblastí a ich finančných náročností je význam ešte k tomu určujúci. Z tohto pohľadu a v tomto znení „čím viac peňazí, tým väčší zisk a čím menej peňazí, tým menší zisk“ to dávalo aj v súvislosti s prvým ekonomickým pravidlom v originálnom znení zmysel počas celej kreácie pojmov obchod a peniaze. Pre „na peniaze“ menej náročné odvetvia ako poľnohospodárstvo, chov, rybárstvo, základné služby, remeselné činnosti či verejné služby boli typické nízke zisky, naopak pre odvetvia náročné na peniaze ako stavebníctvo, infraštruktúra, ťažký priemysel a investičné energetické celky boli charakteristické vysoké zisky. Bez ohľadu na riziko straty nám tak základná ekonomická poučka aj v jej rozšírenom(finančnom) znení rozdeľuje celé spektrum hospodárskych činností na dva pohľady. Jeden, finančne náročný, vyžadujúci koncentráciu kapitálu, a druhý, ktorý nevyžaduje koncentráciu kapitálu a vzniká tak možnosť uplatnenia malého a stredného podnikania. Potiaľto sa plnohodnotný význam kapitalizmu chápe ako žiadúci, spoločensky prospešný a rast kvality života podporujúci. Liberalistické tendencie absolútnej slobody kapitálu a pojem finančná analýza však svojimi nesprávnymi hospodársko-spoločenskými vplyvmi prakticky zdeformovali trhové prostredie a základné poučky ekonomických pravidiel strácajú nielen význam, stávajú sa dokonca nežiadúce z hľadiska potrieb samotného kapitálu. A prídeme tak k druhej, modifikovanej poučke: „čím väčšie riziko, tým menší zisk, a čím menšie riziko, tým väčší zisk“. Na prvý pohľad ekonomicky neefektívna a nesprávna rovnica tvrdení v skutočnosti určuje aktuálne spoločensko-ekonomické dianie. Celý model trhového, moderného hospodárstva je postavený z hľadiska solidárnosti a rozdelenia majetku tak, že malé a stredné podnikanie, jeho rozdrobená štruktúra a konkurencia sú hlavné predpoklady rovnomerného rastu. Banková koncentrácia peňazí a finančná analýza spôsobili nasledujúcu deformitu: konkurencia v oblastiach typických pre malé a stredné podnikanie, ako sme sa snažili na príklade ekonomických tvrdení a poučiek ukázať je formovaná rozdrobenou vlastníckou štruktúrou, zisky takýchto ekonomických jednotiek sú spravidla nízke. Finančná analýza, ako to veľmi sofistikovaná činnosť náročná na personálne charakteristiky osobnosti narazila na skutočný problém. Na jednu stranu sa stránka finančnej analýzy ukázala ako „neoceniteľná“ v prípade veľkých investičných celkov a budovania sociálnych potrieb štátu, na druhú stranu však práve táto jej neoceniteľná stránka vyvolala vysokú dostupnosť finančných analytikov a logicky si našla cestu do odvetví, pre ktorých potreby nevznikla. Veľké investičné celky ako stavby železníc, infraštruktúrnych projektov, vodných diel, atómových elektrární či centrálnych sídel sú v podstate svojim rozsahom obmedzené. Skrátka, situácia sa vyvinula tak, že zrazu bolo na trhu 1000 finančných analytikov na 7 projektov. Špecializácia a náročnosť finančného analytika mu nepovoľuje vykonávať mnoho iných povolaní a tak už zo svojej podstaty toto odvetvie zameralo určité možnosti uplatnenia v oblasti investične nenáročných celkov, v oblasti malého a stredného podnikania. Samozrejme vplyv na podniky bol z historického vývoja významný, matematické, logistické a trhové vedomosti a analýzy napomáhali efektivite fungovania malého a stredného podnikania. Ale tak nejak stále finančný analytik pokukoval po domove, teda oblasti veľkých investičných celkov, skrátka oblasti veľkých peňazí v ktorej sa cíti najlepšie, pre ktorú je vychovaný a pre ktorú študoval. Pôsobením v oblasti investične nenáročnej a skĺbením informácií a vedomostí z oblasti investične náročnej, prišlo k zaujímavým skutočnostiam, kde analýza, resp. iný pohľad na podnikateľskú príležitosť naskytol zaujímavé číselné hodnoty. Áno, analytikovi ako osobe nemožno nič vyčítať, práve naopak, on z hľadiska svojej personálnej kvalifikácie učinil doslova vedecký objav. Musel totiž myslieť naozaj výnimočne, spojiť potreby dopytu a ponuky, zanalyzovať vplyv výšky investície na dosiahnutie žiadaného trhového podielu, rozanalyzovať plánovanú stratu a všetky výpočty realizovať interaktívne s mnohými premennými. Výsledok poznáme – vstup finančnej analýzy do oblastí nesúvisiacich a absolútna deformácia malého a stredného podnikania. Nie všetky vedomosti však sú z hľadiska svojho spoločenského prínosu aplikovateľné. Keby napríklad vynálezca vedel, aké hrozné humánne utrpenie spôsobí jeho objav štiepenia jadra atómu, je otázne či by sa so svojimi vedomosťami podelil. Aj keď štiepenie jadra atómu je bezpochyby výnimočný objav a všetko smeruje k jeho bezpečnému energetickému využitiu, prvá aplikácia vedomostí prostredníctvom atómovej bomby a potom ďalšie prostredníctvom nestabilných elektrární a motorov viedli k neuveriteľnému utrpeniu. Podobne aj finančná analýza. Objav je aplikovaný podobne ako atómová bomba nebezpečne nezmyselne a môže spôsobiť paradoxne väčšie straty ako atómová bomba, skutočný potencionálny prínos finančnej analýzy tak ostáva nepovšimnutý. Škody spôsobené aplikáciou pravidiel finančnej analýzy prakticky zdeformovali konkurenčné prostredie. Plánovanie niekoľkoročnej straty v oblasti typickej pre aktivitu malého a stredného podnikania a ovládnutie tak trhových podielov s využitím komplexnosti finančnej analýzy v interakcii nielen s potrebami, ale aj marketingom a psychológiou dopytu bolo len otázkou času. Potraviny, domáce potreby, drogéria, železiarstvo, odevníctvo, skrátka všetko potrebné už z hľadiska kapitálu neovláda sektor malého a stredného podnikania pôsobiaci v konkurenčnom prostredí, ale korporátne financie fungujúce na oligopolnom rozdelení trhov. Úplne najdôležitejšia je potreba stravy. Oblasť potravinárstva, poľnohospodárstva a chovu, vrátane pridruženého obchodu tvoria jednu z najstarších obchodných činností histórie ľudstva. Pre túto oblasť je typické malé a stredné podnikanie, nakoľko náklady sú proste náklady a priestor na zisk je minimálny. Oblasť malého a stredného podnikania v oblasti produkcie a predaja potravín má svoje charakteristiky. Lokálnosť, sezónnosť, dostupnosť, potraviny dokonca stoja za vznikom cestnej infraštruktúry, menovej politiky či medzinárodného obchodu. Aj v priestoroch kapitalizmu zostáva táto oblasť v rukách malého a stredného podnikania. Je nutné podotknúť, že niekoľko-tisíc ročný vývoj bol výsledkom činnosti výhradne sektoru drobných podnikateľov, v priestoroch kapitalizmu aj z dôvodu priemyselnej revolúcie a pokroku v obrábacích strojov sa časť produkcie a obchodu presunula do oblasti stredného podnikania, ktorá je typická vyššou investičnou náročnosťou, bola však v rukách lokálnych „boháčov“ a vyššie zisky plynúce z koncentrácie kapitálu zostávali v regióne. Až vstup syntetických potravín pred 50-timi rokmi situáciu úplne zmenil, a sme svedkami vplyvu finančnej analýzy na poľnohospodársku činnosť, chov a obchod. Ekonomické súvislosti syntetických potravín a ich „zázračné“ ziskové tendencie sú podrobne vysvetlené v sekcii syntetické potraviny. Aktuálne je dôležité z hľadiska finančnej analýzy a deformity trhu, že nové ekonomické tendencie prakticky definovali potravinárstvo, obchod a produkciu ako oblasť vhodnú pre ziskový potenciál veľkých investičných celkov a nevhodnú pre malé a stredné podnikanie. Plánovanie straty, v podmienkach Slovenska cca. 20 ročnej, umožnené zneužívaním a rozkrádaním štátneho rozpočtu prostredníctvom bankového systému prakticky eliminovalo malé a stredné podnikanie jak v produkcii, tak chove a obchode. Plánovanú 20 ročnú stratu pritom nemohol prežiť žiadny súkromný podnikateľ fungujúci na potrebe reálneho zarábania. Takto si finančné skupiny regionálne rozdelili dopyt, eliminovali konkurenciu a navodili dojem oligopolnej štruktúry trhu. Ako vieme, oligopolná štruktúra je v skutočnosti monopolné prostredie postavené na rozdelení trhových podielov alebo geografickom rozložení. O čom finančná analýza, oligopolná štruktúra a plánovaná strata sú? Existencia regionálne rozdrobeného veľkého počtu malých a stredných podnikateľov v oblasti poľnohospodárstva, chovu a predmetného obchodu v podmienkach organických je nutná. Centralizovaný kapitál nejaví záujem. V prípade syntetických potravín, vyšších hektárových výnosoch a nižších nákladoch dáva investícia zrazu význam. Keď totiž ponúkneme niečo viac, dáme tam úplne všetko a na jedno miesto a všetko bude pekné sklenené a blikajúce, čo ľudia z postkomunistických krajín milujú(kvôli šedi, ktorá prevažovala), tak vďaka psychologickému efektu vytlačíme konkurenciu, ovládneme trhové podiely a po desiatich, alebo dvadsiatich rokoch začneme možno aj zarábať(nakoniec sa ukázalo, že takéto firmy nie sú schopné dosahovať zisk a potrebujú pre svoju činnosť tzv. bankový kolotoč úverov, ktorý je daný iba garanciou tržieb, čiže absolútna deformita celej podstaty trhovej ekonomiky bola „na svete“ a asociálna väčšina ju toleruje). Tak vznikla myšlienka, ktorá bola ako pekná, kapitálovo prospešná, odborná a náročná z hľadiska finančnej analýzy, k čomu však viedla, vieme. Absolútna devastácia pôdy, kde iba 1% poľnohospodárskej pôdy a ešte menšie percento chovov sú organické, pôdu, život a spodnú vodu nedeštruujúce. Absolútny vplyv finančných skupín. Oligopol s extrémnymi nárokmi na výšku zisku, resp. úrokového financovania bánk a prakticky neexistencia malého a stredného podnikania. Veľký investičný celok s nevídaným obchodom o veľkosti futbalového ihriska a ponukou akú svet nevidel, k tomu WOW efekt postkomunistického obyvateľstva a cesta k ovládnutiu peňazí z ich stravy je otvorená, ignorácia potrieb ich lokálnych predajcov potravín a producentov je z dôvodu zaslepenia psychoefektom zaručená. Konkurencia vytlačená. Trh čistý. Dokonalé trhové prostredie v prípade potrieb kapitalizmu. Avšak pripomíname, kapitalizmus môže fungovať prospešne z hľadiska rastu životnej úrovne, avšak jeho potreby musia byť v interakcii so sociálnymi a spoločenskými potrebami. Zahraničné firmy, ktorých meno si Slovenské finančné skupiny prenajímajú formou frančízingových zmlúv a sú tak vlastne slovenské firmy pod zahraničným názvom dnes ovládli najdôležitejšiu oblasť základných životných potrieb. Plánovaná strata, ktorá v skutočnosti nie je stratou, ale iba dokonalou bankovou hrou je šialená skutočnosť v priestoroch trhovej ekonomiky a oblasti základných životných potrieb. Kolobeh straty bez reálnej straty je jednoduchý. Vlastníte banku, vlastníte, resp. frančízujete obchodnú značku zo zahraničia, ktorá môže byť z filmov obľúbená a urobíte finančnú analýzu. Tým, že vlastníte banku, vlastne ani nepotrebujete peniaze, banka to zaplatí. Z akých peňazí to banka zaplatí? No zo štátnych predsa. Pamätáte, peniaze, ktoré štát požičiava súkromným bankám ako nástroj expanzívnej fiškálnej politiky, sú najlacnejšie. A zrazu je uvoľnené na obchod, resp. potravinový supermarket X miliónov euro. Toto narušenie štandardných finančných tokov v obchode je super-významné. Napríklad 100 miliónov banka požičala „zo štátnych“ svojej firme aby rozbehla supermarket. Tržby sa rozbehli. Okamžite po otvorení má 80 lokálnych obchodov v rukách malých a stredných podnikateľov klesajúce tržby. Super kampaň, psycho efekt akcií a efekt pridruženého nákupu(neplánovaný, ale z dôvodu „všetkého“ realizovaný podmienene psychologicky) spôsobuje, že prvý rok neprežilo 70 lokálnych obchodov s dlhoročnou tradíciou. Trhový podiel a tržby stále rastú. Je to ekonomické, keď trhový podiel a cena rastú, konkurencia je zničená, ale žiadny zisk neexistuje? Prvý rok strata 95 miliónov, druhý 87, tretí 79 a tak ďalej. To sú čísla, ktoré nemôže uniesť ani celý sektor v rukách malého a stredného podnikania, nie to v konkurenčnom rozdrobenom prostredí, pre finančné skupiny isté si svojou finančnou analýzou je to však „výborné“. K tomu všetkému sa táto strata vykrýva nekonečným kolotočom úverov zo štátnych peňazí, čím si to vlastne financujú sami občania – deformáciu trhu. Už začínate chápať nové, nelogické a nenormálne znenie ekonomickej poučky v znení korporátnej logiky - Vysoké riziko-nízke zisky, nízke riziko-vysoké zisky? Proces identifikácie problémov ekonomickej reality z hľadiska evolucionalistickej teórie naráža pri identifikácii legislatívnych, ekonomických a logických nedostatkov na takéto paradoxy až príliš často, spoločnosť sa tak zdá byť v stave neovplyvniteľnej recidívy kapitálovo-prospešných rozhodnutí. Pokiaľ teda je legislatívne určené, že dlhodobý predaj tovaru alebo služby „pod cenou“, ktorým je sledovaná eliminácie konkurencie a rast trhového podielu je nelegálny, nie je nelegálne plánovanie straty v takejto oblasti? Plánovanie straty je pritom iba synonymom dlhodobého predaja „pod cenu“, takže veríme, že tento paradox bijúci do očí znamenajúci personálne a finančné prepojenie finančných a politických elít by mohol napomôcť nastaviť pravidlá férovo a transparentne. Nové pravidlá fungovania bankovej činnosti sú podobne, ako pri pravidlách v oblasti malého a stredného podnikania logické, spoločensky prospešné a trh stabilizujúce. Otázka teda znie. Ako v priestore zatajovania finančných a personálnych prepojení zabránime skutočnosti zneužívania štátom emitovaných peňazí na súkromné účely finančných skupín? Ako máme šancu eliminovať neetický vplyv banky? Takto to funguje: ak sú centrálnou bankou uvoľňované peniaze pre banky na pôžičky v oblasti rozvoja bývania, môžeme sledovať zaujímavú deformáciu, ktorá prostredníctvom korupcie a špekulácií deformuje konkurenčné prostredie developerizmu. Majiteľ banky založí inú spoločnosť X, samozrejme na iné meno a plánuje že zarobí banka na úrokoch a k tomu ešte aj založená spoločnosť na ziskoch z predaja bytov. Tu narážame na krásny problém zviazania kapitálových tokov a koncentrácie zisku v rámci finančnej skupiny. Firme X banka „odklepne“ úver na developerský projekt, výkup pozemkov, budovanie stavby a podobne. Firma X takto za štátne, najlacnejšie peniaze postaví bytový komplex a nakoniec zarobia všetci, v skutočnosti iba finančná štruktúra držiaca v rukách banku. Takéto správanie hodnotíme ako trestné, trh deformujúce a rozdelenie bohatstva blokujúce. Ako takémuto konaniu zabrániť, keď ide prakticky o nedokázateľné personálne a finančné prepojenie? Jednoducho. Musíme sa v prvom momente pristaviť pri základných ekonomických pravidlách. Základné ekonomické pravidlo investovania z hľadiska kapitálového vstupu hovorí, že nech má hospodárska jednotka akékoľvek množstvo peňazí, z hľadiska štruktúry je vhodné používať kombináciu vlastného a cudzieho kapitálu. Celkom z ekonomického hľadiska kontroverzné tvrdenie, nutné však podotknúť, že ide o základnú logiku kapitalizmu a podobne ako zubári sa mýlia, aj takýto podnikatelia sa mýlia. Cudzí kapitál totiž znamená úroky a podelenie sa o zisky z podnikateľského rizika s niekým iným – bankou. Ak toto pravidlo vyváženého podielu vlastného a cudzieho kapitálu(70%-30% odporúčané „odborníkmi“ ako správne) dáme do paradoxu s konaním spomenutej banky, môžeme nájsť dostatočné opatrenia proti trhovým deformitám. Kontrola tokov bankových peňazí – úplne transparentná a logická, veď banky pracujú s peniazmi od štátu – by znamenala dostatočné bariéry podobného nelegálneho správania. Ak totiž vieme, že firma X dostala úver na prefinancovanie developerského projektu od banky v plnej výške očakávanej investívie, automaticky musíme túto skutočnosť hodnotiť ako netrhovú. Developerské projekty bývajú realizované koncentráciou súkromného kapitálu, kde náklady sú vysoké, toto konkurenčné prostredie tak nie je vhodným pre malé a stredné podnikanie a zisk býva taktiež vysoký. Je bežné, že si takéto spoločnosti už aj v znení ekonomického pravidla pomeru vlastný/cudzí kapitál pomáhajú úvermi a hypotékami. V tomto znení je to stále férové a v poriadku. Bohužiaľ, finančná analýza dospela do bodu, keď je aktuálne developerská činnosť hodnotená ako efektívna, dopyt dostatočný a tak vzniká priestor na tzv. netrhové špekulácie. Takéto špekulácie, kde banka financuje celé náklady developerského projektu sú trhové prostredie deformujúce a jednoduché bankové pravidlá v oblasti výstavby bytových jednotiek by takémuto správaniu zabránili. Kontrolou banky sa dá zistiť, aký vlastný kapitál využíva žiadateľ o úver v danej veci investičného celku. V jednoduchosti, ak nemáš peniaze, netlač sa do developerskej činnosti. Bohužiaľ, kolotoč peňazí vo vnútri finančných skupín spôsobil, že aj takýto developeri dnes pôsobia na trhu(bohaté firmy, ktoré nepoužívajú vlastný kapitál na projekty, ale iba bankový). Rozkrádanie štátnych peňazí v systéme bánk a ich zneužívanie na deformáciu základnej podmienky trhového prostredia, konkurencie vo všetkých sektoroch národného hospodárstva sú hlavným dôvodom extrémne pomalého rastu životnej úrovne. Podobne ako pri hypotékach pre ľudí na bývanie môže klientovi stačiť 10% ceny a úver dostane, je to aj v oblasti podnikania. Nemáte ani euro, čiže ani tých 10%, ktoré by aj tak nestačili v podnikateľskom prostredí na „netrhový“ úver v podmienkach férového konania, aj tak to nakoniec banka prefinancuje. Kde sú ekonomické pravidlá bankových rizík, pravidlá financovania z hľadiska štruktúry kapitálu a pravidlá férovej hospodárskej súťaže? Oficiálne je to všetko v poriadku, avšak podobne ako sú plánované straty korporácií za účelom ovládnutia trhových podielov v rámci konkurenčného prostredia malých a stredných podnikov oficiálne v poriadku, aj takéto ekonomicky nelogické správanie banky sa zdá byť legislatívne v poriadku. Pokiaľ nebude legislatíva prerobená z hľadiska potrieb reálneho trhového prostredia, bude situácia absolútne kritická a extrémna hranica rozdelenia bohatstva v rámci sociálnych skupín môže vyvolávať potreby sociálnej revolúcie. Zatiaľ je to v poriadku. A ako sme sa snažili na príklade firmy X demonštrovať, doslova zviazanie finančných skupín s bankovým a podnikateľským sektorom spôsobuje z dôvodu špekulácií a tzv. pijavičieho efektu vysávania kapitálu extrémne nedostatky trhového prostredia. Jednoduché pravidlá a ich aplikácia takéto správanie eliminuje, a situácia sa môže vylepšovať. Firma X nedostane úver na developerskú činnosť, lebo jednoducho nemá vlastné zdroje a danú činnosť bude vykonávať iná firma, ktorej princíp fungovania bude trhový a nie špekulačný. Takéto podobné pravidlá musia byť aplikované aj v najväčšej korupčnej sfére – v oblasti verejného obstarávania. Dnes to funguje tak, že nepotrebujete, podobne ako umelý developer žiadny kapitál, žiadnu minulosť ani vedomosti a cez manipulácie a špekulácie sa dostanete k peniazom určeným v ponímaní solidárnosti a konkurencie niekomu inému. Verejné obstarávania vyhrávajú firmy založené 2-3 dni pred vyhlásením verejného obstarávania bez akéhokoľvek kapitálu. Toto je naozaj divné a trhovo-deformné. Okrádanie finančnými skupinami v oblasti eurofondov a verejných obstarávaní sme si popísali rozsiahle v kapitole korupcia, a podobne ako firma X v prípade developerského projektu so svojou bankou okrádala spoločnosť a deformovala trhové prostredie, aj takýto fakt(založenie firmy 2 dni pred vyhlásením verejného obstarávania) doslova svojou špekulačnosťou a nelegálnosťou bije do očí. Teda nelegálnosťou, pravidlá verejného obstarávania sú zlé, poskytujú veľa priestoru na korupčné správanie a už aj z podstaty človeka ako kapitalistu-egoistu musí byť jasné, že podobne ako nulový vlastný kapitál pri developerskom projekte je viac ako otázna aj existencia novovzniknutej firmy v procese verejného obstarávania. Celkové vnímanie bankových ziskov a ich identifikácia sú dôležité aspekty pri uplatňovaní nových pro-trhových pravidiel eliminujúcich špekulačný vplyv korupčného prostredia hospodársko-politických elít. Paradox ekonomického sveta a sveta zisku je v tomto ponímaní dramatický. Takéto bankové narúšanie trhov, keď banka financuje 100% kapitálových potrieb personálne a finančne prepojenej podnikateľskej jednotky na základe finančnej analýzy, môžeme vysledovať vo všetkých odvetviach národného hospodárstva. Takto jednoducho možno konštatovať, že trhové prostredie je nefunkčné a z hľadiska rozdelenia bohatstva v spoločnosti a progresu životnej úrovne podobné socialistickej charakteristike spoločnosti. Takéto špekulačné vplyvy v skutočnosti znamenajú aplikáciu pravidiel zisku aj na úkor všetkých ostatných spoločenských a humánnych požiadaviek obyvateľstva. Neetické a nelogické správania za účelom dosiahnutia zisku možno sledovať prakticky všade. Drogový dealer spôsobuje svojou činnosťou, ktorú vykonáva za účelom dosiahnutia zisku veľké spoločenské, ľudské a existenčné problémy. Jeho správanie hodnotíme ako nelegálne, neetické a nežiadúce, nakoľko jeho činnosť má negatívne dopady na zdravie, rodinu a spoločnosť. Ak teda vieme, že drogový dealer dosahuje zisky a jeho ekonomický, spoločenský, zdravotný a sociálny prínos je negatívny, musíme sa spýtať, prečo nechápeme tak negatívne ako drogového dealera ostatné činnosti, ktorých ekonomický, spoločenský, zdravotný a sociálny prínos je taktiež negatívny a iba zisky sa stávajú hlavnými determinantmi ich podnikateľských činností. Či obchodovanie so syntetickými potravinami, či ťažba ropy za polárnym kruhom, tak isto aj vo všetkých sektoroch možno sledovať absolútny vplyv zisku na úkor racionálneho správania a sociálneho rozvoja. Paradoxy, ktorých sme tak svedkami jednoducho definujú spoločenskú väčšinu ako asociálnu, ono totiž spoločenská viera, že kameň hodený do vody nespôsobí vlnky je mylná a tak môže byť definovaná ako asociálna. A pokiaľ bude pre väčšinu typické, že informáciu o kameni, vode a vlnkách, resp. že kameň vlnky nespôsobí normálne, skutočná zmena nie je reálna.

Problém vedy a výskumu, že všetko financuje kapitál, súkromný sektor a tak väčšina poznatkov a vedomostí je jednoducho predurčená k využitiu v rámci maximálneho ziskového potenciálu. Lenže týchto objavov, vedomostí a poznatkov je extrémne veľa a preto je nutné určiť z hľadiska sociálnosti preferencie dostupnosti. Jednou z hlavných príčin rozdielov v tzv. vedomostnej ekonomike medzi „najrozvinutejšou“ ekonomikou sveta USA a zbytkom sveta je rozdiel vo výdavkoch na vedu a výskum. Súkromné sektory v prostredí dostatočného dopytu a ziskov vyvolávali z dôvodu konkurenčnej potreby inovácie, vedecké činnosti a iné, ktoré znamenali určitú konkurenčnú výhodu. Celkové výdavky súkromného sektora sú samozrejme dané rozsahom trhovej ekonomiky a stupňu jej rozvoja, dôležitý aspekt zároveň zohrávajú investície do vedy a výskumu vrátane aplikácie v rámci štátnych výdavkov. Nie je tajomstvo, že veľká časť moderných produktov, ktoré sú predmetom vysokých ziskov je výsledok vedeckej a výskumnej činnosti financovanej štátom.

V bankovej hre s časom sa vlastne všetko financuje z emitovaných peňazí štátom „do nekonečna“ a neefektivita hosp. súťaže rastie.

Rozhodnutie vstupu do politiky z pohľadu jednotlivca je vo väčšine definované rôznymi pohnútkami – ambície, kapitálové záujmy, mocenské vplyvy alebo sláva. Táto väčšina je nesprávna, preto je politika na takej biednej úrovni. Politicko-výkonná činnosť nemôže mať nič spoločné so spomenutými pohnútkami, v tom momente totiž stráca význam. Humanitná, sociálna a solidárna oblasť sú hlavné determinanty politických činností. Ekonomická efektívnosť zohráva iba systémovú úlohu, jej podstatnosť rastie s rozvojom spomenutých humanitných vplyvov. A narazíme na problém politickej kultúry. Ak totiž chcete niečo „dokázať“ v politike a nesledujete nesprávne pohnútky, vlastne plávate proti silnému prúdu a posun vpred je nemožný, väčšinou tak prichádza k rezignácii a profitovému „dvíhaniu rúk“.

Ľudia nemajú záujem mať niekoho ako poslanca, alebo vo vláde či prezidenta. Toto sa deje z druhej strany. Niekto proste chce, tak do toho ide, zapojí sa do straníckych štruktúr, kúpi si miesto alebo jednoducho je dosadený. Takto to pôsobí, že by to mohli byť ľudia so sociálnymi ambíciami. V skutočnosti sú ambície iné, osobné, finančné a prospechové. Celé politické spektrum je tak nesprávne, alebo uvažujúce nesprávne, politika tak neplní svoje základné funkcie. To je príklad demokracie, kde široká ponuka nemusí nutne znamenať ani trošku kvality. Ako to je s potravinami, politikmi, drogériou, zdravotníctvom či školstvom aktuálne na Slovensku. Bankové deformácie trhového prostredia prostredníctvom plánovaných strát, syntetické potraviny, populizmus politikov, zlé sektorové zákony a mnohé iné oblasti ekonomickej reality sú zlé. Hospodárska politika štátu je pravdepodobne najstaršia humánna veda(Aristoteles už vychádzal z historických poznatkov), v rámci ktorej sú uplatňované tzv. interdisciplinárne poznatky. V zásade ide o najkomplexnejšiu a najťažšiu vedu súčasnosti, nakoľko širokospektrálnosť požadovaných poznatkov z ďalších oblastí spoločenského a odborného života a jej rozsah je takmer absolútny. Túto špecifikáciu píšeme, aby mohol čitateľ pochopiť kvalitu práce politikov. Ak totiž vieme, že výkon takej funkcie vyžaduje extrémny rozsah poznatkov, kde každý má svoju váhu a treba rozmýšľať širokospektrálne, tak orientácia hospodársko-politických elít na kapitál prakticky nepovoľuje kvalitný výkon. Orientáciou na zisk a kapitál, ktorá je charakteristická pre celé politické spektrum, a mala by skôr byť typická pre podnikateľov, tak vzniká nekvalitná práca. Aký je rozdiel medzi kvalitnou a nekvalitnou prácou musí byť každému zrejmé. V tomto prípade môžeme hovoriť o rozdiele medzi kvalitnou a super-nekvalitnou prácou. Sú výsledky politických, sociálnych a hospodárskych rozhodnutí potom kvalitné? Alebo sme svedkami presného opaku – absolútnej nekvality z hľadiska rozdielu napríklad v plánovanom a reálnom disponibilnom príjme a vlastne všetkých charakteristikách kvality života? Odpoveď je jasná, bohužiaľ pre asociálnu väčšinu nepochopiteľne akceptovateľná. Odpoveď je, že sme svedkami absolútnej nekvality hospodársko-politických činností, ktoré spôsobujú nedostatočnú životnú úroveň a zdeformovali perspektívne prostredie malej, otvorenej ekonomiky s dostatočnými možnosťami rastu kvality života. Tento stav by pritom mal väčšinu znepokojovať, paradox je, že tzv. asociálna väčšina toto celé z nepochopiteľného dôvodu nevidí. Absencia humanity a racionality je jednoducho definovaná ako sociálny, morálny nedostatok jednotlivca, podobne to platí pre spoločnosť ako celok. Demagógia a paradox, ktorými je spoločnosť definovaná tak uzavierajú začarovaný kruh. Žiadna spoločnosť ľudí v rámci politického alebo spoločenského zoskupenia nemá možnosť priamo ovplyvňovať hospodárske prostredie evolucionalistickým spôsobom, samotná výkonná moc v rámci demokracie je tak významne s kapitálom zviazaná(médiá), že reštrukturalizácia verejnej mienky je prakticky nemožná. Očakávaný bod zlomu tak bude „puknutie nitu“ otvárajúcich sa nožníc, ktoré bude nasledované zmenou systému, podobne ako pri komunistickej transformácii tzv. zmene od nuly. Riziko z toho vyplývajúce pre ďalšie generácie je tak príliš vysoké. Minulosť je minulosť, dve generácie prakticky pretrpeli transformáciu a niesli „váhu“ moderného otrokárstva na svojich pleciach, táto skutočnosť nemôže byť ignorovaná a ďalšie takéto bedačenie národa už aj z hľadiska jeho národnej identity je nežiadúce. Tieto posledné dve desaťročia priniesli výraznú spoločenskú a ľudskú obeť, neustále pretrvávajúci „nedostatočný“ vývoj a jasne pomenované problémy v teórii evolucionalizmu musia otvoriť oči určitej podstatnej väčšine. Vyjadrenia politických elít pri začiatku transformačného procesu, podložené populistickou domnienkou úspešnej budúcnosti v rámci štruktúr kapitalistickej EÚ a zaručené prognózy vývoja naznačovali, že proces transformácie bude trvať zhruba 3 desaťročia a životná úroveň na Slovensku sa okolo roku 2020 vyrovná životnej úrovni vo Švajčiarsku. Takáto prognóza budúcnosti vieme, že spôsobila extrémnu obľúbenosť a populárnosť vtedajšej vládnucej elity, ktorá kontrolou ústavnej väčšiny v parlamente rozohrala bankové hry finančných skupín a prakticky odštartovala „prospechovú teóriu riadenia, a deštrukcie hospodárskeho celku v prostredí malej, otvorenej ekonomiky“. Táto teória sa bude pravdepodobne v blízkej budúcnosti plnej turbulentných zmien vo vzťahu potreba-spotreba vyučovať v rámci nových učebných štruktúr na ekonomických školách, ako demonštrácia korupčného riadenia štátu v prostredí kapitalizmu. Pri hodnotení absolútnej hodnoty odčerpaných ziskov z hospodárstva finančnými skupinami a korporáciami z pohľadu určitej evolucionalistickej neadekvátnosti prídeme k závažným číslam. V prípade férového, trhového prostredia postaveného na základe konkurencie bez vplyvu finančnej analýzy a fungujúceho finančného sektora vrátane daňového aspektu nie je spomenutá životná úroveň Švajčiarska v teoretickej rovine nereálna. Ak teraz vieme, čo, kde a ako chýbalo, čo mohlo byť urobené ináč a aké nedostatky vykazovali rôzne sektory národného hospodárstva, stav jednotlivých sektorov by v prípade optimistického vývoja mohol byť úplne odlišný. Musíme si uvedomiť, že keď povieme, že bolo ukradnutých 800 miliárd euro, tak skutočná škoda spôsobená v hospodárskom systéme môže byť niekoľkonásobne vyššia. Tieto peniaze by v rukách malých a stredných podnikateľov generovali ďalšie zisky, zhodnocovali sa a poskytovali neuveriteľné možnosti expanzie, v rukách, v ktorých skončili, teda v rukách finančných skupín spôsobili tieto peniaze ešte väčšiu škodu – deformáciou trhového prostredia. Životná úroveň, kvalita života, dostupnosť produktov a služieb, disponibilný dôchodok, podnikateľské prostredie, sociálne a dôchodkové zabezpečenie, vedomostná ekonomika a iné život determinujúce pojmy by vytvorili žiadaný kolobeh peňazí bez vplyvu koncentrácie kapitálu a rozdelenie bohatstva by znamenalo rast všetkých determinantov. Závažnosť nesprávneho, nekvalitného riadenia hospodárskej politiky je dramatická – ak sa na to pozrieme z pohľadu spomenutého Švajčiarska.

Ak si teda v evolucionalistickej teórii zmeny rozdelíme jednotlivé oblasti hospodárskeho života na základe kapitálových, kapitálovo-sociálnych a sociálno-kapitálových charakteristík, dostaneme jednoduché množiny, pre ktoré budú platiť rozdielne pravidlá fungovania. Zatiaľ, čo v aktuálnom systéme poznáme iba množiny kapitálové a kapitálovo-sociálne, práve sociálno-kapitálová množina je novinka. Takéto delenie, aspoň teoretické sa dialo aj v procese tvorby kapitalistickej teórie, avšak nutná podmienka a to sloboda kapitálu a podmienka tzv. rozsahu príležitostí zadefinovali v konečnom dôsledku iba dve základné množiny. Sloboda kapitálu ako to fenomén je ľahko pochopiteľný, čo sa skrýva za podmienkou tzv. rozsahu príležitostí je v skutočnosti odpoveď na výsledné delenie. V momente, keď bola vo vznikajúcich množinách rozhodujúceho vplyvu možnosť čisto sociálna, ekonomický teoretici priraďovali príliš veľa oblastí do tejto množiny. Takto strácali množiny čisto kapitálová a kapitálovo-sociálna príliš veľa oblastí a tak sa rozhodlo, že všetky takéto oblasti sa musia z dôvodu slobody kapitálu stať súčasťou novej skupiny – čisto kapitálovej, alebo kapitálovo-sociálnej. Evolucionalistické zrušenie týchto dvoch skupín a nové prerozdelenie sektorov do troch, s pridaním sociálno-kapitálovej množiny je tak základná podmienka. Začnime teda oblasťou čisto sociálnou, kde kapitálová oblasť platí iba v súvislosti s trhovými službami a tovarmi. Aké oblasti by mali do nej patriť? Také oblasti, ktorých spoločenský a sociálny význam zohráva hlavnú úlohu v pojme kvalita života a ako nám mohol sám kapitál ukázať, oblasti, ktoré vykazujú v prostredí zisku významné nedostatky. Bude tam patriť potravinárstvo – do oblasti čisto sociálnej, kde sa nemajú uplatňovať základné ekonomické pravidlá? Nie, potravinárstvo tam nebude, aj keď ide o základnú ľudskú potrebu, požadované čisto sociálne zmeny by mohli toto odvetvie zbaviť potenciálu efektívnosti v prípade kapitalizmu a výrazného vplyvu malého a stredného podnikania. Tu by bola zmena iná. Presun z množiny čisto kapitálovej, do množiny kapitálovo-sociálnej, pre ktorú neplatia úplne pravidlá obmedzenia kapitálu, tie zostávajú v platnosti, akurát sa kladie väčší dôraz na pridruženú legislatívu. Túto množinu si definujeme nižšie. Takže, potravinárstvo nebude čisto sociálna oblasť, v celej histórii vývoja potravinárstva nakoniec prevažovalo súkromné vlastníctvo a produkcia. Do množiny čisto sociálnej tak skúsime zaradiť iný segment národného hospodárstva – zdravotníctvo. Proces historického vývoja zdravotníctva je úplne odlišný od súčasného stavu tohto odvetvia. Jednoznačne ide o ľudskú potrebu s výrazným vplyvom na kvalitu života a jeho dĺžku. Oblasť zdravotníctva by v novom poňatí množín zažila presun z kapitálovo-sociálnej do sociálno-kapitálovej. Systém zdravotného poistenia, zdravotná dostupnosť, úroveň, vzdelanie a záujmy finančných skupín o tunelovanie štátom garantovaného príjmu spravili zo zdravotníctva veľké bábkové divadlo, v ktorom vznikajú neuveriteľné hmotné a nehmotné straty spoločnosti. Zdravotnícky systém je spravidla nemenný, nakoľko jeho zložitosť vo vzťahu veda a výskum, aplikácia, medzinárodný pohyb patentov a vedomostí je významná. Preto je oblasť zdravotníctva z každého pohľadu prakticky nevyhnutne kapitalistická. Takže zmena samotného fungovania pravidiel vo výkone zdravotnej činnosti by nebola funkčná, z toho dôvodu musí spoločenská inteligencia v záujme humanizmu a solidarity rozhodnúť, že celá oblasť zdravotníctva musí byť vyňatá z absolútneho komerčného princípu. Aspoň teda z komerčného princípu v aktuálnom poňatí hospodársko-politického prostredia. Už len samotná pointa samotného zdravotníctva ako to humánnej činnosti je v rozpore s absolútnou slobodou kapitálu v tejto oblasti. Je tak zrejmé, že v množine čisto sociálnych oblastí musia v konečnom dôsledku platiť určité pravidlá ekonomickej efektivity. V prípade pravidiel ekonomickej efektívnosti podobnej ako pri verejných obstarávaniach a aplikácii tzv. absolútnej hodnoty zisku, ako to sociálneho nástroja ekonomickej efektivity verejných oblastí je tak možné vzhliadnuť úplne iný model zdravotníctva. Oblasť zdravotníctva je oblasťou, ktorá je svedkom neustáleho progresu. Je jasné, že väčšina vedomostí, zručností, liekov, pomôcok a systémov pochádza zo zahraničnej vedy a výskumu a väčšinu z hľadiska produkcie ovláda zahraničný kapitál. Slovensko je príliš malé, príliš málo peňazí tu je a tak sú veda a výskum absolútne poddimenzované. V zásade nevadí, veď zahraničie sa postará a v podstate to všetko je lacnejšie, ako keby sme mali všetko vynájsť sami a vlastniť všetky patenty. Ak je teda väčšina know-how a liekov zo zahraničia, tým pádom tam platíme zisky, ako výsledok ich výskumnej činnosti, prečo je teda na Slovensku problém s extrémnymi maržami obchodných spoločností zaoberajúcich sa liekmi, zdravotnými pomôckami a diagnostikou – obchodnou stránkou? A tu presne narazíme na aplikáciu nástroja využívaného v sociálnej množine – kapitálovo-demokratický prvok reštrikcie zisku – teóriu absolútnej hodnoty zisku. Vysvetlenie tejto teórie v kontexte sociálnej množiny: v systéme zdravotného poistenia sa nachádza extrémne množstvo peňazí. Samotné zdravotníctvo je finančne poddimenzované, ekonomicky neefektívne, ale jeho organické súčasti, ktoré ho prakticky tvoria, ako oblasť liekov, lekární, zdravotných poisťovní a zdravotných pomôcok ho doslova svojou extrémnou ziskovosťou žmýkajú. Ide o to, že celá sieť zdravotníckej logistiky je v rukách finančných skupín a korporácií a tie si tak „slobodne a bez konkurencie maržujú“ – ide o najbadateľnejšie rozdelenie trhov v oligopolnej štruktúre. Jednoducho v prípade zdravotníctva odlíšime oblasť obchodu od oblasti vedy, výskumu a výroby. Takto identifikujeme podnikateľské jednotky, na ktoré sa bude aplikovať teória absolútnej hodnoty zisku. Zdravotníctvo je sociálna oblasť a výdavky musia byť podobne ako pri verejných obstarávaniach kontrolované. Celý problém spočíva v deformovanom konkurenčnom prostredí zdravotníctva a zdravotníckych služieb, ktoré ovládajú finančné skupiny. V prípade reálneho konkurenčného prostredia by reálne ceny liekov mohli vyzerať ináč. Ak kupuje slovenský obchodník lieky a zdravotné pomôcky zo zahraničia, je spravidla nutné aby z hľadiska efektivity nakupoval u výrobcu. Výrobcova cena tak reálne zahŕňa jeho zisk aj náklady, nakoľko reálne vynaložil náklady na vedu, výskum a aplikáciu produktu. Takto kupujú finančné skupiny a ich „kone“ lieky a pomôcky, výsledná cena na slovenskom trhu je však predmetom okrádania spoločnosti. 300-400 percentné obchodné marže, ktoré dávajú zarobiť viac obchodníkovi ako producentovi sú proste choré. V prípade, že by zdravotníctvo neovládali finančné skupiny a nevytvorili nepriestrelnú bariéru vstupu prostredníctvom monopolne rozdeleného trhu(oligopolná štruktúra), konkurencia by cenu tlačila dole a náklady v zdravotníctve by boli diametrálne odlišné. V prípade slovenských spoločností, financujúcich vedu, výskum a aplikáciu by dané pravidlá neplatili, ich slobodná vôľa z hľadiska ceny musí byť v kontexte globálneho konkurenčného prostredia zachovaná. Ale jednoduchá aplikácia teórie absolútnej miery ziskovosti na obchodné činnosti by znížila náklady na dané činnosti odhadom o dve tretiny! Podnikateľské jednotky by stále dosahovali zisk, pripomíname. Avšak, už by to nebol úžernícky zisk z extrémnych marží nepatriacich do čisto sociálnych oblastí ekonomiky ako zdravotníctvo jednoznačne je. Takýmto pijavičím syndrómom prišlo zdravotníctvo o extrémne prostriedky, jeho skutočný stav by bol pri logickej implementácii evolucionalistických pravidiel v minulosti radikálne odlišný. Z globálneho hľadiska tak zostáva absolútny komerčný princíp zachovaný, v lokálnom prostredí prostredníctvom kontroly ziskov a tým pádom spoločenských strát je však výška zisku obmedzená. Rozumiete, chcete pracovať v oblastiach čisto humánnych a sociálnych s významným vplyvom na kvalitu života, pripravte sa na to, že tieto oblasti neposkytujú príležitosť „za málo peňazí veľa muziky“. Ako sme si pri teórii absolútnej miery ziskovosti a jej aplikácii v prípade verejného obstarávania tovarov a služieb ukázali, efektivita je z hľadiska štátu neporovnateľne vyššia a dosahovaný zisk bol pre spoločnosti viac ako dostačujúci. Štát k tomu nebol okradnutý o milión a peniaze boli využité pro-trhovo a sociálne. Ak totiž určíme mieru ziskovosti na základe subjektívneho posúdenia výšky investície a iných ekonomických veličín, môžeme ľahko určiť pridané hodnoty, ktoré je možno aplikovať sociálne a zároveň trhovo. Ak obchodník nakúpi lieky za milión euro, v súčasnosti je kalkulácia takáto: nakúpený tovar sa predá za 5 miliónov. Takže, kým nakúpil od výrobcu, ktorý znáša výrobné a výskumné náklady za milión, poskytol mu určitý zisk. Nech bol aj 500 tisíc euro ten zisk výrobcu, aj 900 dajme tomu, toto je otázka vedy, výskumu a aplikácie, takže sloboda ceny je dôležitá. Obchodník, ktorý investuje 1, a zinkasuje 5 nepatrí do sociálnej oblasti. Na takéto obchody je priestor v množine kapitálovej, alebo kapitálovo-sociálnej, pokiaľ mu to samozrejme trhové prostredie dovolí(pravdepodobne ani v týchto oblastiach už nebude priestor na takéto zhodnotenie kapitálu, pokiaľ to nebude niečo revolučné, aj preto nemôžu byť takéto marže v poriadku), nie však v oblasti čisto sociálnej, kam sme zdravotníctvo zaradili. Vieme totiž, že vybudovaná oligopolná sieť finančných skupín v rámci zdravotníctva obmedzuje vplyv reálneho drobného súkromného kapitálu a pijavičí syndróm spôsobuje, že situácia sa nezmení. Je tak nutné aplikovať pravidlá. Ak teda „medicínsky“ obchodník nakúpi za milión, jednoduchou úpravou legislatívy mu bude určené, aké zisky môže dosiahnuť. 300 tisíc? 500? 100? 4 milióny, ako to mali v rámci finančnej skupiny naplánované? Ak to zoberieme z hľadiska úrokovej miery a zhodnotenia kapitálu, aj 8%, čiže 80-tisíc euro by mohol byť zaujímavý zisk. Toto musí byť podobne ako v prípade aplikácie teórie maximálnej miery zisku v prostredí verejných obstarávaní a veľkých investičných celkov predmetov výsledku spoločenského konsenzu. Každopádne, eliminácia rozkrádania zdravotníctva súkromnými spoločnosťami by bola významná, zdravotné sestry šťastné, trhové prostredie z hľadiska svojej sociálnej podstaty zdravé a škody spôsobované v rámci spoločenských charakteristík by sa minimalizovali. Tak isto ako obchodníkom, musí byť obmedzený zisk aj zdravotným poisťovniam. Ak totiž zrátame takto neefektívne a podvodne sofistikovane vytvorené zisky zdravotných poisťovní a obchodných spoločností, zistíme, že hodnoty v miliardách euro sú tým pravým dôvodom poddimenzovaného zdravotníctva. K tomu pridáme fakt tzv. verejného financovania a určitá redukcia ziskov má logické opodstatnenie.  Keby to fungovalo takto, zdravotné sestry a ich sociálny status by boli úplne inde, starostlivosť o sociálne ohrozené skupiny by bola humánna a podnikateľské prostredie z prostredia zdravotníctva by svojou podstatou malého a stredného podnikania s necentralizovanými ziskami napomáhalo rastu životnej úrovne obyvateľstva významne. Treba si uvedomiť, že základný prvok zdravotníctva – nemocnice sú ekonomicky neefektívne a všetky ostatné prvky zdravotníctva extrémne ekonomicky efektívne. Ďalší šialený paradox súčasného sveta. Všetko funguje, keď sa to zráta, už to nefunguje. Veď ak je nemocnica hlavný výkonný orgán zdravotníctva a všetky ostatné oblasti sú jej „organickými súčasťami“, ziskovosť súčasti musí definovať ziskovosť samotnej nemocnice. Ináč je tam rozdelenie financií nesprávne, podobne ako rozdelenie bohatstva v spoločnosti. Ak totiž vieme, že všetky sektory národného hospodárstva v prostredí trhovej ekonomiky vykazujú zisk, čo je skutočný stav aj Slovenska, ekonomika ako celok musí byť efektívna a rast životnej úrovne a rozdelenia bohatstva správny. Podobný paradox môžeme vysledovať aj  v tejto poučke. „Všetko je ziskové, avšak ekonomika ako celok, životná úroveň a rozdelenie bohatstva sú nedostatočné.“ Čiže nefunguje trhová ekonomika? Ále funguje, akurát podľa upravených pravidiel finančných skupín, korporácií a bánk, takže bez reálneho vplyvu najdôležitejšej súčasti – malého a stredného podnikania. Vlastne, funguje? Alebo je to pokračovanie komunizmu, kde jeho podstatu „direktívy a absolutizmu“ preberá kapitál? Iba jedno pravidlo treba aplikovať do systému fungovania zdravotníctva, pričom jeho obraz by sa absolútne nezmenil, kvalita a efektivita z hľadiska verejných financií by stúpla. Čo vy viete, možno by ešte zdravotníctvo vytváralo v systéme zdravotného poistenia zisky, ktoré by bolo možné využiť v iných sociálnych oblastiach, alebo by vyvolali menšiu odvodovú povinnosť. Prečo takáto zmena nemôže byť aplikovaná? „Lebo je to v rozpore so základnou slobodou kapitálu“ je odpoveď aktuálnych hospodársko-politických elít. A to, že je to v rozpore so základnými ľudskými právami a ekonomickými pravidlami? Toto svedčí o profesionálnej personálnej orientácii človeka iba na kapitál, bez akéhokoľvek ohľadu na základné ľudské potreby, a tak nekvalitnú prácu a amaterizmus v rámci politických činností. Reforma zdravotného systému bez výraznej systémovej zmeny hotová. Veľký problém verejných financií, klientelizmus a korupcia vyriešené.

Ďalšia oblasť, ktorá by zažila presun do množiny sociálnej je školstvo. Celé spektrum vzdelávania v rámci Slovenska funguje nesprávne. Od jasličiek, škôlok, cez základné a stredné školy, až po vysoké školy a univerzity. Školstvo je veľmi zložitá sociálna záležitosť, vzdelanie, rodinná politika, vedomosti, štruktúra vzdelania, poľnohospodárstvo, fyziologické a psychologické súvislosti plus mnoho iných, zdanlivo nesúvisiacich oblastí má priamy vplyv na kvalitu školstva v kontexte spoločenských potrieb. Aké sú základné problémy školstva? Zdravý vývoj dieťaťa pod vplyvom syntetických potravín, šport, kontrast súkromné-verejné, kvalita pedagogického zboru, profesionalita, dostupnosť(sociálna infraštruktúra chybná), platy, vybavenie, rozšírené zážitkové vzdelávania, sociálne diferencie žiakov, psychológia, uniformita, centralizácia škôl, učebné plány,

Verejná správa – aká množina? Nie je sektor národného hospodárstva, ide o nutné výdavky na správu, ktoré sa sektorovo rozdeľujú. Celková výška týchto výdavkov určuje tzv. efektivitu verejnej správy. Táto efektivita je využívaná ekonomickými a politickými elitami podobne ako ukazovateľ HDP v rámci hodnotenia ekonomiky a dostupnosti štrukturálnych fondov. Táto efektivita je neobjektívny nástroj, transformujúce sa ekonomiky predsa vykazujú iný výkon ako „západné“ verejné financie, a zároveň zohrávajú kľúčovú úlohu v raste kvality života. Preto je smiešne určovať jednotné pravidlá v rámci EÚ a vytvoriť rovnaké dotačné podmienky pre pristupujúce a prijímajúce krajiny. V teórii kapitalistickej modernej demokracie sa počíta so skutočnosťou, že trhové prostredie sektorov služieb je schopné absorbovať významnú časť tzv. verejných služieb a odbremeniť tak štátne výdavky. V prostredí Slovenska asi hospodársko-politická výkonná moc nepochopila túto poučku, a s trhom si spojila iba oblasti s predpokladom veľkých ziskov. Išlo o zmeny, ktoré je možné vykonávať súkromným sektorom efektívnejšie ako v prípade verejnej správy, výsledná efektivita sa ukázala ako výborný nástroj rozkrádania. Ekonomická predikcia v prenose činností zo štátnej správy na súkromný sektor je založená práve na efektivite z hľadiska ceny. Verejný sektor tak vytvára pre ten súkromný dopyt na jeho tovary a služby, tento dopyt je v rámci všetkých trhových ekonomík globálne dôležitý prvok podpory malého a stredného podnikania, ktoré potom sekundárne aj prostredníctvom verejných financií rozdeľuje celkové bohatstvo. Pijavičí syndróm spôsobil pravý opak tejto skutočnosti, väčšina takýchto verejných peňazí ostáva v štruktúrach finančných skupín a korporácií, centralizácia kapitálu a rozdelenie bohatstva v rámci spoločnosti tak vytvárajú stále viac a viac otázok.

Verejné výdavky na šport, vzdelanie a zdravotníctvo taktiež majú svoj ekonomický význam. Jeden pohľad je spoločenský, kde vzdelanostná a fyzická úroveň obyvateľstva určujú životnú úroveň, druhý je ekonomický. Študenti obchodných fakúlt, práva a medicíny, ktorých štúdium je z hľadiska verejných financií veľmi náročné majú predpoklad, že budú v budúcnosti zarábať nadpriemerne, tým pádom budú odvádzať vyššie dane, a tak sa finančná náročnosť z hľadiska verejných financií vyváži. Taktiež verejné výdavky na šport sú pre verejnosť neznáme, ide o obrovské finančné balíky, ktoré majú za úlohu rozvíjať pohybové a talentové schopnosti detí a tým pádom ich pripraviť napríklad na profesiu profesionálny športovec, ktorý taktiež môže svojimi nadštandardnými príjmami a tým pádom „peknými“ daňami napomôcť verejným financiám(pokiaľ nebude financovať niekoľko tisícové dôchodky dôchodcov v daňových rajoch, ako to urobila väčšina najbohatších športovcov na Slovensku). Čo sa však deje, vieme. Presun firiem či osôb do tzv. daňových rajov, kde vynaložené finančné prostriedky na vzdelanie podnikateľov či športovcov tak zostávajú „ukradnuté“. Takto opustilo Slovensko príliš veľa schránkových firiem a elitných športovcov, ekonomický dopad takejto fluktuácie je však významne deštruktívny. Tí športovci v skutočnosti nie sú problém, Slovensko malo a má veľmi málo globálne konkurencieschopných atlétov. Zároveň nutné podotknúť, že športovci už len zo svojej podstaty celoživotného fyzického výkonu a definícii osobnosti len veľmi ťažko môžu pochopiť sociálnosť. Títo atléti majú realizačné tímy, ktoré sa starajú o ich financie a rozhodujú o zmene bydliska do daňového raju, aby prilepšili hlavne sebe. Financujú tak iných dôchodcov, iné deti a inú zdravotnú starostlivosť. Čo sa týka podnikateľov a politikov ktorí takto jednajú, títo určite chápu negatívny sociálny dopad presunu firiem do daňových rajov na spoločnosť. Odhadovaná hodnota neodvedených peňazí do štátneho rozpočtu SR podnikateľskými jednotkami tu pôsobiacimi a z dôvodu daňových kalkulácií(špekulácií) sídliacich v daňových rajoch je viac ako 300 miliárd euro! Počet firiem využívajúcich takéto „výhody“ neustále rastie a štátny rozpočet je takto okrádaný stále viac a viac. Ak teda vieme, že sa to deje, môžeme s tým niečo urobiť? Legislatívne v zásade nič. To je vec morálky. Firmy, alebo aby sme boli presnejší majitelia to robia z dôvodu minimalizácie platenia daní. Jedná sa práve o firmy tak extrémne ziskové, kde výška dane je taká vysoká, že aj niekoľkopercentný rozdiel vo výške dane môže znamenať milióny a tzv. efekt chamtivosti „sa už postará“. Musíme povedať, že ak nejakému podnikateľskému subjektu je vyrubená daň vo výške miliónov, takáto firma musela dosiahnuť niekoľko-miliónový zisk. Takáto firma by mala byť spokojná so svojou ekonomickou situáciou a zároveň spokojná so svojou daňou pre krajinu kde podniká, ktorá ponúkla majiteľovi bezplatné vzdelanie, spravidla tržby z verejných financií, stabilné rodinné prostredie a pocit domova a tak naplniť aj svoj sekundárny cieľ – príspevok k sociálnemu rozvoju krajiny. Avšak, vypočítavosť znamená, že radšej ako milión Slovensku, dá podnikateľ 600-tisíc krajine s lepšími daňami a rozdiel, 400-tisíc je iba jeho. Aj napriek tomu, že už má milióny zarobené, ináč by taká vysoká daň nebola. Sebe ušetril 400, cudziemu dal 600 a vlastný štát „okradol“ takýto podnikateľ o milión euro. Že takto nekonajú súkromné firmy jednotlivcov, ale firmy z oblasti finančných skupín a korporácií zaujímajúce sa o verejné financie nie je žiadne tajomstvo. Duplicita kradnutia je fatálna – rozkráda verejné financie z lokálnych daní plus deštruuje trhové prostredie a z týchto financií ešte platí dane v daňovom raji. Tieto firmy nielen že finančnou analýzou a plánovanou stratou, teda uplatnením tzv. bankového kolotoču peňazí ničia podnikateľské prostredie, ale nakoniec, keď konečne začnú dosahovať zisk aj štátny rozpočet(pritom ako vieme, na ich vznik boli použité práve štátne peniaze). To sú dramatické faktory narúšajúce zdravú hospodársku súťaž a stav verejných financií, ktoré sú hlavnou podmienkou rozvoja v prostredí trhovej ekonomiky. Počet takýchto firiem v prostredí Slovenska neustále narastá, straty z pohľadu štátneho rozpočtu sú extrémne a možno takéto jednanie úspešných podnikateľov hodnotiť ako sociálne a humánne? Asocialita. Paradox je, že väčšina takýchto podnikateľov sú „vážený občania“, populárne osobnosti a v konečnom dôsledku politici, všeobecné vnímanie spravodlivosti tak zostáva slepé. Ono, keď nastane chvíľa, že na Slovensku budú registrované iba málo ziskové, alebo stratové firmy a všetky firmy s veľkými ziskami sa z dôvodu chamtivosti „upracú“ do daňových rajov, zistíme, že situácia bude hraničiaca so sociálnou revolúciou –„re-publica“(čo tento pojem znamená je jasné). Teória moderného trhového hospodárstva hovorí o dominantnom postavení daní z hľadiska príjmov štátneho rozpočtu. Ekonómovia si tak môžu lámať hlavu s výškou dane, Laferovov krivkou a stavom verejných financií, všetko mení medzinárodná legislatíva. Z hľadiska ekonomickej efektivity je presun firmy do daňového raja logický, chytrý a dokonca nutný prvok efektívnosti – jednak znižovanie daňového zaťaženia a na druhú stranu aj vyhýbaniu sa DPH vo sfére veľkoobchodu. Takže vo vnímaní tohto sveta neexistuje žiadny morálny problém s danou skutočnosťou. Ale je tu tá druhá stránka, tzv. evolucionalistická hospodárska politika, ktorá hodnotí aktuálne vnímanie hospodársko-politického prostredia s ohľadom na transformačné úsilie ako nedostatočné. Čisto ekonomická efektivita zlyháva, bez humánnych, sociálnych a morálnych vplyvov zaručujúcich férové rozdelenie bohatstva nie je možné udržať solidárne smerovanie Európskej Únie. Táto legislatíva nie je tak úplne v rukách slovenských zákonodarcov. Tzv. aproximácia práva v rôznych oblastiach harmonizuje určité oblasti v rámci krajín EÚ a zrovna táto legislatívno-prostreďová oblasť podnikania pod ňu spadá. Preto je nutné riešenie z nadradených orgánov moci – Európskej komisie. Veď toto musí byť zrejmé, že jedna krajina prichádza o peniaze, a druhá, aj keď sa tam žiadna podnikateľská činnosť nedeje, ich získava. Potom je taká situácia, že daňový raj je iba malý štátik s 200 obyvateľmi a miliónom schránok, ktorého daňové príjmy v prepočítaní na obyvateľa sú milión krát väčšie ako hociktorého iného štátu. Môže takýto štát už len z logiky solidarity ponúknuť tak extrémne nízke dane a vylákať tak firmy z ich domoviny? Môže mu to riadiaci orgán hospodárskeho spoločenstva vôbec dovoliť – takéto výrazné narúšanie daňových súvislostí? Môže v uzavretom hospodárskom systéme(EÚ) vôbec existovať konkurencia v daňovom prostredí medzi štátmi? Môže mať potom dôchodca v daňovom raji, ktorý nikdy nič neodpracoval dôchodok 6-tisíc euro, oproti dôchodcovi s výškou 300 euro, ktorý „to odpracoval“ a je vlastne okradnutý? Musíme si uvedomiť, že takýmto spôsobom funguje v hospodárstve okrádanie sociálneho systému „úspešnými“. Sociálne slabší dávajú spoločnosti aj z toho mála čo majú, naopak, bohatí nedávajú nič a ešte aj na to málo čo dávajú sociálne slabší si robia nároky. Extrémne množstvo legislatívnych, právnych a funkčných nedostatkov modernej trhovej ekonomiky s výhradným postavením kapitálu na úkor všetkého ostatného je šialené. Je až neuveriteľné, aké sú „okrádania“ a zneužívania spoločnosti rozsiahle, možno tak ľahko konštatovať, že proces transformácie ekonomiky je neúspešný a bez závažných systémových zmien nemôže nastať zlepšenie. Čo ak by zamestnanec pracujúci na Slovensku chcel platiť odvody v daňovom raji? Teoreticky by mal mať na to právo, keď to môže robiť hocijaká firma, mohol by aj on. Znížil by si daňové zaťaženie a zarobil by viac, no nie? Ale nemôže, legislatíva mu to nedovoľuje. Prečo to potom dovoľuje firmám?

Deformácie trhového prostredia, ktoré zabraňujú jeho racionálnemu rozvoju možno identifikovať prakticky v každej hospodárskej sfére. Hospodárska súťaž má jasné pravidlá, s tými sa môžeme iba stotožniť. Problémom však je, že tieto pravidlá, hlavne slobodná cenotvorba obchodu je v mnohých oblastiach, ktoré sú špecifické, nesprávna. Ak vieme, že peňazí je málo, životná úroveň a disponibilný dôchodok obyvateľstva jednoducho nemôžu nájsť svoje akceleranty. Výroba a obchod sú dve veci, ktoré fungujú v jednom, zviazanom systéme, pre ktorý je charakteristická vzájomná závislosť. Musíme si uvedomiť, že chudoba je výrazná, a dotácie dôchodkov dôchodcov, mladých mamičiek či znevýhodnených skupín by boli na mieste. Nič také sa však nedeje, naopak súkromná výroba, živočíšna výroba a poľnohospodárstvo fungujú na princípoch štátnych dotácií. Ak teda vieme, že v danej oblasti nie je súkromný kapitál schopný sám zvládnuť produkciu, a dané odvetvie musí byť dotované, môže byť konečná cena produktu pre obyvateľstvo výsledkom trhu, ak dotácie idú priamo od ľudí? Poľnohospodári a chovatelia by bez dotácií nemohli fungovať(extrémne klamstvo a blbosť), nakoľko by ich výsledné ceny neboli pre obchod zaujímavé, pretože významný rast ceny môže dramaticky znížiť dopyt. Ak teda vieme, že dané oblasti hospodárstva fungujú na štátnych dotáciách, cenotvorba nemôže byť výsledkom trhu. Umelý zásah do prostredia peniazmi obyvateľstva vo forme dotácií s cieľom väčšej dostupnosti potravín jednoducho blokuje významné finančné prostriedky, ktoré by mohli napomôcť zlej sociálnej situácii dôchodcov, zdravotných sestier a učiteľov. Takto si vlastne poľnohospodársku a živočíšnu výrobu financuje samo obyvateľstvo, napomáha tak producentom udržiavať sa v pozitívnych číslach a ochraňuje ich pred krachom(klam). A teraz. Ak sme si zadefinovali, že produkcia a obchod sú zviazané, môže fungovať produkcia na dotačnom(netrhovom) systéme a obchod na trhovom(slobodná cenotvorba)? Takéto nelogické fungovanie vyhovujúce výhradne finančným skupinám a korporáciám je významná trhová deformácia, ktorá musí byť odstránená. Ak si totiž obyvateľstvo, ktoré je definované obrovskou nedostatočnosťou životnej úrovne „samofinancuje“ produkciu, obchodníci s danou produkciou nemôžu určovať cenu podľa trhu. Cena musí byť určená, resp. jej maximálna hodnota, veď asociálny podvod na obyvateľstvo je v tomto prípade extrémny. Tak je to tak drahé na výrobu, že keby sme to nedotovali sami, tak to pravdepodobne nie je, alebo sú ceny také, že iba malá časť obyvateľstva by si mohla potraviny dovoliť. Tieto peniaze, ktorými štát dotuje takéto sektory by pritom v pojme zmierňovanie sociálnych diferencií spôsobili väčší úžitok - dôchodky. Preto je nemožné, že obchod s takýmito dotovanými potravinami zachádza čisto trhovo. Ak je niečo dotované zo štátnych peňazí, nemôže byť v žiadnom prípade reč o čisto trhovom prostredí demokratického hospodárstva a výsledné ceny v obchode musia taktiež podliehať určitému netrhovému vplyvu, a nie že obyvateľstvo si vlastne platí produkciu a tú jej ešte predražuje obchodník. Takéto ceny musia podliehať určitému reštrikčnému pravidlu a obchod musí slúžiť v tejto oblasti viac sociálne ako komerčne. Aj keď určitá miera zisku je samozrejme opodstatnená a obchodníkovi právoplatne prináleží, miera marží na dotované produkty sa však vymyká základnej logike. Argumentom obchodu je, že to je blbosť, veď napríklad v Horalke nie je použitá žiadna zložka pochádzajúca zo Slovenska, a tak jej produkciu nedotujú slovenskí občania a preto je jej cenotvorba úplne trhová. To je taký argument hlupáka. Ono totiž, v tomto je EÚ v určitej harmonizačnej štruktúre. Dotácie do poľnohospodárstva a živočíšnej výroby fungujú plošne vo všetkých štátoch. Musíme si uvedomiť, že úprava cien potravín a reštrikcia obchodu je nutná z dôvodu vplyvu finančnej analýzy na toto prostredie, ktorá vyvolala oligopolnú štruktúru, eliminovala konkurenciu a ceny tak nie sú trhové. Čo vlastne sledujú dotácie? Túto otázku pokladáme preto, lebo odpoveď by mala determinovať účel produkcie. To znamená, že občania/štát dotujú tieto výroby kvôli tomu, aby vôbec bola dostupnosť potravín na Slovensku dostatočná. Je potom extrémne, keď takýto podnikatelia využívajúci dotácie vyvážajú svoju produkciu do zahraničia. Veď štát ich dotuje preto, aby obyvateľstvo malo dostupné potraviny, a nie kvôli jeho medzinárodnej konkurencieschopnosti. Ak teda prichádza k vývozu, z logiky by mal takýto producent všetky štátne peniaze, ktoré prijal vrátiť obyvateľom a štátu, nakoľko dotácia nenaplnila svoj účel – zvýšenie potravinovej dostupnosti na Slovensku, a dotácia pomohla iba dosiahnuť zisk. Pre asociálnu väčšinu a intelektuálnu elitu je identifikácia takýchto nedostatkov trhového hospodárstva, ktoré ho deštruujú iba utópia. Tak to proste je, ľudia nevidia nedostatky, a práve naopak sú schopní racionálne opatrenia brať ako deštrukcie hospodárskeho prostredia. Áno, žijeme v globalizačnom hospodárskom systéme a rozdelenie potravín v obchode na dotované a trhové je prakticky nemožné, preto sú navrhované opatrenia riešené výhradne vo vnútornom hospodárskom prostredí štátu. Metódy ako zákaz vývozu dotovanej produkcie, určenie maximálnej miery zisku v obchode pre dotované produkty či aplikácia férového rozdelenia dotácií z hľadiska sociálnych diferencií sú však v ponímaní slobodného trhového demokratického prostredia EÚ nemožné. Musíme si uvedomiť, že systém je zlý, opakujúce sa umelo vytvárané krízy bánk a finančných skupín zneužívané na získavanie štátnych a európskych peňazí sú v kontraste sociálnych rozdielov jednotlivých krajín dramatické. Najľahšie je možné sa na to pozrieť logicky a historicky: ak je systém zlý, tak s mení. Takže, ak je výroba dotovaná, hospodárska súťaž neplní svoje základné funkcie a dôvod dotácie(nižšie ceny) musí byť v korelácii s obchodnými činnosťami a takéto ceny nemôžu byť logicky trhové. Logika trhovej ekonomiky je v tomto prípade taká nešťastná, ako nosenie vody v deravom vedre. Diera vo vedre je veľká, aj tak však treba doniesť vodu. Je lepšie sa takto trápiť, naplniť vedro do plna, utekať a nakoniec naliať na žiadané miesto iba 1/10 vedra, a toto opakovať, ako nemať na požadovanom mieste vodu vôbec. Aké je riešenie? Nechá to ten dotyčný tak a bude celý život neefektívne behať po vodu, alebo jednoducho urobí nápravu vedra a dieru zacelí, čím sa jeho „efektivita“, logika a celý život zlepší? Áno, určite urobí nápravu. Prečo teda nemôže byť urobená náprava vo veciach dotácií a vyvolaných otázkach trhovej ceny?

Humánne vedy ako právo, medicína či politika sú spravidla veľmi dobre finančne ohodnotené. Práve tento aspekt vyvoláva otázky kontrastu s humanitou a sociálnosťou. Spomenuté odbory patria spolu s finančníctvom a informačnými technológiami k tzv. finančne významným prospechovým povolaniam. V jednoduchosti, ide o povolania, v ktorých mzdy sú spravidla niekoľkonásobne vyššie ako v iných oblastiach. Reštauračná a hotelová činnosť, vedecká činnosť, sociológia, pedagógia a iné oblasti môžeme hodnotiť ako menej finančne prospechové. Celá teória evolucionalizmu je postavená na základnej premise/predpoklade, a to je tá, že vplyv kapitálu nie je úplne možné aplikovať v plnej miere do všetkých sfér národného hospodárstva, nakoľko jeho „moc“ je tak významná, že prakticky odstráni z daných sfér nutné vplyvy ich samotnej existencie – humanizmus, sociológiu, empatiu či dokonca samotnú logiku. Aplikácia kapitálových zákonitostí aj to detskej mysle tak môže dramaticky ovplyvniť jeho prirodzený, geneticky predurčený vývoj. Túžba dieťaťa, teda aj jeho celoživotné poslanie tak býva spravidla vyvolávaná kapitálom, vplyv rodičov je taktiež v prípade vzdelania ovplyvnený kapitálom. Takýmto rozdelením jednotlivých sfér národného hospodárstva na prospechovo významné a „podradné“ prichádza k širokospektrálnej deformácii hodnôt, školstva, životnej úrovne a vedomostnej ekonomiky ako takej. Priama súvislosť s odvetvovou špecifikáciou sektorov národného hospodárstva vo vzťahu k pojmu HDP/obyvateľa, resp. výkonov jednotlivých sektorov a rozdelením spektra profesionálnych činností na analyzované prospechové a „podradné“, prakticky demonštruje negatívny sociálny dopad. V momente, keď je humanitná stránka „veci“ nahradená kapitálovou, nesprávna funkčnosť systému nutne spočíva práve v probléme na najnižšom možnom stupni – u človeka, jednotlivca. Všetky ostatné aspekty, legislatívne, výkonné, aplikačné alebo produkčné sú potom tomuto faktu podriadené. Logiku veci si ľahko ukážeme na nasledujúcom príklade: Ako môžu doktori neskrývať ambície stať sa riaditeľom nemocnice, či dokonca ministrom? Stupeň profesionality, náročnosti tzv. celoživotného vzdelávania a získavania zručností sú dôležité aspekty definície osobnosti doktora. Jeho schopnosť vykonávať činnosť riaditeľa nemocnice je prakticky nulová. Pre túto činnosť je totiž typická iná profesionalita – manažérska. A tá je podobne na stupeň profesionality, vzdelanie, zručnosti a trhové vedomosti extrémne náročná. Riaditeľ nemocnice na rozdiel od doktora nie je humanitná činnosť, ale čisto kapitálová, a už táto rozdielnosť v špecifikácii činnosti a praktická nezlučiteľnosť funkcií by mali svojim spôsobom formovať určité morálne, etické a spoločenské hodnoty osobnosti jak doktora, tak profesionálneho manažéra. Počet doktorov na miestach riaditeľov nemocníc je významný, ide o demonštráciu presadzovania nemorálnych osobných ambícií do všetkých oblastí hospodárskeho života spôsobujúcich nesprávny výkon funkcií. Kontrast humanity a kapitálu jednoznačne formuje rozdielne charakteristiky osobností. Keď tento kontrast neexistuje, humanitné vedy vyžadujúce zo svojej podstaty iné túžby ako kapitálové, strácajú svoj spoločenský význam. Spomenutá korelácia tzv. finančne prospechových povolaní s výkonnosťou jednotlivých sektorov národného hospodárstva naznačuje, že strata významu kontrastu humanitných a kapitálových charakteristík osobnosti je reálny stav spoločnosti a prakticky neexistujú žiadne eticko-humanitné charakteristiky osobností. A práve tie sú nutné pre správne fungovanie a napredovanie jednotlivých sektorov, pre ktoré je typický nadradený humanitárny aspekt. To znamená, že aj ľudia s významným pedagogickým, humanitným, empatickým či sociálnym aspektom charakteristiky osobnosti, ktorí sú pre dané činnosti najvhodnejší, upierajú svoje celoživotné túžby na iné oblasti ako sú im prirodzené a v priebehu času sa tieto ich unikátne vlastnosti vytrácajú. Vnútorný rozpor osobnosti z tohto vyplývajúci, a to eliminácia prirodzeného a presadenie iného, finančne lepšieho smerovania a degenerácia týchto vlastností z hľadiska generácií je v skutočnosti najväčšia hrozba ľudskej populácie. Extrémne rozdiely v mzdách jednotlivých sektorov tak spôsobujú nedokonalé fungovanie komplexne celého spoločenského zriadenia. Ak totiž porovnáme „spoločenskú váhu“ zamestnaní učiteľ a právnik, zistíme, že z hľadiska spoločnosti, jej správneho fungovania a prínosu môžeme hovoriť o vyrovnaných hodnotách, dokonca aj z dôvodu výchovy právnikov a „spoločenskej miery vzdelania“ je učiteľov spoločensky význam mierne nadradený. Avšak, tieto vyrovnané hodnoty nekorešpondujú s extrémnymi rozdielmi v disponibilnom dôchodku jednotlivých zamestnaní. Iba takým spôsobom je možné zabezpečiť správne fungovanie humanitných a sociálnych oblastí národného hospodárstva, že dôjde k reštrukturalizácii miezd, ktorá umožní ľuďom s reálnym talentom na dané funkcie vôbec o danej profesii uvažovať. Kvalitou pedagogického, sociálneho a sesterského(zdravotné) zboru, vo vzťahu „lásky k práci“ môže nastať extrémne zlepšenie všetkých humanitných a sociálnych oblastí, ktorá najviac trápia obyvateľstvo a zdravý vývoj spoločnosti. Mzda nemôže meniť prirodzené túžby človeka, a iba ľudia na správnych miestach v celom širokom spektre pracovných činností môžu navodiť skutočný stav blahobytu. Pokiaľ je kvalita práce spomenutých menej prospechových zamestnaní aj z dôvodu „boja o prežitie“ neustále ohrozovaná – finančné požiadavky na život rastú, mzdy nie a väčšina sa dostáva do tzv. finančnej špirály, ktorej psychická náročnosť nedovoľuje osobnosti plne sa sústrediť na humanitu a sociálnosť svojej činnosti – potiaľ nie že nepríde k zlepšeniu, ale bude pretrvávať trend úpadku. Na druhú stranu, extrémne mzdy v iných sektoroch, ktorých sociálna a humanitná stránka proste musí byť prevažujúca nad kapitálovou, transformujú tieto oblasti spoločenského života na oblasti čisto kapitálové. Celé spektrum výkonnej moci, ústavný právnici, politici, sudcovia, prokuratúra, pre ktoré by malo byť typické sociálne zameranie osobnosti jednotlivca, tak ovláda jednotlivec, ktorý nie je vhodný na výkon takejto činnosti. Pro-kapitálové zameranie týchto činností a túžba vykonávať takúto činnosť z dôvodu prospechovej činnosti bez vplyvu humanity prakticky zadefinovali spomenuté dôvody úpadku. Budem sudcom aby som zarobil, budem právnikom aby som zarobil, budem politikom, doktorom či prokurátorom aby som zarobil a mal dobrý sociálny status. Ak by dané oblasti neboli prospechovo-významné, ale boli definované nízkymi mzdami podobne ako sestry či učitelia, je veľký predpoklad, že by väčšina výkonnej moci vykonávala svoju činnosť paradoxne omnoho kvalitnejšie, nakoľko by tam nesedeli ľudia túžiaci po kapitále, ale po humanite a sociálnosti. Lenže, spomenuté prospechové povolania, teda ich mzdy sú otázkou konkurencie a hlavne výkonu, ktorý daný sektor, odvetvie národného hospodárstva produkuje. Takže korporácie produkujú veľa, tak tam vysoké mzdy môžu byť, ale školstvo neprodukuje nič, takže tam musia byť mzdy malé. Iba takto funguje logika. Lenže ako má školstvo vykazovať výkon? Kde je aspekt „spoločenskej váhy“? Keby sa zodpovední zamysleli, tak práve školstvo a zdravotníctvo určujú výkon finančne prospechových a podstatných súčastí národného hospodárstva – bankovníctva, služieb, informačných technológií a podobne. Prečo, no lebo nevzdelaní a chorí nemajú tendenciu vytvoriť významné hodnoty v ponímaní hospodárstva ako celku, z tzv. makro pohľadu. Pracovná činnosť, jej fyzická, psychická a časová náročnosť sú relevantné pojmy vo vzťahu ku disponibilnému dôchodku. Nesprávne, neférové obrovské rozdiely v platoch na základe výkonu odvetvia, či sektoru národného hospodárstva sú v zásade najextrémnejší príklad rozdelenia bohatstva v spoločnosti. Subjektívna náročnosť zamestnania a finančná nadradenosť v zásade ľahších povolaní z pohľadu človeka ako pracovnej jednotky sú hlavné problémy tzv. „nesprávneho obsadenia stoličiek“. Pokiaľ budú nosné sociálne a humanitné oblasti ako školstvo, zdravotníctvo, dôchodcovia a ďalšie znevýhodnené skupiny obyvateľstva naďalej finančne „brutálne“ poddimenzované, spoločnosť a sociálne zriadenie v ktorom žijeme sa rozpadne. Pri analýze korupcie sme došli k číslam, ktoré nám naznačili, že v daných sektoroch by v prípade transparentného hospodárskeho-politického prostredia už mzdy dosahovali dvojnásobné hodnoty. Toto je problém rozkrádania – ten je spôsobený túžbou stať sa politikom z dôvodu kapitálu a nie humanity. Takže trhové prostredie môže ponúknuť harmonizáciu miezd, akurát znova narazíme na problém „nesprávne obsadenej stoličky“, ktorá bude tejto skutočnosti brániť. Na tej stoličke totiž sedí nesprávny, podobne ako v prípade spomenutého „doktora manažéra“. Problém kvalifikácie a spôsobilosti vykonávať prácu je významný, jeho podstatu rozoberáme v rámci tejto publikácie na prípade poslaneckého mandátu. Sudcovia, politici a prokurátori, ktorí kradli, drogovali, vraždili a podvodné konanie je pre nich na dennom poriadku ovládajú výkonnú moc štátu. Ambícia robí v interakcii s kapitálovou túžbou a absenciou humanity z ľudí v rámci výkonnej moci doslova ukážkový prípad „nesprávnej stoličky“. Odhadom viac ako 80% takejto výkonnej moci potom spôsobuje štátu také problémy, akých svedkom môžeme byť v súčasnosti. Keď sa zamyslíme a uvedomíme si, že stačí jeden jediný a celá spravodlivosť je „slepá“, tak si môžeme ľahko domyslieť následky takejto 80% väčšiny – výkonná moc nielen že je nefunkčná zo svojej podstaty činnosti, ale dokonca slúži finančným skupinám, korporáciám a bankám. Takéto služby financované z verejných prostriedkov, ktoré nesúvisia priamo s výkonom funkcie poslanca, či prokurátora je potom možno ľahko hodnotiť ako nelegálne. Takéto služby však poskytuje viac ako 80% výkonnej moci štátu a celý štát a efektivita vynakladania verejných financií sú nefunkčné. Teória nutnej harmonizácie miezd na základe funkčného výkonu jednotlivca a nie výkonu sektoru v rámci odvetvovej klasifikácie národného hospodárstva je tak nutná podmienka reformy školstva, zdravotníctva a komplet celej výkonnej moci štátu. Výsledok nízkej mzdy je totiž extrémne dramatický hlavne z hľadiska starobného dôchodku. Neadekvátne realizovaná dôchodková reforma, ktorej asocialita doslova vyráža dych spôsobila, že najohrozenejšia sociálna časť obyvateľstva – dôchodcovia, tí, ktorí nám všetkým umožnili žiť a zapojiť sa do globálneho sveta ostali doslova „na mizine“. Množstvo nutných služieb a tovarov k životu plus životné náklady spôsobujú, že 300 eurové dôchodky dovoľujú dôchodcom vo väčšine iba pozerať do televízora a neustále riešiť psychickú nepohodu, ktorá má priamy vplyv na ich fyzický stav. Dôchodcovia sa tak dnes dostávajú do situácie, keď z dôvodu rastu cien a neférovej valorizácii dôchodkov musia opúšťať svoje obydlia, kde prežili celý život. Dôchodcovia nesvietia, nekúria, extrémne šetria vodou, potraviny si môžu dovoliť iba tie najnekvalitnejšie aké si viete predstaviť a krčah chudoby a nespravodlivosti si musia vypiť až do dna. Dobre, môžeme definovať problém. V skutočnosti by trhová ekonomika v procese transformácie mohla vo verejných financiách vytvoriť za tých 25 rokov priestor pre dvoj-trojnásobné dôchodky, podobne ako v prípade učiteľov, zdravotných sestier a pracovníkov na minimálnej mzde. Avšak práve kapitálové túžby v rámci humanitných a sociálnych činností, ktoré spôsobili okradnutie spoločnosti o stovky miliárd euro sedením na „nevhodnej“ stoličke sú dôvodom nedostatkov. Skutočná strata je ešte omnoho dramatickejšia a s veľkou pravdepodobnosťou dosahuje už hodnotu biliónov euro. Treba si uvedomiť čo spôsobilo napríklad okradnutie štátu o 500 miliárd euro. Tieto peniaze v prípade, že by neboli finančnými skupinami a kapitálovo-politickými elitami ukradnuté a boli situované do správnych oblastí kam mali smerovať, teda oblasti malého a stredného podnikania a verejného sektoru by v skutočnosti generovali ďalšie peniaze. Reálne fungujúce trhové prostredie, ktoré je práve takýmto spôsobom najviac deformované je totiž schopné práve spôsobom rozdeľovania bohatstva a ziskov generovať ďalšie zisky a veľké sociálne benefity, napríklad prosperujúce verejné financie. Treba si uvedomiť, že teória absolútnej trhovo-sociálnej demokracie je naozaj v globálnom zmysle pre malú, uzavretú ekonomiku akou bez pochýb Slovensko je v zásade najlepšie riešenie. Ekonomické elity to nazývajú svojim vlastným spôsobom: „Demokracia a trhová ekonomika je najhorší spôsob fungovania spoločnosti, avšak v rámci nového poňatia pojmu medzinárodný obchod a deľba práce je to jediný možný spôsob jej fungovania.“ Vysvetlenie je jednoduché. Všetky teórie trhovej ekonomiky majú základné ciele, a to je férové rozdelenie bohatstva a rast kvality života. Rast kvality života je determinovaný práve rozdelením bohatstva, a ak sa ukazuje toto ako nedostatočné, musíme konštatovať že aplikované teórie musia byť modifikované nakoľko ich funkcionalita je nedostatočná.

 A keď sa nejaký monopol v rámci férovej hospodárskej súťaže vytvorí sám, nastane čas na aplikáciu teórie maximálnej miery zisku. Takýto monopol totiž tým, že ovláda trh eliminuje pojem konkurenčná cena a tá prakticky v trhovom prostredí stráca význam. Ako to základnej zložky trhového prostredia je tak absencia trhovej ceny rozhodujúca podmienka tzv. umelého zásahu štátu. Toto v skutočnosti nie je iba problém monopolov. Oligopolná štruktúra, o ktorej učia profesori na ekonomických školách ako o žiadanej(extrémna neznalosť, v skutočnosti je to teoretický stav vývoja), je v skutočnosti taktiež netrhová pre väčšinu odvetví. Oligopolná štruktúra totiž znamená určitý výsledok dlhodobej hospodárskej súťaže, kde príde ku geografickému, alebo populačnému rozdeleniu trhov a v tom svojom uzavretom priestore tak môže oligopolná firma využívať výhody monopolného postavenia(žiadna cenová konkurencia, istý dopyt, garancia tržieb a pod). Zatiaľ čo monopol je definovaný ako 1 firma, oligopolná štruktúra je definovaná ako 2-3 firmy v hospodárskom prostredí s absolútnou dominanciou trhového podielu(viac ako 90%). Musíme si však uvedomiť, že takýto môže byť iba teoretický výsledok dlhodobej(50-100 rokov) hospodárskej súťaže v absolútne férovom podnikateľskom prostredí, to že je situácia na Slovensku vo väčšine odvetví oligopolná(zdravotníctvo, potravinárstvo, finančný a bankový sektor, drogéria, veľkoobchod) tak nemôže byť výsledkom férového trhu, a práve naopak musí vypovedať o neférovom spôsobe súťaženia v rámci malého a stredného podnikania(deformácia trhov nekalou hospodárskou súťažou prostredníctvom zneužívania verejnej moci, tunelovaním, krádežami a uplatňovaním finančnej analýzy v odvetviach, kde nemá trhové opodstatnenie). Môžeme vôbec uvažovať o náprave takto zdeformovaného hospodárskeho prostredia, kde je rozdelenie bohatstva pomerovo rovnaké aké bolo v komunizme? Začali sme vtedy od nuly, musíme začať znova od piky, jak sa hovorí. Trhové prostredie v demokracii poznáme, teória evolucionalizmu definuje vážne nedostatky a navrhuje nutné zmeny. Samozrejme, argument že zhora sme riadení(EÚ) a nemôžeme si modifikovať hospodársky systém a vstupovať do hospodárskych vzťahov legislatívnymi zásahmi nemôže byť v „solidárnej“ Európe rozhodujúci. Ak nemôžeme hájiť základné pravidlá a hodnoty demokracie a trhového prostredia, ktoré sú jednoznačne narúšané, tak potom musíme zmeniť samotnú argumentáciu a orientáciu Európskej únie. S podobnými problémami sa stretávajú všetky postkomunistické štáty, nevyhýbajú sa im ani staré, západné ekonomiky. Takýto ekonomický manifest nie je prakticky pochopiteľný pre viac ako 90% ľudí, dokonca asociálna väčšina je presvedčená o jeho nevhodnosti, preto je veľmi zložité akúkoľvek zmenu realizovať. Ak by sa totiž našlo politické spektrum, ktoré by si povedalo „tak skúsime to takto“, muselo by vo voľbách získať tzv. ústavnú väčšinu, ktorá je potrebná na aplikáciu reforiem. Vieme však, že v skutočné teórie trhovej ekonomiky už nemajú ľudia žiadnu dôveru, sociálna stránka, resp. dezinformácia z tejto strany populistického charakteru je schopná ovládať väčšinu. Každý štátny úradník, politik, sudca, prokurátor či minister musí byť za svoju činnosť legislatívno-právne zodpovedný, musí niesť trestnú zodpovednosť. Ako to najdôležitejšie funkcie verejnej správy naznačujú, ich svojvoľné kapitálovo-profitové konanie môže byť determinované práve určitou beztrestnosťou, preto je nutné ju odstrániť. Že potom nikto nebude chcieť pracovať pre štát a nebudú politici, sudcovia a prokurátori? Ale budú, akurát budú o tieto činnosti javiť záujem reálne politicky, humánne a sociálne korektnejší ľudia a bude odstránený problém nevhodnej stoličky. Nech sa pozeráte akokoľvek, škody spôsobené výkonnou mocou sú také závratné, že zastavenie tohto trendu ako aj centralizácie kapitálu sú nutné podmienky ďalšieho chodu našej spoločnosti.

V prípade, že ste ako čitateľ po dočítaní publikácie nadobudol pocit, že všetko je nesprávne a v mnohom podvod a pokladáte si otázku či to tak naozaj je, Vaše sociálne, humánne a osobnostné charakteristiky nadobúdajú správny smer. V skutočnosti je skoro všetko podvod alebo veľmi nesprávne riešené a preto skúste svojim „JA“ prispieť k lepšej budúcnosti ľudstva a ste na dobrej ceste k lepšiemu, zdravšiemu a spokojnejšiemu životu.